Slovenské salaše. Revolúciu v chove oviec k nám priniesli valasi.

Ovce patria k slovenským horám rovnako ako medvede a valasi sú pre ne snáď ešte typickejší ako horolezci.

Valasi, ktorí sa koncom 14. storočia dostali z juhovýchodných Karpát na územie Zemplínu a Šariša potom so svojou kultúrou kolonizovali stredné a severné Slovensko, Tešínska a severovýchodnú Moravu. Priniesli so sebou aj revolúciu v chove oviec. Nechali ich totiž voľne pásť na inak nevyužívaných horských svahoch a pastvinách.

Valasi si na horách zakladali salaše a ovce chovali preto, aby si zaobstarali vlnu, mäso, kožu a ovčie mlieko. Z neho potom vyrábali typické salašnícke ovčie syry ako bryndzu, neskôr oštiepok alebo parenicu a stále obľúbenú žinčicu.

Po bryndzi sa začala vyrábať aj parenica. Foto: Shutterstock

Život pastierov, ktorí trávili mesiace alebo roky na čerstvom horskom vzduchu sa síce javí idylicky, ale nebolo to tak. Ovce zostávali na pastvinách obvykle od jari do jesene aj v noci, takže tu museli zostávať aj pastieri.

A tak začali vznikať salaše, drevené stavby, v ktorých potrebovali pastieri a niekedy aj bača spať a kde sa tiež niekedy ustajňovali ovce alebo uskladňovali mliečne výrobky. Tradičný slovenský salaš tvorila drevená koliba a ohrada (košiar), v ktorom nocovali ovce.

Každý bača bol na pastvinách vybavený palicou, valaškou a fujarou. Palicu využíval pri pochôdzkach za ovcami, valašku na sebaobranu pred vlkmi a medveďmi a fujarou vyjadroval svoje nálady a týžby. Bača a valasi boli poddaní, takže ovce, salaše ani produkty, ktoré vyrábali, nevlastnili.

Salaše tvorila drevená koliba a košiar. Foto: Shutterstock

Snáď najkoncentrovanejším regiónom tradičných salašov je dnes Liptov. Bryndza sa odtiaľ vyvážala za hranice Horného Uhorska už v 18. storočí. Plnila sa do drevených debien a tie sa potom na pltiach zvážali dolu riekou Váh až do Serede, odkiaľ ich vozili panovníkom do Viedne.

Zdroj: Lonely Planet
Foto: Shutterstock

1/1
Zavrieť reklamu