Mäso nebolo pre ženy. V minulosti ho jedli menej ako muži
Za posledných 10 000 rokov mali muži väčší prístup k mäsu ako ženy – bez ohľadu na obdobie či kultúru.
Väčšina dospelých si po rozchode predstavuje, čo by si o ich živote myslel bývalý partner. Psychológovia tvrdia, že je to prirodzený jav.
Zverejnili ste niekedy fotografiu alebo príspevok na sociálnej sieti s tým, že by ho mohol vidieť váš bývalý priateľ alebo priateľka? Alebo ste si pri veľkom životnom rozhodnutí pomysleli, čo by na to povedali? Ak áno, patríte k väčšine ľudí, aj keď väčšina z tej väčšiny to radšej neprizná.
Prieskum aplikácie Hint odhalil rozšírenosť tohto správania medzi dospelými. Výsledky sú však prekvapivé len na prvý pohľad. Až 74 % opýtaných si predstavovalo, čo by si bývalý partner myslel o ich zásadnom životnom rozhodnutí.
Takmer 70 % si pri osobnom úspechu vybavilo reakciu expartnera a 52 % dosiahlo niečo čiastočne preto, aby zapôsobilo na niekoho, s kým dávno netvoria pár.
Psychologický mechanizmus za týmto správaním má aj pomenovanie: imaginárne publikum. Ide o tendenciu konať, prezentovať sa alebo hodnotiť samého seba očami konkrétnej osoby, aj keď táto osoba o nás nemá poňatia a náš život vôbec nesleduje.
Kirill Liakh, riaditeľ aplikácie Hint, to opisuje takto: „V mnohých prípadoch sa ľudia nesnažia vrátiť do vzťahu. Len sa snažia, aby ich videl inak niekto, kto mal nad nimi kedysi citovú autoritu.“
Ide teda nie o túžbu po návrate, ale o túžbu po prerámcovaní. Chceme, aby nás ten druhý videl inak – ako úspešnejších, šťastnejších a sebavedomejších ľudí než v čase rozchodu. Je to forma uzavretia príbehu, ktorá sa odohráva výlučne v hlave človeka.
Situáciu výrazne komplikujú sociálne siete. Podľa prieskumu až 61 % respondentov verí, že práve sociálne siete sťažujú úplné emocionálne odpútanie sa od bývalého partnera. Instagram, TikTok a podobné platformy vytvárajú ilúziu blízkosti, aj keď kontakt už dávno neexistuje.
Príspevok zdieľaný len „pre seba“ môže mať v pozadí celkom iný zámer. 59 % respondentov priznalo, že niečo zverejnili online s nádejou, že to ich expartner alebo expartnerka uvidí.
Algoritmy a verejné profily tento scenár uľahčujú. Na odpojenie sa od niekoho nestačí prestať s ním hovoriť, ak jeho fotografie a príbehy naďalej vyplávajú na povrch.
5 nečakaných spôsobov, ako nás chce príroda zabiť
Psychológovia upozorňujú, že tento jav nie je prejav patológie, ale dôsledok toho, ako funguje ľudská pamäť a pripútanosť. Po mesiacoch či rokoch spoločného života sa partner stáva referenčným bodom, teda prvou osobou, s ktorou by sme sa podelili o dobrú správu a ktorej reakciu odhadujeme pri každom väčšom rozhodnutí. Tento zvyk nevymizne zo dňa na deň.
Liakh to pomenoval výstižne: „Ľudia si predstavujú, že odísť z vzťahu je ako čisté emocionálne odpútanie. Pamäť však takto nefunguje. Expartner môže vymiznúť z každodenného života človeka, ale napriek tomu zostane súčasťou toho, ako vnímame nejakú zmenu.“
Zaujímavým zistením prieskumu je, že 48 % opýtaných uviedlo, že prvou osobou, ktorej si pri veľkom úspechu mentálne „oznámia“ správu, je práve ich ex. Nie niekto, kto je v ich živote aktuálne prítomný. Imaginárne publikum teda v mnohých prípadoch víťazí nad tým skutočným.
Známi neznámi – Neandertálci
Myslieť na bývalého partnera či partnerku nie je samo osebe problémom. Stáva sa ním až vtedy, keď imaginárne publikum začne reálne ovplyvňovať naše rozhodnutia. Keď sa napríklad rozhodujeme o kariérnej dráhe, o mieste bydliska alebo o životnom štýle s vedomím, čo by si o tom myslel niekto z našej minulosti.
Zdravé spracovanie rozchodu neznamená okamžité vymazanie toho druhého z myšlienok. Znamená postupné posúvanie referenčného bodu – od imaginárneho publika z minulosti k vlastným hodnotám a k ľuďom, ktorí sú v našich životoch skutočne prítomní.
Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock