Trend dvoch nositeľných zariadení u elity: Prečo svetový rekordér bežal s dvoma hodinkami?
Etiópsky vytrvalec Yomif Kejelcha v Buenos Aires opäť prepísal históriu polmaratónu. K novému svetovému rekordu ho však okrem brutálneho tempa privied
Prečo rozprávame?
Jednou z vecí, ktorá nás odlišuje od zvierat, je naša schopnosť hovoriť o zložitých veciach. Na rozdiel od technológií sa však jazyk nedá naučiť návodom alebo inštrukciami – učíme sa ho inštinktívne.
Koncom 70. rokov sa lingvista Derek Bickerton pokúsil získať grant americkej Národnej nadácie pre vedu – malú skupinku párov (obaja členovia páru museli hovoriť odlišným jazykom) chcel poslať na odľahlý ostrov, aby tam Bickerton študoval tvorbu nových jazykov. Páry mali deti, ktoré zatiaľ ešte nerozprávali jazykom ani jedného rodiča, a očakávalo sa, že si deti z dvoch „rodičovských“ jazykov vytvoria vlastný jazyk.
Bickerton grant nezískal a tento experiment sa nikdy neuskutočnil, ale je pravdepodobné, že ak by k nemu došlo, výsledky by len podporili myšlienku o tom, že ľudia majú inštinkt na jazyky.
Koncept jazyka ako inštinktu prvýkrát navrhol Charles Darwin v roku 1871, keď napísal: „Človek má inštinktívne tendencie rozprávať… žiadne dieťa však nemá inštinktívne tendencie piecť či písať.“
Lingvista Noam Chomsky sa tejto myšlienky chytil takmer o storočie neskôr, keď teoretizoval, že deti musia mať nejakú vnútornú protogramatiku, pretože si bez formálnej výučby postupne vyvíjajú schopnosti, ktoré potrebujú na tvorbu a porozumenie nekonečného množstva viet.
Chomsky nehovorí, že deti vedia uchopiť zložitú gramatiku bez ovplyvňovania okolím, ale že majú schopnosť vytvárať úplne nové vety zo zdedených pravidiel, ktoré sa nikdy neučili. Chomsky tiež tvrdí, že inštinkt na jazyky naznačuje existenciu univerzálnej gramatiky, ktorá sa vinie celým ľudstvom a môže vysvetľovať, prečo majú jazyky izolovaných spoločenstiev veľmi podobné gramatické princípy ako iné jazyky.
Ak by to teda bola pravda, museli by sme mať dôkaz o ľuďoch, ktorí sa nikdy neučili jazyky, ale vyvinuli si svoj vlastný. A to je presne dôvod, prečo chcel Bickerton vykonať svoj podivný experiment.
Pomocný jazyk
Koncom 19. storočia nastal rozmach obchodovania s cukrom a na havajských plantážach bol nedostatok robotníkov. Za prácou teda prišli ľudia z Ďalekého Východu, Európy a Karibiku. Medzi týmito ľuďmi sa vyvinul nový, zjednodušený jazyk, ktorý sa označuje slovom pidžin. Jazyky pidžin sú zjednodušené podoby štandardizovaného miestneho jazyka a zvyčajne zahŕňajú kľúčové podstatné mená, slovesá a neverbálne komunikačné prostriedky – napríklad gestá. Nemajú však gramatiku. Vďaka takémuto „spotvorenému“ jazyku sa ľudia z rôznych krajín dokážu rozprávať na základnej úrovni.
Havajský pidžin zaujal aj výskumníka Bickertona – deti pôvodných robotníkov, ktorí tento pidžin vytvorili, ho rozvinuli a „sprirodzenili“. Takáto prirodzenejšia forma pidžinu sa nazýva kreolčina a jej gramatický systém je už podobný štandardným jazykom. Pidžinská fráza, ako napríklad: „Muž dať peniaze, preč“ znamená v kreolčine niečo ako: „Muž, ktorý nás vypláca, odišiel“.
Naozaj nezvyčajné je to, že kreolčina vytvorená deťmi havajských imigrantov nebola učená, ale absolútne spontánna, a vytvorila sa v priebehu jedinej generácie. Deti očividne zistili, že rečové fragmenty ich rodičov neboli dostatočne presné na vyjadrenie plného významu toho, čo chceli povedať, a tak si vytvorili vlastnú
Dieťa začína vytvárať dvojslovné vety, v ktorých používa podstatné aj prídavné mená, slovesá a predložky už väčšinou v správnom tvare. Frázy zahŕňajú výrazy ako „viac papať“, „obuť botu“ alebo „to preč“.
Vo veku dvoch rokov má dieťa o 50 % viac synapsií ako dospelý človek. Dieťa je čoraz viac schopné vytvárať a porozumieť zložitým vetám s plne vyvinutou gramatikou.
Jazykovedec Steven Pinker vysvetľuje: „Podstatné tu je to, že komplexnosť jazyka je univerzálna, pretože deti ju vlastne znovu vytvárajú, generáciu po generácii, ale nie preto, že sa to tak učia, ani preto, lebo sú extrémne múdre alebo je to pre nich užitočné, ale preto, lebo si nemôžu pomôcť – je to pre nich prirodzené.“
Znaky kreolizácie
Derek Bickerton na Havaji zistil, že kreolčina nie je izolovaný prípad. Podobný proces sa objavuje aj u nepočujúcich detí rodičov, ktorí sa dobre nenaučili posunkovú reč. V štúdii psycholingvistov Jenny Singletonovej a Elissy Newportovej sa popisuje prípad 9-ročného nepočujúceho chlapca, u ktorého sa objavili znaky kreolizácie posunkovej reči.
Jeho rodičia sa učili posunkovú reč ako tínedžeri, bol to teda taký pidžin bez poriadnej gramatiky. Avšak jazyk ich syna už mal sofistikovanú gramatiku štandardnej americkej posunkovej reči – bez toho, aby sa ju učil.
Ako sa dajú zdôvodniť tieto príklady úžasnej jazykovej obratnosti? Prečo sa nadobúdanie jazykových schopností zmestí do krátkeho obdobia prvých šiestich rokov života? Biológ George Williams hovorí, že je to výsledok prirodzeného výberu: „Ešte aj dnes je náhodné úmrtie príčinou smrti v prvých rokoch života.
Mnohým náhodným úmrtiam malých detí by sa pravdepodobne dalo zabrániť, ak by rozumeli alebo si pamätali slovné inštrukcie a boli by schopné účinne nahradiť verbálne symboly reálnymi skúsenosťami.“
Zdroj: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock
1/1
