Mali tam stavať byty, objavili masívne rímske kúpele
Rutinný výskum pred bytovou výstavbou odkryl pod holandským mestom Nijmegen 2 000 rokov obrovský rímsky kúpeľný komplex.
Väčšina dospelých si po rozchode predstavuje, čo by si o ich živote myslel bývalý partner. Psychológovia tvrdia, že je to prirodzený jav.
Zverejnili ste niekedy fotografiu alebo príspevok na sociálnej sieti s tým, že by ho mohol vidieť váš bývalý priateľ alebo priateľka? Alebo ste si pri veľkom životnom rozhodnutí pomysleli, čo by na to povedali? Ak áno, patríte k väčšine ľudí, aj keď väčšina z tej väčšiny to radšej neprizná.
Prieskum aplikácie Hint odhalil rozšírenosť tohto správania medzi dospelými. Výsledky sú však prekvapivé len na prvý pohľad. Až 74 % opýtaných si predstavovalo, čo by si bývalý partner myslel o ich zásadnom životnom rozhodnutí.
Takmer 70 % si pri osobnom úspechu vybavilo reakciu expartnera a 52 % dosiahlo niečo čiastočne preto, aby zapôsobilo na niekoho, s kým dávno netvoria pár.
Psychologický mechanizmus za týmto správaním má aj pomenovanie: imaginárne publikum. Ide o tendenciu konať, prezentovať sa alebo hodnotiť samého seba očami konkrétnej osoby, aj keď táto osoba o nás nemá poňatia a náš život vôbec nesleduje.
Kirill Liakh, riaditeľ aplikácie Hint, to opisuje takto: „V mnohých prípadoch sa ľudia nesnažia vrátiť do vzťahu. Len sa snažia, aby ich videl inak niekto, kto mal nad nimi kedysi citovú autoritu.“
Ide teda nie o túžbu po návrate, ale o túžbu po prerámcovaní. Chceme, aby nás ten druhý videl inak – ako úspešnejších, šťastnejších a sebavedomejších ľudí než v čase rozchodu. Je to forma uzavretia príbehu, ktorá sa odohráva výlučne v hlave človeka.
Situáciu výrazne komplikujú sociálne siete. Podľa prieskumu až 61 % respondentov verí, že práve sociálne siete sťažujú úplné emocionálne odpútanie sa od bývalého partnera. Instagram, TikTok a podobné platformy vytvárajú ilúziu blízkosti, aj keď kontakt už dávno neexistuje.
Príspevok zdieľaný len „pre seba“ môže mať v pozadí celkom iný zámer. 59 % respondentov priznalo, že niečo zverejnili online s nádejou, že to ich expartner alebo expartnerka uvidí.
Algoritmy a verejné profily tento scenár uľahčujú. Na odpojenie sa od niekoho nestačí prestať s ním hovoriť, ak jeho fotografie a príbehy naďalej vyplávajú na povrch.
20 vecí, ktoré ste nevedeli o mozgu (Časť 1.)
Psychológovia upozorňujú, že tento jav nie je prejav patológie, ale dôsledok toho, ako funguje ľudská pamäť a pripútanosť. Po mesiacoch či rokoch spoločného života sa partner stáva referenčným bodom, teda prvou osobou, s ktorou by sme sa podelili o dobrú správu a ktorej reakciu odhadujeme pri každom väčšom rozhodnutí. Tento zvyk nevymizne zo dňa na deň.
Liakh to pomenoval výstižne: „Ľudia si predstavujú, že odísť z vzťahu je ako čisté emocionálne odpútanie. Pamäť však takto nefunguje. Expartner môže vymiznúť z každodenného života človeka, ale napriek tomu zostane súčasťou toho, ako vnímame nejakú zmenu.“
Zaujímavým zistením prieskumu je, že 48 % opýtaných uviedlo, že prvou osobou, ktorej si pri veľkom úspechu mentálne „oznámia“ správu, je práve ich ex. Nie niekto, kto je v ich živote aktuálne prítomný. Imaginárne publikum teda v mnohých prípadoch víťazí nad tým skutočným.
Osamelosť sa dá liečiť. Čo treba robiť?
Myslieť na bývalého partnera či partnerku nie je samo osebe problémom. Stáva sa ním až vtedy, keď imaginárne publikum začne reálne ovplyvňovať naše rozhodnutia. Keď sa napríklad rozhodujeme o kariérnej dráhe, o mieste bydliska alebo o životnom štýle s vedomím, čo by si o tom myslel niekto z našej minulosti.
Zdravé spracovanie rozchodu neznamená okamžité vymazanie toho druhého z myšlienok. Znamená postupné posúvanie referenčného bodu – od imaginárneho publika z minulosti k vlastným hodnotám a k ľuďom, ktorí sú v našich životoch skutočne prítomní.
Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock