Skleníkový efekt je zlá vec, však?

Naopak. Ak by skleníkový efekt neexistoval, Zem by sa nevedela dostatočne ohriať na to, aby sa na nej vytvoril život a pravdepodobne by skončila ako neúrodná, chladná skala, akou je dnes Mars.

Ako teda funguje?

Ide o proces, pri ktorom určité plyny v zemskej atmosfére slúžia ako izolačná deka – teplo zo Slnka k Zemi prepustí, ale zároveň mu zabráni ju opustiť. Vďaka tomu sa povrch a nižšie vsrtvy zemskej atmosféry udržia teplé.

Čo robí z plynov „skleníkové“ plyny?

Tieto plyny, akým je napríklad oxid uhličitý, majú schopnosť absorbovať a vydávať infračervené žiarenie, ktoré je kľúčové na udržanie našej planéty v obývateľnej teplote. Energia zo slnečného žiarenia, ktorá sa dostane na povrch Zeme, je vypustená naspäť do vesmíru vo forme infračerveného žiarenia.

Zatiaľ čo sa určitá časť radiácie dostane do vesmíru, zvyšok zasiahne skleníkové plyny v atmosfére, ktoré absorbujú energiu a vyžiaria ju náhodnými smermi – vrátane smeru späť na Zem. Bez tohto procesu by bola priemerná teplota na Zemi až o 33 °C nižšia.

Aké skleníkové plyny sa nachádzajú v našej atmosfére?

Najznámejšia je zrejme vodná para. Oxid uhličitý je druhý najbežnejší a primárny skleníkový plyn, ktorý je vyprodukovaný ľudskou činnosťou. Od roku 1750 vzrástlo množstvo oxidu uhličitého v atmosfére o 141 %.

Čo sa stane, ak bude množstvo skleníkových plynov naďalej rásť?

Klimatológovia sa obávajú, že teploty značne narastú, čo bude mať na život na Zemi veľmi negatívny dopad. Odstrašujúcim príkladom môže byť Venuša. Jej pekelné podmienky sa považujú za následok nekontrolovaného skleníkového efektu, ktorý doslova uvaril jej oceány.

Zdroj: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock