Perfekcionizmus – kliatba dnešnej doby. Nesnažte sa byť perfektní, buďte šťastní

28. februára 2018
Perfekcionizmus. Foto: Shutterstock

Moderná doba nás doviedla k presvedčeniu, že len to, čo je perfektné, sa počíta. Perfekcionizmus však môže byť cesta do pekla. A občasné zlyhanie môže byť v skutočnosti celkom zábava!

Každému z nás sa to už stalo – zavesení na Facebooku sme sa po niekoľkých minútach „preskrolovali“ do ukážkového pesimizmu a otrávenej nálady.

Nie, nešli sme na internet, aby sme si pozreli nejaké tie zábavné videá všakovakých zvieratiek, ktorých nemotornosť nám vykúzli úsmev na tvári. Možno sme si to na začiatku ani neuvedomili, ale zvedavosť, čo má kto nové, nás doviedla k porovnávaniu svojho neúspechu s úspechom iných. „Prečo nie som taká krásna?“, „Prečo toto nenapadlo aj mne?“

Dnešná doba vychováva oveľa viac perfekcionistov, resp. perfekcionistiek, ako minulé dekády. Sociálne siete, média, súťaživosť pracovného trhu a neustále bombardovanie informáciami, ktoré nám dávajú návod, ako máme a ako nemáme niečo robiť, prispeli k epidémii perfekcionizmu.

Zamestnaný človek v dnešnej dobe strávi v priemere polovicu dňa v online svete. Je preto ťažké uniknúť všetkým tým správam a fotkám známych osobností s „dokonalými“ telami, kamarátom s „ideálnymi“ vzťahmi a známym s perfektnou rovnováhou medzi pracovným a súkromným životom.


Možno aj vy máte spomienky na svoje detstvo spojené so strachom zo školských testov a rôznych súťaží. Pamätáte si aj na svoj prvý pracovný pohovor? Nejeden personalista vám povie ako si u neho striedali stoličky vydesení ľudia, ktorým sa triasol hlas ešte keď odchádzali.

Dávať si ciele je super, ale dávať si nereálne ciele vás môže poslať presne na opačnú stranu – dole z kopca.

Napísať román za mesiac? Natrénovať na maratón za dva týždne? Schudnúť desať kíl za týždeň? Prečítame si, že niekde sa to niekomu podarilo a už máme pocit, že ak sa to nepodarí aj nám, sme menejcenní.

Neostávame pozadu ani s vysokými nárokmi na partnerský život. Kedysi to boli romantické vzory z filmov, teraz sa k tomu pridružili aj farbisté líčenia našich kamarátov a známych. A neriešime ani to, že pravdovravnosť dostáva občas poriadne na frak.

Výsledok je teda taký, že ak si s naším partnerom každý večer neposedíme pri nejakom dobrom nápoji a neprerozprávame dlhé hodiny s láskou a pochopením, máme pocit, že niečo je zle.

Áno, je pravda, že žijeme v dobe, keď je úspech a neúspech nielen veľmi krehký, ale aj merateľný ako nikdy predtým. Pribrali ste pár kilečiek? Návšteva kaderníčky dopadla ako absolútna katastrofa? Dnes už neostanete v utajení.

Vďaka sociálnym sieťam sa váš neúspech dostane takmer všade. Na druhej strane, aj úspech si vyvinul silný hlas – každý odbehnutý maratón, každé kilo dole, každá závideniahodná dovolenka, každý pracovný úspech, všetko to letí do sveta. Odkaz modernej doby je teda jasný – ak si túžite zaistiť určitý sociálny status, ak si chcete vydobyť v spoločnosti určitú pozíciu, musíte byť lepší. V každom smere. Je to však potrebné?

Kliatba perfekcionizmu

Ešte tak desať rokov dozadu bol perfekcionizmus len iným slovom pre popísanie činov ambiciózneho človeka. V dnešnej dobe však
psychológovia a zamestnávatelia denno-denne sledujú, že perfekcionizmus namiesto toho, aby nám pomáhal byť lepšími ako naša konkurencia, nás vnáša do stavu, kde sa ambície trieštia a nám niet pomoci.

Problém je v tom, že perfekcionizmus dneška je úzko spätý s hanbou a strachom. Snažíme sa byť perfektní v oblastiach, v ktorých sa cítime najzraniteľnejšími. „Princeznovský komplex“.

Keď sa však odosobníte a pozriete sa na svoje sklony k perfekcionizmu s odstupom, uvidíte ho v pravom svetle – zistíte, že perfekcionizmus je len barlička. V skutočnosti je to len úniková stratégia – podobne ako alkoholizmus, ktorý nám dáva alternatívy k tomu, ako sa vyrovnať s realitou.

V praxi to potom vyzerá tak, že naše myslenie je nastavené takto: „Ak budem vyzerať perfektne, žiť perfektne, pracovať perfektne, môžem sa vyhnúť alebo minimalizovať kritiku, obvinenia a výsmech.“ Je to vlastne akýsi ochranný štít, ktorý nosíme neustále na sebe,
dúfajúc, že nás ochráni pred zraneniami na duši.

Snažíme sa získať kontrolu nad vecami, ktoré kontrolovať nemôžeme. Za túto ilúziu veľa platíme.

Perfekcionisti často obetujú svoje zdravie. Byť neustále pod tlakom nie je totiž nič, čo by nášmu zdraviu prospievalo – napätie, nervozita, bolesti hlavy, búšenie srdca… Možno sa vám to bude zdať paradoxné, ale ani z profesijného hľadiska nám perfekcionizmus nepomáha.

Perfekcionista je súťaživý a veľmi ťažko sa s ním spolupracuje, sústredí sa na najmenšie detaily, ťažko znáša kritiku a je ľahostajný voči pochvale.

Takže namiesto toho, aby ste boli vďaka „nemu” lepšou kolegyňou (partnerkou, matkou, kamarátkou, dcérou), je s vami ťažké vydržať a nevidíte to dobré, čo vám život prináša. Jednoducho, perfekcionista vidí pohár napoly prázdny a nie napoly plný – zameria sa na 1 %, ktoré v jeho živote nie je dobré, a tých zvyšných 99 %, ktoré sú vynikajúce, nevidí.

Perfekcionista vidí pohár napoly prázdy, nie napoly plný. Foto: Shutterstock
Perfekcionista vidí pohár napoly prázdy, nie napoly plný. Foto: Shutterstock

Naučte sa mať radi nedokonalosť

Ako sa dá oslobodiť? Prvým krokom je uvedomiť si rozdiel medzi zdravou snahou a negatívnym perfekcionizmom. Zdravá snaha je zameraná na seba: „Ako sa môžem zlepšiť?“ a perfekcionizmus je zameraný na druhých: „Čo si ostatní pomyslia?“ Snažte sa teda nastaviť si podľa toho vlastné správanie.

Máte strach z kritiky? Efektívna technika, ako so strachom bojovať, je naučiť sa mať ho rád. Neviete, ako by ste to previedli do praxe?
Máme pre vás tip – robte ako koníček niečo, v čom nie ste dobrí – spoločenský tanec, fotografovanie, varenie, jazyky,… Je to spôsob,
ako si trochu precvičiť svoju schopnosť vyrovnávania sa so zlyhaniami. Naučíte sa smiať na svojich prvých neohrabaných pokusoch a precvičíte si prijímanie konštruktívnej kritiky.

Taktiež vám to pomôže uvedomiť si, aká je zmysluplná kritika dôležitá a ako vás posúva ďalej. A tieto skúsenosti si ponesiete ďalej so
sebou – domov k svojim blízkym, na poradu do práce.

Na kurze spoločenského tanca sa napríklad naučíte, že šarm a úsmev môžu do istej miery vykompenzovať chybičky v technike a na jazykovom kurze sa naučíte, že sa dohovoríte, aj keď nebudete vo vašom prejave stopercentní. Ide o to, že čím viac skúseností so strachom máte, tým budete lepší v jeho prekonávaní.

Kritický vnútorný hlas

Samozrejme, ľahko sa to povie, ťažšie vykoná. Každý perfekcionista vám povie, že najťažšie je ovládať ten neutíchajúci hyperkritický hlas ozývajúci sa v hlave. Čo s tým?

Skúste sa na to pozrieť zo strany pozorovateľa. Nabudúce, keď sa vám v hlave ozve: „Ty nešika, znova si to všetko poriadne pokašľal!“, spýtajte sa sami seba, či by ste niečo takéto povedali vášmu kolegovi. Nie je to práve motivujúce vyjadrenie, všakže?

Skúste si uvedomovať tieto myšlienky – často totiž len preletia vašou mysľou bez toho, aby ste si ich naplno uvedomili, aj tak však stihnú spraviť poriadnu neplechu. Musíte ich zachytiť a zmeniť ich.

Začnite s tým, že namiesto urážok si budete dávať komplimenty za to, čo bolo dobré: „Tak, zatiaľ to ide celkom fajn,“ a „Ide ti to dobre na to, že si taká unavená.“ Možno sa vám to bude zdať uletené, ale oslovovať sama seba pozitívnymi frázami – ako by ste oslovovali dobrú kamarátku, naozaj pomáha.

Ďalšia vec, na ktorú by ste nemali zabúdať, je, že ukázať strach vôbec nemusí byť na škodu veci. Ukázať svoju zraniteľnosť nie je vždy ľahké a, samozrejme, netreba to preháňať, stačí dobre načasovaný komentár, ktorý vám zaručí spolupatričnosť druhej strany.

Keď občas šéfke spomeniete, že ste nervózna – napríklad pred prezentáciou, na ktorej bude prítomné celé vedenie, na 99 percent sa jej tvrdá tvár na chvíľu zjemní a ponúkne vám veľmi vzácnu chvíľku podpory a útechy. Mysleli ste si doteraz, že zraniteľnosť je znak slabosti? Nie. Je to znak ľudskosti.

Takže, zabudnite na všetky tie drsné reči a slogany typu „nikdy si nepripusti možnosť neúspechu“, ktoré vás v konečnom dôsledku stresujú a nedovolia vám predviesť to najlepšie z vás. Zamyslite sa nad každým múdrym sloganom, ktorému spoločnosť tlieska, a skôr, ako ho prijmete za svoj, veľmi dobre si premyslite, či vás skutočne bude posúvať ďalej a či vám pomôže.

Ukázať strach vôbec nemusí byť na škodu veci. Foto: Shutterstock
Ukázať strach vôbec nemusí byť na škodu veci. Foto: Shutterstock

Je pravda, že: „Keď niečo robíš, rob to poriadne!”, ale treba si dávať pozor na interpretáciu. V mysli perfekcionistu to môže znamenať stres, ktorý vyplynie do prokrastinácie (chorobné odkladanie vecí na neskôr), z čoho plynie riziko averzie. Slovami Woodyho Allena: „80 percent úspechu sa len zjaví.“

Nikdy to nie je o momentálnej dokonalosti, ale o vytrvalosti a húževnatosti. A dá sa to aplikovať aj na náš osobný život. Ľudia, ktorí sú pre nás najdôležitejší, nie sú tí najdokonalejší, ale tí, ktorí nám boli a sú stále na blízku – vždy, keď ich potrebujeme. Nemusíte byť dokonalá manželka, dokonalá matka, dokonalá kamarátka – jednoducho sa len zjavíte.

Postavte sa k neúspechu ako vedec

Oblečte si biely plášť a pozrite sa na neúspech v inom svetle – neúspech je „len“ veľmi cenná skúsenosť

Očakávajte neúspech

Každý experiment je sériou omylov. V podstate neúspechov. A každý neúspech vedie k cennému poznatku: viete už, ako to nedosiahnete. Zrazu si uvedomíte, že to nie je strata času – každý neúspech vás predsa približuje k úspechu.

Dajte neúspech pod mikroskop

Vymažte si z pamäti všetky tie múdre reči o tom, že máte čo najrýchlejšie zabudnúť na neúspech. Zaoberať sa neúspechom nie je veľmi príjemné, ale môžete sa z toho veľmi veľa naučiť. Vždy si položte otázku: „Aké tri veci môžem nabudúce spraviť inak?“

Názor druhých sa počíta

Keď svoj neúspech s niekým preberiete, máte veľkú šancu, že mu oveľa lepšie porozumiete. Tak zatnite zuby a slušne vždy poproste o spätnú väzbu. Či to bude na pracovnom pohovore alebo pri rozhovore so šéfom. Spätná väzba od ostatných vedcov vás posúva bližšie k úspechu.

Text: Redakcia
Foto: Shutterstock

Vaše reakcie
Najnovšie vydanie

RELAX 4/2018

Relax na Facebooku