Ostrov Brač: Pustovňa Blaca a pláž Zlatni rat

Najväčšiu vápencovú ikonu na ostrove je najlepšie vidieť z výšky. Keď sa na Zlatni Rat (Zlatý roh) pozriete zo západného konca mesta Bol, uvidíte pláž olemovanú borovicami s dobrými parkovacími miestami, barmi a reštauráciami. Ale z vrchu Vidova Gora, najvyššieho bodu na ostrove, uvidíte omnoho viac ako iba pláž. Zlatni Rat je v podstate socha. Je geometricky mimoriadne symetrická, ukážka prírodného proporčného majstrovstva. Tisícročia dažďov, erózie, vetra a morských prúdov opracovali kraj ostrova a dali vzniknúť úžine úrodnej pôdy, ktorá je pokrytá jemnými vápencovými okruhliakmi. Zo zeleného trojuholníka borovicových stromov vyčnieva zlatý šíp smerujúci rovno do Jadranského mora. Morská voda okolo neho sa mení zo zafírovej na kráľovsky modrú. Je to totálne podmanivé.

Konček pláže je v lete jemne nachýlený doľava a v zime doprava, podľa toho, ako práve fúka. Vniektorých výnimočných prípadoch sa na špičke pláže objaví guľatá kaluž. Stáva sa to ale tak zriedka, že keď k tomu príde, objaví sa informácia o tomto prazvláštnom jave dokonca aj v správach.

Môže vás zaujímať:

Perla Jadranu – Dubrovník

Vďaka tomu, že Brač leží ďalej od hlavnej pevniny, stalo sa z ostrova útočisko, ku ktorému ľudia z pevniny otekali hlavne behom vážnejších konfliktov, ktoré behom histórie zmietali územím dnešného Chorvátska.

Auto zaparkujem po desiatich minútach jazdy od Vidovej Gory a vydávam sa k jednému takému konkrétnemu útočisku. Cesta ma zavedie dolu strmým svahom k úzkemu údoliu, v ktorom sa práve koná koncert cikád. Po dvadsiatich minútach chôdze už vidím cieľ cesty: strohú, hranatú štruktúru, ktorá vyzerá, akoby vyrástla zo strmého útesu nad ňou. Je to bývalá pustovňa Blaca.

Na tienistom vstupnom dvoriku práve sedí 23-ročná Tonijela Vranjičičová a skupine francúzskych turistov predáva domáce víno, med a olivový olej. Vraví, sú s rodinou správcami pustovne Blaca. Jej dedo pracoval pre posledného pustovníka ktorý tu žil, a ona sa tiež rozhodla vnoriť sa do histórie tohto miesta.

Tonijela vysvetľuje, že prví traja mnísi, ktorí tu založili kláštor, utiekli v 16. storočí z pevniny pred osmanskými Turkami. Najskôr si našli útočisko vo vápencovej jaskyni, potom začali pracovať na pôde v jej okolí. Pomáhali im miestni robotníci a z vápenca v stene údolia potom vytesali túto veľkú kamennú štruktúru. Okolo vysadili vinice a olivovníky. V istom období bol kláštor Blaca taký bohatý, že mohol exportovať víno a olivový olej na vlastných lodiach cez Jadranské more až do Benátok. Posledný pustovník, ktorý tu žil, zomrel v roku 1963 a od tej doby sa o budovu stará Tonijelina rodina.

Ona sama si však stále nie je istá, či chce pokračovať v rodinnej tradícii a zostať v kláštore, alebo sa vydať za kariérou do Splitu. „Blaca je pre mňa všetko,“ hovorí s povzdychom. „Je to história mojej rodiny. Je to úžasné, takmer 500 rokov staré miesto. Začali ho stavať v roku 1551 a skončili o 300 rokov neskôr.“

K pustovni sa dostanete peši. Keď sa prechádzate okolo, pochopíte, prečo je Tonijela na toto miesto tak viazaná. Keď je s rodinou v budove, na jej vykúrenie sa stále používa krb v kuchyni. Vysoko na vápencových stenách sú sadze staré štri storočia. Izby posledného pustovníka Nikolu Miličeviča sú v takom istom stave, v akom ich zanechal – s nábytkom, krásnym pianom a dopismi. Dokonca je tu aj otvorený denník so zápiskom z 19. apríla 1912, kde mních píše o potopení Titaniku päť dní potom, čo sa tragédia odohrala.

Môže vás zaujímať:

Cyklistika na chorvátskych ostrovoch

Zdroj: Lonely Planet
Foto: Shutterstock