Veľkej, 93-člennej medzinárodnej expedícii sa podarilo objaviť ostrov, ktorý neexistoval na žiadnej námornej mape. Ako je to možné?

Náhoda, ktorá zmenila mapy

Medzinárodný expedičný tím z Inštitútu Alfreda Wegenera (AWI) skúmal od 8. februára 2026 severozápadné Weddellovo more v Antarktíde na palube ľadoborca Polarstern.

Táto oblasť je kľúčová pre tvorbu globálnych morských prúdov. Výskum sa tu preto zameriava na odtok ľadu a vody z Larsenovho šelfového ľadovca a na obrovský ústup morského ľadu.

Keď musela expedícia prácu prerušiť pre zlé počasie a ukryť sa v závetrí ostrova Joinville, vedci a posádka lode boli prekvapení náhlym zjavom. Zbadali ostrov, ktorý bol na dostupných námorných mapách označený iba ako nebezpečná zóna. 

„Na našej trase ukazovala námorná mapa oblasť s nepreskúmanými nebezpečenstvami pre plavbu, ale nebolo jasné, čo to je a odkiaľ tá informácia pochádza,“ uviedol Simon Dreutter zo sekcie batymetrie AWI. 

Na satelitných snímkach bol ostrov prakticky nerozpoznateľný od ľadovcov plaviacich sa okolo neho. Keď sa k ostrovu priblížili cez Weddellovo more, vyzeral ako ľadovec, akurát pokrytý vrstvou nečistôt a morského kalu. 

Zmena kurzu a potvrdenie objavu

„Zmenili sme kurz a vydali sme sa týmto smerom. Bolo zrejmé, že pred nami je ostrov,“ opísal objav Dreutter. Ľadoborec sa k miestu priblížil na 150 metrov. Posádka potom pomocou senzorov preskúmala dno mora aj ostrov a na jeho nafotenie použila aj dron. 

Ostrov sa na niektorých námorných mapách objavoval, ale len ako neurčité „nebezpečenstvo pre plavbu“. Navyše, jeho zakreslená poloha bola asi 1,85 km od miesta, kde sa skutočne nachádza. 

Ostrov je dlhý 130 m a široký 50 m, najvyššia časť vyčnieva asi 16 metrov nad hladinu. Ostrov zatiaľ nemá názov – to sa zmení až po oficiálnom registračnom procese. Zámerom vedeckého tímu je, aby sa ostrov dostal do medzinárodných námorných máp. 

Uhlíkový cyklus v Južnom oceáne

Objavenie ostrova bola šťastná náhoda pri ceste za oveľa väčším cieľom. Hlavným zámerom nemeckého výskumu je opísať, ako vyzerajú ekosystémy v antarktickom ľade. Ten totiž obýva množstvo baktérií a iných mikroorganizmov. Vedci chcú zistiť, akým spôsobom tieto organizmy prispievajú k uhlíkovému cyklu v Južnom oceáne. 

V ére satelitov a GPS sme teda stále schopní objaviť niečo, čo nám doslova ležalo pred nosom – akurát to bolo pokryté vrstvou antarktického bahna.

Text: Zázračná planéta

Foto: Inštitút Alfreda Wegenera/Christian Haas