Ženy bojujú za rovnaké práva, aké majú muži, už vyše sto rokov. dosiahnuť právo voliť však nebola žiadna prechádzka ružovým sadom.

Voľby na území Slovenska neboli ešte v nedávnej minulosti takou samozrejmou záležitosťou, akou sú dnes.

Napríklad voľby do Uhorského snemu sa začali pravidelne konať až v rokoch 1865 – 1910, pričom voliť a byť volení mohli len majetní a vzdelaní muži nad 20 rokov, teda napríklad kňazi, učitelia, mešťania či lekári. Volilo sa pritom nahlas a verejne – každý musel povedať, za koho hlasuje.

V roku 1873 bolo právo voliť teoreticky priznané aj rakúskouhorským ženám, ale iba tým, ktoré vlastnili veľkostatok, a voľba musela prebiehať v prítomnosti ich zástupcu.

Prišiel však rok, ktorý všetko zmenil, a to nielen pre ženy. V roku 1918 sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, následne vznikla prvá Československá republika a v roku 1920 bolo do československej ústavy zakotvené všeobecné volebné právo pre všetkých obyvateľov starších ako 21 rokov.

Voľby v tomto roku neboli významné len tým, že mohol ísť voliť každý bez ohľadu na pohlavie či majetok, ale volieb sa mohli zúčastniť aj príslušníci menšinových národov.

Voľby však vtedy neboli ani tak právom ako skôr povinnosťou – oslobodení boli len občania nad 70 rokov, chorí či zdravotne hendikepovaní, alebo napríklad tí, ktorí sa jednoducho nestihli dostaviť pre dopravnú zápchu.

Volebné miestnosti boli totiž otvorené len krátko a volilo sa iba v mieste bydliska.

Po nástupe komunizmu sa volebné právo pre všetkých zdanlivo zachovalo, ale v skutočnosti sa premenilo na frašku. Komunistická strana mala až do roku 1989 zo zákona zabezpečenú vedúcu úlohu a voľby mali len „dokázať“ jej širokú podporu u verejnosti.

Ľudia pri voľbách ani nechodili za plentu, aby neboli podozriví, a volebný lístok len vhodili do urny. Zaujímavé je, že v celom Československu bolo oficiálne povolených päť strán, ale rozhodujúci vplyv mali zaručený komunisti.

Ani voliť sa teoreticky nemuselo, bola to len „občianska povinnosť“. Ak sa však človek nedostavil, bol okamžite podozrivý z protikomunistickej činnosti a volali mu domov, kde je, že nevolí. Z toho potom pramenila obrovská volebná účasť okolo 99,9 %, ktorou sa komunisti nezabudli po každých voľbách pochváliť.

Voľby pritom neobišli nikoho – urnu nosili aj do nemocníc či k starým ľuďom domov a alkohol sa v deň volieb predávať nesmel, aby opilci nenarúšali ich priebeh.

Odkedy môžu ženy voliť?

1893 Nový Zéland

Prvá krajina s právom voliť pre všetky ženy

Nový Zéland sa stal prvou krajinou, ktorá ženy voliť? umožnila voliť všetkým svojim obyvateľkám. Roky prebiehajúcich kampaní vyústili do petície, ktorú podpísalo viac ako 30 000 žien, a právo voliť bolo uzákonené v roku 1893. Až do roku 1919 však ženy 1893 nemali právo sedieť v parlamente.

1906 Fínske veľkovojvodstvo

Nová vláda bez diskriminácie pohlaví

Pred viac ako 100 rokmi sa volebný systém vo Fínsku radikálne zmenil a všetci muži aj ženy dostali neobmedzené právo voliť a byť zvolení. Pred touto zmenou nemohla voliť väčšina dospelých Fínov.

1918 Spojené Kráľovstvo

Britské volebné právo v praxi

Pred druhou svetovou vojnou bojovali za práva žien britské sufražetky a ich motto hlásalo: „Skutky, nie slová“. Zákon o zastúpení ľudu zreformoval v roku 1918 britský volebný systém a zaručoval právo voliť všetkým ženám nad 30 rokov, ktoré vlastnili istý majetok. Tieto práva síce mali ďaleko od rovnoprávnosti (muži mohli voliť už od dosiahnutia 21 rokov), ale pre ženy vo Veľkej Británii to znamenalo aspoň nejaký začiatok.

1920 Spojené štáty americké

Volebné právo vo všetkých štátoch

V Amerike existovalo množstvo hnutí, ktoré presadzovali právo žien voliť, a jednotlivé štáty im zaručili volebné právo v rozdielnych obdobiach. Každý americký občan dostal volebné právo až vďaka 19. dodatku americkej ústavy prijatému v roku 1920.

1931 Španielsko

Hra na naháňačku

Nevšedná situácia panovala v Španielsku, kde mohli byť ženy zvolené do parlamentu, ale až do roku 1931 nemohli voliť. Plné volebné právo im bolo zaručené až po roku 1976.

1945 Francúzsko

Oslava femme-inizmu

V roku 1848 sa Francúzsko stalo jednou z prvých európskych krajín, ktoré všetkým mužom zaručovali volebné právo – ženy sa však toho dočkali až oveľa neskôr. Svoje hlasy mohli odovzdať až v prvých všeobecných voľbách po oslobodení Francúzska od nacistov.

1948 Japonsko

Prvé ženské volebné hlasy

Muži v Japonsku dostali právo voliť už v roku 1924, ale na ženy sa vtedy akosi zabudlo. Rovnaké práva si dokázali vydobyť až po konci druhej svetovej vojny.

1953 Mexiko

Mexická revolúcia

Dekrét zaisťujúci plné občianstvo a volebné právo pre mexické ženy prišiel po desaťročiach boja za rovnaké práva.

1971 Afganistan

Voľby v Afganistane

Ženy dostali právo voliť po tom, ako krajina nadobudla v roku 1919 nezávislosť, ale neskôr oň prišli. Znovu ho získali až v roku 1964.

1956 Pakistan

Pakistanský míľnik

V roku 1956 dostali ženy nielen právo voliť, ale boli im zaručené aj miesta vo vláde.

1971 Švajčiarsko

Dlhý boj

Volebné právo pre všetkých si vyžadovalo zmeniť švajčiarsku ústavu a keď vláda v roku 1959 konečne vyhlásila referendum, či ženám dopriať právo voliť, väčšina mužov to odmietla. To sa zmenilo až v roku 1971 (v kantóne Appenzell Innerrhoden však môžu ženy lokálne voliť až od roku 1991).

2015 Saudská Arábia

Poslednou krajinou, ktorá ženám dovolila voliť, bola v roku 2015 Saudská Arábia, aj to však len čiastočne – voliť môžu
v miestnych radách. Poslancov do parlamentu však nemôžu voliť ani muži, menuje ich totiž kráľ.