ABSOLÚTNE PRESNÁ NAVIGÁCIA MOTÝĽOV

Motýľ Danaus sťahovavý trafí ku konkrétnemu pohoriu aj na vzdialenosť tisícov kilometrov. Milióny severoamerických danausov sťahovavých migrujú každý rok viac ako 3 000 kilometrov do južných zimovísk. Celé roky však nikto netušil, kde sa ich migrácia naozaj končí.

Až v 50. rokoch minulého Urquhartová s manželom zoológom tieto zvieratá označovať a sledovať ich presuny.
V roku 1976 sa na základe tipu od miestneho drevorubača vybrali manželia na vrchol „Hory motýľov“. Zdalo sa, že z celej Severnej Ameriky doputovali všetky jedince tohto druhu do istého horského lesa v Mexiku.

Tu sa však príbeh nekončí. storočia začala Norah Vieme síce, že motýle sa vracajú k danému pohoriu, ale nevieme, akým spôsobom nájdu správnu cestu, aby sa dostali práve k nemu. Výskumy naznačujú, že pri orientácii si danaus pomáha pozíciou Slnka, takže vždy letí na juh. Vďaka vnútorným „hodinám“ v tykadlách berie pritom ohľad aj na čas dňa.

Slnko však poskytuje motýľom len približné usmernenie. Ako teda trafia práve k Michoacánskym vrchom? „Keď sa motýle dostanú do oblasti zimoviska, do konkrétneho cieľa ich zrejme navedú prvky krajiny,“ hovorí expert na danausa sťahovavého, profesor Steven Reppert z Massachusettskej univerzity. „Ale ako sa zasa dostanú naspäť, zostáva záhadou.“

Krajinné prvky ako mexický záliv nemôžu poskytnúť dostatok informácií na to, aby motýľom pomohli prekonať celú trasu. Musia im teda pomáhať aj ďalšie metódy diaľkovej navigácie.

Podľa jednej z hypotéz sa orientujú pomocou magnetického poľa Zeme, no podľa Repperta to nie je univerzálne uznané. Vedci len nedávno vyvinuli genetické nástroje na výskum navigačných systémov živočíchov. Dnes, keď majú k dispozícii rozlúštený genóm, môžu skúšať, ako vyraďovanie aktivity
konkrétnych génov ovplyvní orientačnú schopnosť ich majiteľov.

Na výsledky takéhoto výskumu si však ešte budeme musieť počkať.