Pod našou pokožkou sa nachádzajú milióny nervových zakončení – rozvetvené usporiadanie bielych buniek, ktoré vysielajú signály do mozgu. Hovoria mu, že visačka na svetri nás škriabe na krku alebo že papier, ktorý držíme, je veľmi jemný. Keď sa týchto nervov niečo jemne dotkne, stimulujú dva regióny v mozgu: somatosenzorickú kôru, ktorá analyzuje zmyslové vnímanie, a prednú cingulárnu kôru, ktorá spracúva príjemné pocity.

Ak si predstavíme miesta na tele, ktoré sú najšteklivejšie, zvyčajne sú to chodidlá, podpazušie a krk. Ak niekto prejde pierkom po našej pokožke, do akcie sa zapoja obe spomínané oblasti mozgu a my zažijeme šteklivý pocit. Tento pocit nás rozosmeje, ale nie preto, že by bol smiešny. Vzniká, keď je jasné, že to, čo v skutočnosti prežívame, agresor (v tomto prípade človek, ktorý nás šteklí) nezamýšľa ako hrozbu.

Ľudia sú spoločenské bytosti, ktoré žijú v skupinách, a tak si vedia odovzdávať vedomosti z jednej generácie na druhú a získavať ich jeden od druhého. Keď sa naši predkovia šteklili, agresor vlastne učil druhú osobu, ako sa brániť.

Ak si predstavíme, že nás niekto ide poštekliť, pravdepodobne stiahneme ramená k telu, aby sme sa ochránili. Evoluční biológovia zastávajú názor, že šteklenie je forma neškodného útoku na iných členov našej sociálnej skupiny. Nedobrovoľné rozosmievanie iných sa potom považuje za prejav dominancie medzi dvomi členmi tejto skupiny.

Prečo sú niektorí ľudia šteklivejší ako iní?

Pre niektorých ľudí je šteklenie zábava, pre iných je to však nepríjemný až bolestivý zážitok, a niektorí ľudia nie sú štekliví vôbec. Vedci si nie sú istí, prečo ľudia vnímajú tento podnet v rôznej intenzite, ale predpokladajú, že to môže byť výsledok genetiky, ktorá niektorých ľudí obdarovala citlivejšou pokožkou.

S určitosťou však vedia, že človek je šteklivejší, ak ho šteklenie zaskočí nepripraveného alebo ak ho šteklí blízka osoba. V roku 2016 sa pri štúdii vykonanej na potkanoch zistilo, že ich úzkosť spôsobovala, že boli menej citlivé na šteklenie, čo by mohlo podobne fungovať aj u ľudí.

Prečo sa nemôžeme sami poštekliť?

Skúste sa poštekliť, a to práve na mieste, o ktorom viete, že ste mimoriadne štekliví, napríklad na chodidle. Zrejme v sebe nevyvoláte rovnakú reakciu plnú smiechu, ako keby vás pošteklil niekto iný. Keď neurológovia porovnali skeny z magnetickej rezonancie ľudí, ktorých niekto šteklil, s tými, ktorí sa šteklili sami, videli výrazný rozdiel v aktivite mozgových oblastí citlivých na šteklenie.

Reakcia v somatosenzorickej kôre a v prednej cingulárnej kôre je u „samoštekliacich“ sa ľudí utlmená. Štúdie z University College London ukázali, že mozoček – časť mozgu, ktorá spracúva pohyby – dokáže predpovedať naše vlastné pohyby. Túto predpoveď potom využíva na zrušenie známej reakcie mozgu na šteklenie. Výsledkom je, že namiesto toho, aby sme na šteklenie zareagovali smiechom, zostaneme pokojní.

Zdroj: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock