Emócie pod mikroskopom: Vedecký pohľad na naše pocity

Ste znechutení, bojíte sa alebo si jednoducho pripadáte precitlivení? Nepanikárte, to sa len mozog snaží udržať vás nažive.

Ako sa momentalne citite? ležíte pohodlne na gauči a počúvate príjemnú hudbu či tlmený šum z ulice? Alebo ste napätí a máte stuhnuté ramená, prípadne máte založené ruky, aby ste si v kancelárii vychutnali pár minút pokoja?

Človek by povedal, že je jednoduché rozpoznať, či sme šťastní, smutní, nahnevaní alebo pokojní, ale ľudia prechádzajú počas života toľkými emóciami, že môže byť zložité rozlíšiť jednu od druhej.
Emócie sa neprežívajú jednoducho.

Zakaždým, keď niečo cítime, naše telo zaháji fyziologickú zmenu, vypustí chemické látky a nasleduje reakcia tela v podobe istého správania sa. Počas tohto procesu sa vystrieda viacero iných procesov, ktoré navzájom spolupracujú, a veľkú úlohu tu zohrávajú hlavné orgány, neurotransmitery a limbický systém.

Náš limbický systém je prvotnou, základnou časťou nášho mozgu a vedci sú presvedčení, že u raných cicavcov sa vyvinul ako prvá časť ich tela. Tvoria ho neurálne dráhy, ktoré aktivujú naše emócie v reakcii na isté stimuly
a prostredníctvom autonómneho nervového systému ovládajú našu primárnu reakciu „útek alebo boj“.

Chémia emócii

Medzi dvoma spojenými neurónmi existuje veľmi malá medzera – synapsia. Elektrický impulz, ktorý putuje po axóne (výbežku) neurónu, sa musí zmeniť na chemický signál, aby túto medzeru prekonal. Chemické látky, ktoré robia práve toto, sa nazývajú neurotransmitery.

Tieto tzv. chemické doručovače sú zapojené do rôznych našich reakcií na rozličné situácie.
Stav našich emócií závisí od kolísavej úrovne neurotransmiterov, čo spôsobuje aktiváciu rôznych častí mozgu zodpovedných za rozdielne nálady, alebo neurotransmitery aktivujú časti mozgu, ktoré vyvolajú stimuláciu autonómneho nervového systému.

Rozhodnutia na základe našich emócií. Keď naše telo zaplaví adrenalín a srdce nám začne rýchlo biť, pripravujeme sa na reakciu: zostaneme na mieste, aby sme zápasili s medveďom, ktorý prišiel vyžrať naše zásoby jedla, alebo utečieme do bezpečia? Aj dnes pociťujeme dopady tohto pudu. Keď nás manželka alebo mama konfrontuje s faktom, že neumývame riady, môžeme pocítiť rovnakú reakciu „útek alebo boj“, pretože naše telo začne zaplavovať adrenalín.

Náš srdcový tep a dýchanie sa zrýchlia, jemné chĺpky na ramenách sa postavia a naše ruky zvlhnú, pretože sa rozhodujeme, či zostaneme a budeme sa hádať alebo utečieme do bezpečia inej izby.

Biologické pocity v našom tele, ktoré sú reakciou na emócie, sú si navzájom veľmi podobné. Predstavte si, že sa vám potia dlane, vaše líca zalieva teplo, červenáte sa a srdce vám bije opreteky. Cítite to, pretože nervózne sedíte v čakárni u zubára, alebo preto, lebo ste vzrušení z toho, že sa máte stretnúť s ľuďmi, ktorých máte radi?

Fyziologická reakcia tela je tu rovnaká. Interpretácia emócií je snaha nášho logického mozgu zracionalizovať tieto reakcie a popísať ich ako konkrétne pocity. Berieme pritom do úvahy kontext a podľa neho zvyčajne označujeme svoje emócie. Nerobíme to však všetci rovnako. Keďže naše telo zaplavujú rôzne látky v reakcii na rozličné podnety, každý človek prirodzene reaguje na danú situáciu odlišne.

Ocitli ste sa niekedy v situácii, že váš kolega dostal v práci vynadané, ale on tomu čelil iba s jemným ironickým úsmevom alebo zdvihnutým obočím? Alebo ste pozorovali niekoho, kto sa dozvedel zlé správy, ale zachoval chladnú hlavu? Je vám jasné, že vy by ste sa začali hádať, rozkričali by ste sa alebo by ste sa rozplakali. Ide však o to, že naše reakcie závisia od toho, ako sú naše neuróny poprepájané a ako na seba navzájom reagujú.

Naše skúsenosti a genetické predispozície ovplyvňujú chémiu nášho mozgu a teda aj jeho fyziologické reakcie, ktoré zasa určujú, ako reagujeme v rôznych situáciách – keď nám napríklad niekto zruší stretnutie na poslednú chvíľu alebo ak nás kamarát prekvapí tým, že sa neohlásene objaví pri dverách.

Niekedy sa naše emócie zdajú byť iracionálne, ale náš mozog postupne jemne vyladil tieto mechanizmy s jediným cieľom – udržať nás nažive. A zatiaľ čo rozličné emócie interpretujeme ako pozitívne alebo negatívne, najstaršie časti ľudského mozgu sa vyvinuli na princípe, že musíme prežiť.

Emócie sme si teda vyladili ako prostriedok komunikácie a tak, aby nám bezpečne pomohli zvládať sociálne interakcie s inými ľuďmi v našom bezprostrednom okolí: sú nadizajnované tak, aby ochránili našu existenciu. Reakcie strachu boli pôvodne taktikou, ako prežiť, pretože nás varovali pred potenciálnym nebezpečím – takto funguje napríklad strach či odpor z pavúkov a hadov.

Potom tu máme pocit znechutenia, ktorý nás varuje pred jedlami alebo inými látkami, ktoré môžu byť potenciálne nebezpečné.

Praveký inštinkt

Ďalšie ľudské emócie sú reakciami na sociálne interakcie, ktoré z nás robia súčasť nejakej skupiny. Vo svojej podstate sme sociálne tvory a počas nášho vývoja sme sa vždy spoliehali na svoj kmeň, ktorý nám pomohol prežiť tak, že sme spolupracovali s inými príslušníkmi tohto kmeňa pri nachádzaní jedla a prístrešia.

Strach je reakciou na prichádzajúce sociálne hrozby alebo signály dominancie, hrdosť nám zasa pomáha zlepšiť náš sociálny status a hanba má pre zmenu znížiť naše postavenie v skupine. Tieto emócie zachovávajú rovnováhu v našom klane – koho nasledujeme, komu veríme a na kom nám záleží.

Primárne emócie, ktoré nás individuálne motivujú, sú takmer vždy smútok a šťastie. Smútok vychádza zo straty a slúži ako biologický cieľ motivovať osobu, aby sa zotavila z tejto straty, či už ide o malé dieťa hľadajúce svoju matku v supermarkete, alebo o snahu nájsť si nové zamestnanie po tom, ako sme boli prepustení. Rozhodujúcou ľudskou emóciou je však šťastie a práve to je to, čo všetci hľadáme.

Keď sedíme v bezpečí okolo ohňa, na vidieku s blízkymi priateľmi a dobrým jedlom, cítime šťastie, pretože sme našli zdroje, ktoré hľadá primitívna časť nášho mozgu. Náš druh to ťahá ku šťastiu tak veľmi z toho dôvodu, že táto emócia je odmenou nášho mozgu za nájdenie prostredia, v ktorom sa cítime v bezpečí.

Zdravý ľudský mozog si totiž musí poradiť so smútkom, keď sa pretnú sociálne väzby, komunikuje s ľuďmi, ktorých máme radi, a dokáže rozpoznať a regulovať emócie, aj keď nie sú obzvlášť pozitívne.
A tak nabudúce, keď budete sedieť v odletovej miestnosti na letisku, sústreďte sa na svoje emócie.

Naše telá vytvorili špecifické dojmy odohrávajúce sa pri lúčení a stretávaní sa – slzy nastupujú, keď sa lúčime, úsmev a smiech, keď sa stretávame – a to všetko pre to, aby nás udržali nažive. Naše pocity sú v podstate to, čo z nás robí ľudí, ale zároveň to znamená, že si prejdeme poriadne búrlivou cestou.

Univerzálne výrazy

Rozpoznávanie emócií iných ľudí je pre človeka a jeho spoločenský život dôležitá schopnosť – bolo by naozaj trápne považovať kamaráta za šťastného, keď je na nás vlastne nahnevaný.
Veľmi dlho sa predpokladalo, že spôsob, akým vyjadrujeme svoje pocity pomocou výrazov tváre, je univerzálny a spája všetky kultúry.

Malo ísť o vyjadrovanie siedmich základných emócií: hnevu, znechutenia, strachu, radosti, smútku, prekvapenia a pohŕdania. Viac ako sto rokov vedci skúmali teóriu univerzálneho vyjadrovania emócií tak, že vyzývali ľudí, aby interpretovali fotografie zobrazujúce rôzne emócie. Zistili však, že na svete existujú aj kultúry, ktoré nevnímajú niektoré emócie rovnako ako zvyšok sveta.

Jedna zo štúdií priniesla zistenie, že ľudia žijúci na Trobriandových ostrovoch neďaleko Papuy Novej-Guiney si nemysleli, že tváre s naširoko otvorenými očami a otvorenými ústami, akoby lapali po dychu, vyjadrujú strach.

Trobrianďania interpretovali tento výraz ako hnev. Tento výskum je jeden z prvých, ktoré naznačili, že to, ako vyjadrujeme svoje emócie, nie je univerzálne a môže sa v rôznych spoločnostiach líšiť.