Zimný Raj v Letnej Afrike

Blíži sa ďalšia zimná sezóna (hurá) a je už najvyšší čas aj na môj druhý článok pre Snowmagazín. Ten prvý bol veľmi osobný a trochu smutný, druhý už bude určite “ľahšie čítanie”. Pár osobných vsuviek si ale neodpustím ani teraz.
Tento môj článok je o mieste, ktoré vstúpilo do Života nielen mne, ale aj mnohým mojim Priateľom. Už od prvého momentu som cítil, že je na tom mieste niečo magické. Prečo? Zrejme aj preto, lebo v tejto časti Sveta sa Raj zachoval ešte vo svojej takmer pôvodnej podobe. A hlavne Ľudia, ktorí na tomto mieste pracovali a navštevovali ho, mu svojím prístupom k Životu (napr.: “Experience First – Money Last”) dodávali jeho neopakovateľnú atmosféru. Toto miesto sa nachádza na južnom úpätí Dračích hôr v JAR (na hranici s Lesothom) a volá sa “Tiffindell”.

Ako sa to tam pre mňa všetko začalo?
Skoro ako vždy – úplne “náhodne”. Po vysokej škole som sa – ešte pred zaradením do tzv. “pracovného procesu” – rozhodol, že si aspoň polroka pocestujem. Destinácií som mal na výber viac: J. Amerika (“ale” nevedel som žiaľ dobre po španielsky), Nový Zéland (“ale” zdal sa mi veľmi blízko pri Austrálií, kde som už bol) a Južná Afrika. A tá už žiadne “ale” nemala. Preto sa Južná Afrika stala sa mojim novým cieľom. Postupne sa moje plány rozšírili medzi mojich Priateľov a naspäť ku mne sa vrátila informácia, že sa tam – niekde v Dračích horách – vraj dá aj lyžovať. O snehu na Kilimandžáre som už samozrejme počul, ale sneh v JAR? Nechcelo sa mi tomu veriť. Veď keby sme to miesto preniesli cez rovník na severnú hemisféru, nachádzalo by sa zhruba na úrovni Káhiry a tam sneh majú akurát tak v mrazničkách (a aj to nie je isté). Už mi nebolo treba počuť viac, hneď som začal o tom mieste hľadať nejaké ďalšie informácie. Našiel som si aj toto: 2,5-3 metre prírodného snehu v predchádzajúcej sezóne 2002 (moja prvá sezóna bola 2003), ale akosi tam autor “zabudol” dodať, že to sa stáva v priemere raz za cca 30-40 rokov.

Študoval som marketing, mal som tušiť, že to bola len dobrá reklama. Ale nesťažujem sa, som veľmi rád, že ma práve takto “dostali”. Tak som ich hneď aj skontaktoval a dohodli sme sa, že môžem na ďalšiu zimnú sezónu prísť. Nesľúbil som im, že tam ostanem na celú zimu, veď tam mali v tom čase menej ako 1km zjazdoviek! Teda akurát dosť na to, aby sa lepší jazdec dobre rozbehol pre cvičenie zvané “hockey stop”. Viac ma zaujímalo cestovanie a stredisko Tiffindell som bral skôr ako ďalšiu moju tzv. “cultural experience”. Aj vďaka mojim pôvodným plánom som sa do strediska dostal s veľkým predstihom ešte pred sezónou a o snehu sa nám mohlo len snívať. Tak som si aspoň dohodol lekciu na “grass skis”, ktoré som v Živote nemal na nohách. Tá sa asi po 5 minútach skončila, lebo môj inštruktor už nevedel, čo má so mnou robiť, všetko som urobil na prvýkrát tak ako chcel.

Freeride (koniec júla 2004)

Nechválim sa, za štýl by som určite maximálne známky nedostal, ale faktom ostáva, že moja “lekcia” sa skončila. Tak sme po chvíľke následného jazdenia – bližšie ako k lyžovaniu na snehu má lyžovanie na tráve podľa mňa k “off-road” kolieskovým korčuliam – začali “špekulovať” a postavili sme si skok. To samozrejme neušlo vedeniu školy zimných športov, a keď si potom pozornejšie prečítali moje CV, hneď mi ponúkli pozíciu šéf inštruktora. To bolo určite najrýchlejšie povýšenie v mojom Živote, lebo moju pôvodnú prácu som vykonával presne 0 minút (a k tomu aj 0 sekúnd). Sneh ale nie a nie prísť, a tak som už začínal pomaly uvažovať (posledný krok pred panikou), či som sa vôbec rozhodol správne a či by nebolo lepšie ísť rovno cestovať. A práve vtedy začali postupne prichádzať aj sezónni zamestnanci z iných oddelení, ako napr.: hotel, reštaurácia, bar, recepcia, PR and Entertainment team, atď… Všetci spoločne sme absolvovali prípravný týždeň pred sezónou a na jeho konci sme si mali spomedzi nás zvoliť jedného reprezentanta pre komunikáciu s vedením strediska (tzv. staff rep).

Asi už tušíte, že tí “darebáci” si vybrali práve mňa – úplného nováčika a navyše človeka zo zahraničia, ktorých nás bolo v stredisku len zopár. To ma samozrejme veľmi dojalo a ich dôvera mi len potvrdila, že som sa rozhodol správne, a že tam ostanem celú sezónu, hoci aj keby som sneh videl len v TV. Po 6 sezónach v rade za sebou môžem len spokojne povedať, že som sa vtedy lepšie rozhodnúť nemohol. Fakt, že som mal aj v 2., 3. a 4. sezóne šťastie a uvoľnila sa zaujímavejšia pozícia, ktorej som sa vždy s radosťou ujal, to celé len umocnil. Ale dosť o mne – poďme radšej ďalej.

“Pár pikošiek” (číta sa: “veľa dôležitých faktov”, pozn. autora) z histórie strediska Tiffindell:

• ako prví na miesto, kde teraz stredisko stojí, prišli lyžovať ľudia práve z bývalého Československa (prisťahovalci – v 70. rokoch 20. st. – ktorým v JAR evidentne chýbal sneh) a miesto vleku mali vtedy len jeden motor z kosačky (lenivci leniví)
• oficiálna prvá zimná sezóna bola otvorená v r. 1993, keď sa dvojičky Ivan a Phillip Van Eck (zakladatelia Tiffindell-u) rozhodli postaviť bar, reštauráciu, ubytovanie (áno, presne v tomto poradí) a aj malú požičovňu lyží, ktoré so sebou priniesli z Rakúska (Kitzbühel), kde obaja predtým pracovali ako inštruktori lyžovania
• ich predchádzajúci pokus v Lesothe (kde momentálne veľmi úspešne rastie stredisko s názvom “Afriski”) zlyhal – podľa ich verzie – na oficiálnych povoleniach (v skutočnosti ale nemali ani len v pláne si vôbec nejaké povolenia vybavovať) a z Lesotha boli vyhostení pod hrozbou použitia zbrane
• do r. 1993 v JAR zlyhalo (rozumej: z rôznych dôvodov skrachovalo) ďalších 6 pokusov o zimné stredisko, niet sa tomu ani čo diviť, je to akoby sa pár Slovákov rozhodlo na Liptovskej Mare organizovať lekcie v surfovaní na vlnách
• maximálnu ubytovaciu kapacitu Tiffindell dosiahol v roku 2008, keď bolo k dispozícií takmer 200 postelí a požičovňa vedela “vystrojiť” aj ďalších 300 denných návštevníkov, ktorí boli ubytovaní v doline
• vtedy už ale boli dosť (t.j. brutálne) preťažené prepravné kapacity vlekov, hlavne na svahu pre začiatočníkov a hostia sa tak veľmi flexibilne začali viac orientovať na konzumáciu rôznych hrejivých (ale najmä “zahrievajúcich”) nápojov
• zaujímavosťou je fakt, že v stredisku bol pomer hostí a zamestnancov (k obojstrannej spokojnosti) zhruba 1:1
• Tiffindell sa nachádza v nadmorskej výške 2500 – 2900 metrov nad morom, priamo pod najvyšším bodom východnej oblasti JAR (vrchol “Ben MacDhui” s výškou 3001 mnm)
• vlhkosť (resp. suchosť) vzduchu je tam taká malá (častokrát takmer 0%), že zasnežovať svahy umelým snehom môžu už aj pri +6°C, rekord je dokonca pri +9°C (v EU sa začína, keď teplota klesne až pod -2°C)
• aj vďaka tomu (a orientácií svahov smerom na juh – t.j. ako severné svahy u nás, na našej sev. pologuli) sa sneh skoro vôbec netopil ani pri mierne plusových teplotách, až do cca +10°C
• v stredisku sa nachádza najvyššie položený bar v JAR (2720 mnm) a “občerstviť” sa dalo – ale len keď sa zamestnancom chcelo – ešte aj v minibare vo výške 2800 mnm
• občania JAR nie sú na riedky vzduch veľmi (teda vôbec) zvyknutí a často bolo vidieť v stredisku (a nielen v nočných hodinách) pobehovať – nie vždy dobrovoľne – nahých hostí
• nachádza sa tam aj jedna špecialitka zvaná “Upside-Downers”, kde sa hosťovi zapnú lyžiarky do lyží upevnených v strope baru a hosť pije “shooters” pri pohybe “ľah-sed”, len samozrejme dole hlavou
• je veľmi pravdepodobné, že takéto “aktivitky” hostí k tej spomínanej nahote v stredisku prispievajú ešte viac ako ten riedky vzduch
• rekord (podľa mňa veľmi ťažko prekonateľný) v “Upside-downers” drží – ako inak – jeden náš nemenovaný Slovenský kolega a Priateľ s počtom 63! malých 0,025 “shotov”
• predchádzajúci rekord (60 kúskov) držal, “zhodou okolností” len pár dní, presne ten istý Slovák (asi som Vám ešte nespomínal, že som ho na oba tieto jeho “výkony” ako jeho osobný tréner poctivo – a podľa spoločne vypracovanej “metodiky” – pripravoval a naša vysnívaná méta bola 72 “panákov”)
• aby mohol byť daný rekord aj oficiálne uznaný, musel jeho budúci držiteľ po svojom “výkone” v bare ešte minimálne 2 hodiny ostať a nielen to, ale aj bez toho, aby sa dogr… (mu prišlo – slušne povedané – nevoľno), čo bolo obidva spomínané razy veľmi dôkladne kontrolované
• a áno, nemýlite sa a tipujete správne, aj tento mladý muž sa pridal k tým bezprizorne pobiehajúcim nahým hosťom, hoci bol na ten riedky vzduch už dokonale aklimatizovaný (na jeho česť – a večnú pamiatku – musím ale úprimne dodať, že on tak urobil až po zotmení, resp. po tom jeho rekordnom “zatmení”)
• a zatmením plynule prejdem k ďalšiemu bodu: vonkajšia teplota “na Slnku” dosahovala niekedy až +25°C, ale po jeho zapadnutí sa v priebehu 10-15 minút vzduch ochladil aj o 20°C, na už “pohodových” +5°C
• normálna teplota v stredisku sa pohybovala tesne pod nulou, okolo -5°C už začínala skutočná panika (všetky vodovodné potrubia sú zakopané len cca 0,5m pod povrchom a veľmi radi zamŕzajú) a “absolútna nula” je všetko pod -7°C
• zimná sezóna v stredisku Tiffindell má cca 100 dní a začína zhruba v posledný májový týždeň a končí začiatkom septembra, resp. keď sa roztopí všetok sneh
• najbližšia osada sa volá “Rhodes” a je od strediska vzdialená cca 20km a má aj presne toľko isto stálych obyvateľov (ich sčítanie sa koná pravidelne každý víkend počas zápasu rugby, dokonca aj mimo sezóny, keď sa rugby vôbec nehrá)
• ak je správna mnou osobne vyvinutá definícia civilizácie, ktorá ju podmieňuje semaforom a (akýmkoľvek) fast-foodom vzdialenými od seba menej ako 100m, potom najbližšia civilizácia je od strediska “len” 3hodiny svižnej jazdy autom (mestečko “Aliwal North”)
• kvôli už spomínanému suchému vzduchu často sneží veľmi jemný sneh, skôr podobný prachu a už aj pri malom vetre sa rýchlo vytvárajú silné záveje, a preto niekedy trvá kompletné odhrnutie cesty do strediska aj pár dní
• to má za následok fakt, že Tiffindell sa môže (zrejme) ako jediné zimné stredisko na Svete “chváliť” tým, že keď tam už konečne raz nasneží –  je pár dní zatvorené
• rekord, počas ktorého sa nikto nemohol dostať do (a ani zo) strediska bol 7 dní, na konci ktorých sa už hostia zrejme navzájom poznali aj poslepiačky, lebo nebola funkčná elektrina a teda netiekla ani teplá voda (a aj to o chviľu – nižšie – spomínané jazierko bolo vtedy zamrznuté)
• ako prvý to nevydržal jeden neuro-chirurg (mal naplánovanú jednu veľmi dôležitú operáciu mozgu – teraz už neviem, či operoval on alebo bol “len” pacient) a dal sa zo strediska “evakuovať” vrtuľníkom
• ak už hovoríme o anomáliách, keď náhodou začalo snežiť počas lekcie, tá musela byť prerušená kvôli prednáške o vločkách (ich pôvode a rôznych tvaroch), ktoré častokrát nevideli ani ľudia starší ako 50 rokov
• a ak začalo snežiť ešte viac, všetci hostia ubytovaní v doline museli stredisko urýchlene opustiť, aby sa náhodou nestalo, že sa už nebudú vedieť prepraviť dole (do strediska vedie neuveriteľne strmá cesta s pár “morálovými” serpentínami typu: “prvý rýchlostný stupeň, strach v očiach, modlitba aby práve nešiel nikto oproti a – hlavne cestou hore – plyn úplne až na podlahe” a snehové reťaze zatiaľ v JAR ešte nie sú súčasťou povinnej výbavy auta) a nemali by kde ostať spať
• keďže sauna sa nachádzala hneď pri svahu a “jazierko”, ktoré k nej patrilo bývalo (ako už viete) častokrát zamrznuté, veľmi dobre sa ako spôsob ochladenia po saune osvedčilo pársekundové státie pred spusteným snežným delom
• a ak sa naši hostia (pretože zamestnancom strediska sa to určite “ešte nikdy” nestalo) predtým zúčastnili aj už spomínanej zábavky “Upside-Downers”, dokázali stáť pred tým delom dokonca aj vtedy, keď spustené vôbec nebolo
• mnohí Juhoafričania celkovo nechápali “koncept ľadu”, ani na už spomínanom zamrznutom jazierku pri saune, preto museli miestni medici vo večerných hodinách častokrát ošetrovať narazené, vykĺbené, prípadne aj zlomené členky – väčšinou po neúspešných pokusoch o “dokonale štýlové” prerazenie ľadu
• vzhľadom na kompaktnosť strediska a jeho veľmi “rodinnú atmosféru”, trvalo od vypustenia “klebety” menej ako 5 minút, kým sa cez celé stredisko (nielen zamestnancov, ale aj hostí) daná správa dostala späť k jej pôvodcovi, samozrejme už poriadne okorenená o dalšie významné “fakty”
• obyvatelia JAR sú majstri v “efektívnosti” práce: raz dokázali dvanásti “navigovať” (samozrejme každý inak – dovtedy som ani len netušil, že toľko rôznych smerov vôbec existuje) jedného traktoristu, ktorý ale sám veľmi dobre videl a vedel, kam má ísť
• na túto tému ešte jeden vtip, resp. skôr “krutá realita”: po pristátí v Johannesburgu Vám domáci s maximálnym kľudom oznámia fakt, že síce áno, Vy máte hodinky, ale oni majú čas
• v JAR má naše slovo “teraz” až 4 preklady: now, just now, right now a now-now, keď počujete to “teraz-teraz”, nečakajte danú udalosť skôr ako o 3 dni
• ako manažérovi v stredisku mi “iba” 3 roky trvalo pochopiť tento ich “koncept času”, ale akonáhle sa mi to podarilo a uvedomil som si, že skôr prispôsobím ja môj time-management im ako naopak (veď oni ten výraz aj tak vôbec nepoznajú), tak presne v tom momente všetky moje problémy s “timingom” akoby zázrakom úplne zmizli
• v JAR sa zatiaľ nevedia rozhodnúť, či je ich “braai” (po slovensky – barbecue) ešte stále len akási forma spoločenskej zábavy a relaxu, alebo je to už aj ich “náboženstvo”, a preto, ak sa Vám počas grilovačky do ruky dostanú kliešte (stávate sa tzv. “tongs master”), hoci aj len na pár minút, počas ktorých si ich pôvodný majiteľ skontroluje, či je aj po n-tom zlatistom nápoji stále “všetko v poriadku”, je to dôkaz maximálnej dôvery a rešpektu voči Vašej osobe – väščí už neexistuje
• ďalší veľmi svojrázny zvyk v Tiffindell-i je, že do baru zlyžujete – hlavne vo večerných a nočných hodinách – po schodoch (aj keď na nich nie je žiadny sneh), ale napriek širokým dvojitým dverám neboli tieto pokusy vždy úspešné a miestni medici mali teda opäť o prácu postarané
• marihuana je tam taká lacná, že kupovanie papierikov túto zábavku miestneho obyvateľstva začalo veľmi výrazne predražovať, ale kedže sú domáci veľmi vynaliezaví, rýchlo sa tam ujal zvyk “luxusného” balenia do novinového papiera
• vegetariánom v JAR automaticky ponúkajú kura, lebo to podľa nich nie je mäso
• a ak je tam niekto vegetarián, alebo abstinent, prípadne nesleduje rugby, je úplne “out”, a ak sa niekomu podarí skombinovať 2, príp. všetky 3 tieto “neduhy”, automaticky stráca rešpekt aj u malých detí, no proste “celé zle”
• ľudia v JAR milujú rugby viac ako Slováci hokej, “reality” shows a politiku dokopy, takže naše snahy o naplánovanie lekcií na svahu počas dôležitých zápasov boli už hneď od začiatku odsúdené na totálny neúspech a celá skupinka sa aj s inštruktorom presunula do baru k TV, kde potom všetci spoločne trénovali rovnováhu a “central basic position”
• ak toto čítajú aj fyzici, dodám už len na záver, že vďaka nadmorskej výške tam voda vrie už pri 91°C, takže všetky procesy spojené s varením trvajú dlhšie ako normálne (v nižších polohách)
• a až práve teraz som konečne pochopil, prečo mali v stredisku takmer všetci kuchári problém s alkoholom, zrejme si uvedomili, že je potrebné nejako “efektívne” využiť ten extra čas, ktorý sa im pri varení zrazu a nečakane ponúkol

[nggallery id=74]

A ako to v stredisku Tiffindell pre mňa a pre ostatných “Čecho-Slovákov” pokračovalo?
Vzhľadom na moju pozíciu a vplyv na výber zamestnancov sa (hlavne) Slováci stali veľmi rýchlo tradičnou súčasťou strediska. Maximálny počet v jednej sezóne bol 9 Čecho-Slovákov (niežeby ich tam nechcelo isť aj viac, ale predsa “všetko s mierou”, v škole bolo cca 25-30 inštruktorov), a aj preto bolo iba pochopiteľné, že sme Tiffidell časom vyhlásili za neoficiálne Česko-Slovenské Kráľovstvo. Za tých pár rokov bolo v JAR okolo 30 Čechov a Slovákov (niektorí aj viackrát) a aj naopak, takmer 30 našich kamarátov z JAR prišlo k nám, aby si tu v EU urobili oficiálne kurzy pre inštruktorov zimných športov. Niektorí sa hneď po kurze vrátili späť do JAR, ďalší u nás ostali aj dlhšie a trochu pocestovali a pár ich tu (prípadne v Rakúsku) ostalo aj pár mesiacov pracovať. Tieto “kultúrne výmeny” boli veľmi úspešné a určite nehovorím (teda nepíšem) len sám za seba, keď si myslím, že práca v stredisku v JAR bola hlavne pre nás dokonalou zámienkou na cestovanie, a s tým spojené zážitky, ktoré niekedy dokáže vymyslieť len Život sám.

