Expedícia na severný pól. Apríl – máj 1993

Miky Sliacky bol členom slovenskej expedície, prvej ktorá vyrazila na pól v ére samostatnosti. Svoje zážitky opäť prinesie na snowmagazíne, aby sa aj tí mladší dozvedeli, aké to bolo pred sedemnástimi rokmi putovať do Arktídy.

Dozviete sa napríklad, že tri dni pred pristátím napadlo sedem metrov snehu a Rusi vychádzali z domov druhým poschodím. Čo by mnohí dali za takúto zimu na Slovensku.

Bratislava 20.4.

Keď odchádzala na severný pól druhá, podporná časť 1. slovenskej severopolárnej expedície, v ktorej som bol aj ja, na bratislavské letisko sa prišiel s nami rozlúčiť aj Jaro Oršula z horolezeckého klubu Iames. Doniesol list pre vedúceho expedície Fera Keleho, ktorý v tom čase spolu s ďalšími piatimi chlapcami už úspešne mrzol na severopolárnej základni Slovakia 1. Oršula zaplatil becherovku a požiadal nás, aby sme list odovzdali adresátovi, ak sa s ním na póle stretneme. Text znel:

,,Milý Ferko, milí priatelia! Zasielame Vám z Bratislavy, kde je krásne počasie, padá teplý dáždik, kvitnú stromy, púpavy a lietajú včielky, srdečný pozdrav. Čítam každý deň správy o vás, som veľmi rád, ža sa Vám konečne podarilo konečne dostať k pólu. (…) Ferko, spávali sme spolu pod Everestom, dnes mi je ľúto, že sa nemôžem deliť s Tebou o miesto v iglu. Bol by som pri Tebe bezpečný pred ľadovým medveďom, pretože ak by prišiel, načal by najprv Teba, lebo si tlstejší. Ale zahryzol by len raz, pretože ľadové medvede také staré mäso nežerú…

Želám vám splnenie cieľa, bezvetrie, teplúčko – tak okolo -15 C a hlavne, vráťte sa domov všetci zdraví. Pozor na Eskimáčky, aby vám neprimrzol, lebo by ste si museli prehlásiť trvalý pobyt tam hore.“ A tak ďalej, a tak podobne.

Noriľsk 22. 4.

Štyri hodiny ráno, mínus desať, slnečno, bezvetrie. O tom, aké pekelné počasie tu vládlo pred dvoma týždňami, keď sem dorazila naša prvá skupina, svedčia najväčšie záveje aké kto z nás v živote videl. Zo snehu na letisku trčia len chvosty lietadiel a na uliciach vrcholce pouličných lámp. Skrátka, napadlo sedem metrov snehu. Keď túto neobvyklú scenériu neďaleko letiska fotografujem, okoloidúci uniformovaný občan ma otvorene obviňuje zo špionáže. Pravdaže. Región Noriľska za polárnym kruhom bol ešte pred dvoma rokmi aj pre Rusov zakázanou zónou a my sme si pre expedíciu museli vybaviť osobitné povolenie od ruského ministerstva obrany. Miestnemu uniformovanému a ostražitému ihneď vysvetľujem, že som iba neškodný slovenský novinár a žiadam ho, aby ma nezatkol. Chápavo pokýva hlavou a vyhlási, že proti Švajčiarom nič nemá. Rozchádzame sa v dobrom.

Náš hotelík, tak ako všetky sibírske domy, má troje vchodových dverí za sebou. Kvôli udržaniu tepla. Aby ich arktické víchrice nevytrhli z pántov, sú zabezpečené velikánskymi strunami. Akési tunajšie Brano, čo zavírá samo. Na pulte recepcie je stabilne vyložená veľká vyblednutá ceduľa s nápisom Mest net. Hoci hotel je poloprázdny. Jemná výzva na úplatok. Smerom ďalej dovnútra sedí baba za stolíkom a pokrikuje na hostí. Nasleduje ďalšia recepcia, kde vyfasujete kľúč. Recepcia je aj na každom poschodí hotela, v každej sedí dežurnaja. Všade sú kancelárie plné zamestnancov, ešte aj požiarny technik má svoju. Svetlo však nesvieti, výťah nechodí, v bufete nemajú nič na jedenie, iba ak pár švábov, rozšliapnutých na podlahe.

Oceán

Ráno odlietame z Noriľska ďalej na sever starým nákladniakom An-12, ktorý okrem nás vezie štyri cisterny s benzínom. Po niekoľkých hodinách sme v tundrovej osade Chatanga, kde je priemerná teplota v zime -45C, niekedy však aj -60. O hodinku sme znova vo vzduchu. ,,Oceán!“ ukazujú dopredu piloti. O chvíľu sme nad ním. Bieloskvúci ľadový povrch, poprerušovaný tyrkysovými puklinami sa strieda s modrými plochami vody a plávajúcimi kryhami. Tu sa začína naozajstná Arktída, domov mroža, ľadového medveďa a – dobrodruha polárnika.

,,Páni, biely medveď je najsilnejšie zviera na svete,“ nadchýna sa palubný mechanik. ,,Nemá tu nepriateľa, nikoho sa nebojí, ani človeka. Ak sa raz za vami rozbehne, nezľakne sa ani delobuchov, ani svetlíc. Zastaví sa len ak ho strelíte rovno do srdca. Keď vás dostihne, jediným úderom laby vás skolí, potom stiahne skalp a vyžerie vnútornosti. A múdry je ako čert! Keď sa približuje k mrožovi, ide po troch nohách, jednou labou si zakrýva čierny ňufák, aby ho mrož nerozoznal od bieleho ľadového pozadia. Keď príde k nemu, chňap! A keby ste vedeli, ako rád má medveď kondenzované mlieko! Ak nájde konzervu, pazúrom spraví do nej dierku a vytláča si sladké mliečko rovno do papule!“

Páči sa nám najmä ten fígeľ s troma nohami. Skúšame nahovoriť Petra Mariota, aby pri stretnutí s macom použil rovnakú taktiku: aby sa spustil na tri laby, jednou rukou si zakryl nos, červený od zimy, priplazil sa k nič netušiacemu macovi a bác mu jednu po krížoch!

Peter sa vyhovára, že nemôže, lebo je ľavák. Musíme uznať, že je to vážny dôvod.

(pokračovanie onedlho)

(Úryvky z knihy Severný pól, Bratislava, 1994)

[nggallery id=89]