Reportáž zo Stuhlecku: málo ľudí, veľa snehu

Ak plánujete ísť tento rok lyžovať do rakúskeho strediska Stuhleck, ktoré je vzdialené 160 kilometrov od Bratislavy, prečítajte si reportáž, ako tam bolo uplynulý víkend. Na vrchole stojí nová reštaurácia, v stredisku boli parádne podmienky, veľa snehu, upravené zjazdovky a málo ľudí.

Na tohtoročné otvorenie sezóny na Stuhlecku sme vyrazili v zostave dvaja snowboardisti (Palo, Andrej) a jeden lyžiar – paličkár (Marek).

Kvôli silnému sneženiu sme mali v pláne vyrážať z Bratislavy o 6:30. Počítali sme s dvoma hodinami jazdy, aby sme bez stresu stihli prvú jazdu. Pol hodinu pred mojim plánovaným budíkom ma zobudil Palo (nie len mňa, ale aj manželku) s tým, aby som mu zobral jednu rukavicu, keďže svoju niekde stratil. Ako neskôr vysvitlo, Palo sa natoľko premotivoval, že si nastavil budík o hodinu skôr ako mal a preto stepoval už o 5:30 pripravený na cestu.

Keďže Mareka už nejaký ten rok poznám, viem, že jeho prístup nie je ani zďaleka taký zodpovedný. Volám mu preto pre istotu o 6:00, či je všetko v poriadku. Nedvíha. Keďže aj on ma pozná, predpokladám, že ma chce len stresovať, aby som si myslel, že zaspal. O 6:05 stále nedvíha. Na ďalší telefonát o 6:10 odpovedá značne rozospatý hlas: „a kurva …“. Takto dopadne človek, ktorý bol do tretej hore.

Aj na diaľnici sa dá zablúdiť

Po úspešnom nalodení s miernym oneskorením vyrážame do 160km vzdialeného strediska Stuhleck. Sem, predpokladám, zavítal už každý návštevník tejto stránky. Celú cestu snezí, jazda v ľavom pruhu je sprevádzaná neustálym blikaním kontrolky ESP. Marek tradične zapína teleport do strediska (zaspí 7 minút po štarte a budí sa vždy až na parkovisku strediska).

Ak si myslíte, že sa po ceste na Stuhleck nedá zablúdiť, mýlite sa. Stačí len prepásť odbočku na Graz a pokračovať na Linz. V tomto počasí nám nefungovali ani dve GPS navigácie.

Prvý freeride sezóny a relatívne málo áut

Na parkovisko dorážame 9:08 a sme celkom prekvapení relatívne malým počtom áut. Je to spôsobené zrejme počasím. Je oblačno, sneží (tak ako celý deň), dole -2 stupne, hore asi -8 stupňov. Pred pokladňou vyberáme dva skipassy, Marek sa rozhodol šetriť, vzal si šlapacie lyže, namontoval pásy. Nerozumieme, ale akceptujeme.

[pro-player width=’755′ height=’350′ type=’video‘ image=’http://www.snowmagazin.sk/wp-content/uploads/2010/12/stuhleck2.jpg‘]http://www.youtube.com/watch?v=X7xMvRuR8lg[/pro-player]

Z údolnej stanice ideme štvorsedačkou, šestkou a ďalšou šestkou a sme úplne hore vo výške 1774 metrov. Snehu je relatívne dosť, na zjazdovke úplná krása, mimo nej cca 30-40 cm, čiže tiež bez problémov. Môj prvý tohtoročný „wannabe freeride“ začíname z ľavej strany Steinbachalmbahn, kde sa dá na miestne pomery celkom slušne zajazdiť medzi stromami.

Problém je ten, že v hornej časti je sneh úplne vyfúkaný až na trávu a kamene, čiže nedá sa nabrať rýchlosť a začína sa trápenie. O nejakej plynulosti jazdy ťažko hovoriť, krátke úseky sa striedajú so snahou postaviť sa po páde, prípadne nejako nabrať rýchlosť aby sme vôbec vyšli späť na zjazdovku. Počas troch pokusov sa vyskytli aj svetlejšie momenty ale celkovo kvôli nemožnosti nabrať rýchlosť tento spot opúšťame.

Je mínus desať, tak sa zahráme na baywatch

Postupom času hore vietor silnie, viditeľnosť sa zmenšuje asi na 15 metrov, stále sneží. Preto sa rozhodujeme ísť na chatu Alois Guntherhaus, ktorá je asi päť minút cesty z hornej stanice lanovky. V takom vetre sa ale veľmi ťažko postupuje, teplota klesá hlboko pod bod mrazu. V tom nám však s Palom skrsne výborný nápad vyzliecť sa len do tričiek a spraviť fotku. Mrzne až praští, vietor je taký veľký, že je ťažké sa udržať v rovnováhe, ale za tú fotku to predsa stojí. Z okna chaty na nás musia pozerať ako na trotlov, keď sa v tomto počasí vyzliekame a fotíme. Foťáku však za moment kvôli zime vypne baterka a je po paráde.

Dôsledky celosvetovej finančnej krízy je badať aj v Rakúsku. Na chatu smeruje veľa ľudí, ktorí chcú ušetriť na permici a preto šliapu hore na chatu popod lanovkou, na nohách majú hrubšie bežky. Namiesto širokých gatí sú to iba komické priliehavé elasťáky…

Ľudí je málo, zjazdovky sú vzorne upravené

Na chate nás obslúži slovensky hovoriaci čašník, dávame pivko a schnaps, voláme šlapajúcemu Marekovi, či sa nepridá. Nepridá, lebo nevie, kde je. Nemal šetriť na permici. Vonku sa všetci čerti ženia, preto schádzame dole a skúšame viac-menej všetky zjazdovky v stredisku. Neprekvapuje nás, že sú všetky vzorne upravené, veď ľudí je málo, žiadne bizóny (bizóny – mnoho lyžiarov po kope).

Neskôr ideme navštíviť aj novootvorenú reštauráciu s podivným názvom W11. Štýlom pripomína iné reštaurácie vo väčších strediskách, čiže panoramatický výhľad (v našom prípade kvôli počasiu výhľad asi 15 metrov), miesto pre cca 150 hladných a smädných hostí, terasa na posedenie v dobrom počasí a dostatočne nadimenzované toalety.

Celkovo sa tento náš malý výlet dá opísať ako dobrý začiatok tohtoročnej sezóny, snehu dostatok, zjazdovky boli výborne upravené, mimo nich sa lyžovať dalo tiež, jedlo v reštike parádne. Už nám ostalo iba sa nalodiť, zbaliť, (Marek teleport) a cca o dve hodiny sme všetci doma.