Tiffindell určite ostane v Srdciach všetkých tých, ktorí tam strávili aspoň jednu sezónu. A určite ešte dôležitejšie ako pracovné skúsenosti (učenie na svahu, predvádzanie “ski and board demo shows”, večerný zábavný program pre hostí, výpomoc v bare, reštaurácii, atď…) boli a sú pre mnohých z nás vzťahy a Priateľstvá, ktoré sme si tam vytvorili. Mnohé z nich pretrvávajú dodnes, ešte aj roky po pobyte v JAR a našim Priateľom sa môžeme len zo Srdca poďakovať za zážitky ako napr.: vodné lyžovanie a wakeboardning za profi-člnom, skutočné safari, off-road jazdy na štvorkolkách, nočné poľovačky (vždy len ako pozorovatelia), “umenie” marinovať a grilovať, prípadne, keď sme si len tak s “domorodcami” zahrali futbal na zrejme najstrmejšom ihrisku na Svete a s údivom sme zistili, že keď ide o futbal, zrazu aj oni poznajú ten najväčší vynález v dejinách ľudstva (t.j. pero a papier, koleso je tesne, ale až na 2. mieste, žiaľ) a dokonca pár z nich má aj tie – tak veľmi nepotrebné – hodinky, atď…

Ľudia v JAR sú veľmi pohostinní a svoje pozvania k nim domov myslia vždy veľmi vážne, veľa z nich sa nás “hnevalo”, že sme ich počas našich road-tripov neprišli navštíviť. Mnohí ľudia sa pred odchodom do JAR obávajú problémov ako osobná bezpečnosť, kriminalita a HIV, resp. kvôli nim JAR zo svojho zoznamu destinácií vyškrtnú úplne. K tomu môžem dodať len toľko, že ak sa človek správa rozumne a skromne, tieto riziká sa dajú veľmi dobre eliminovať. Za seba (a pokiaľ viem, tak aj za ostatných Slovákov) môžem s určitosťou povedať, že celkovo je JAR veľmi bezpečná krajina, len si treba dávať pozor. To ale platí určite aj o mnohých iných destináciách na Svete. Asi najväčší “zločin” bol spáchaný na skupinke Slovákov, ktorí si cestou na Cape of Good Hope miesto klimatizácie nechali neprezieravo stiahnuté okná a za pomalej jazdy im do auta skočil pavián a ukradol im jednu tašku. Na ich šťastie (a zrejme aj paviánove) v nej boli len odpadky – nechcem si ani predstaviť, aké “vysvetľovanie” by museli absolvovať na ambasáde, keby tam mali napríklad svoje pasy. Na úplný záver už len dodám, že za 6 sezón sa na Vás v “cudzine” nalepí veľa zážitkov a príbehov, ale podľa mňa to už na úvodný článok o Tiffindell-i a JAR stačí, nechcem byť zodpovedný za Vaše otlačené zadné časti tela.
Veselé príbehy o tom, ako sme s “ľahkosťou a úsmevom na perách” získavali pracovné povolenia, zachraňovali z kúpeľne polootrávenú Slovenku, jazdili na najvyšších piesočných dunách na Svete (v Namíbií), hasili auto v Mozambiku, hľadali v noci v rozbahnenej ceste snehové reťaze, naháňali hrochov (alebo oni nás? – tak na túto historku s “ťažkopádnymi agresormi” asi radšej rýchlo zabudnem), stratili jedného z nás aj s neštartujúcim modrým chrobákom (VW) v hĺbke getha v mestečku “Umtata”, skákali najvyšší bungee-jump na Svete, vyrábali z vecí zo smetiska “dokonalé zariadenia” na jazdu dole po zasneženom svahu, prípadne ako sa jeden z nás v oceáne skoro utopil, si nechám – podľa Vášho záujmu – na niekedy inokedy.
Tak, a zima môže prísť, už sa teším.