Alessandro Zanardi – fenomén a inšpirácia

Od roku 2001, keď pri nehode na okruhu Eurospeedway Lausitz prišiel o obidve nohy, vlieva Zanardi novú nádej mnohým ľuďom s rovnakým osudom. O ukážky jeho neskrotného ducha nie je núdza.

Po nehode len veľmi málo ľudí predpokladalo, že sa vráti k motorizmu. No vďaka skalopevnej rozhodnosti a obrovskej vôli žiť sa tento Talian prebojoval naspäť.

V roku 2003 zaujal športový svet postupom do finále európskych majstrovstiev cestných vozidiel v Monze v špeciálne upravenom BMW 320i. Pre minulú sezónu bol v motoristickom športe príznačný jeho comeback po štvorročnej prestávke: skúšobný jazdec BMW súťažil v sérií pretekov Blancpain Sprint s BMW Z4 GT3, ktoré postavil tím ROAL Motorsport.

Ďalšie veľké úspechy, vrátane dvoch svetových majstrovských titulov, dosiahol 48-ročný Talian aj v paracyklistike. V októbri absolvoval svoj vôbec prvý dlhý triatlon na Havaji (USA) so skvelým časom. 

Môže vás zaujímať:

Lyžiarske stredisko: Ski Bachledova

Rok bohatý na udalosti rekapituluje v rozhovore

Okrem pretekania v automobiloch ste v tomto roku absolvovali niekoľko ďalších významných športových podujatí. V Greenville ste získali ďalšie dva svetové tituly v paracyklistike. Zdá sa, že pre vás je to úplne jednoduché – stačí ísť a vyhrať. Je to naozaj také ľahké?

„Vôbec nie. Je to dosť náročné, a preto si to vlastne tak veľmi užívam. Ide o športovú, tvrdú, no bežnú konkurenciu v skupine paracyklistov, ktorí sa stali dobrými priateľmi. Ernst van Dyk, môj súčasný hlavný rival, je zároveň môj dobrý priateľ.

Paracyklistika je férový šport, preto sa jej veľmi rád venujem. Ale keď prídu preteky, bojujeme o každý centimeter cesty.

Našťastie pre mňa, napriek svojmu veku stále dokážem podávať výkony na vysokej úrovni a vyzvať ostatných na súboj. Z tohto pohľadu to bola pre mňa veľmi úspešná sezóna, aj keď k dokonalosti
jej chýba zisk zlatej medaily aj v cestných pretekoch. Tam som skončil na druhom mieste za Ernstom van Dykom, no budúci rok mám možnosť skúsiť to znovu.“

„Nepochybne. Čakal som, že si to tam budem užívať. Veľmi sa to podobá na jazdu z posledného miesta až po víťazné kolo v Clevelande v roku 1997, alebo z predposledného okruhu do čela v Long Beach v roku 1998, či keď som riskoval všetko v Lagune Seke, kde som bol druhý a v snahe dosiahnuť dobrý výsledok som predbehol Briana Herta v zákrute Corkscrew.

Má to veľa spoločného s tým, že človek radšej žije jeden deň ako lev než 100 dní ako ovca. Túžba zažiť dobrodružný športový deň, akým bola účasť na havajskom triatlone, to som celý ja.

Najúžasnejším momentom bolo, keď som vyšiel z vody, nasadol na ručný bicykel a vydal sa po ceste číslo 19 (smerom) na sever. Vedel som, že ma čaká ešte 175 km a maratón. V tú chvíľu som sa mohol vyľakať alebo začať sa obávať toho, čo mám pred sebou. V skutočnosti som pociťoval čisté šťastie. V tom okamihu som bol veľmi šťastný, pretože som vedel, že mám všetko ešte len pred sebou. Aj posledných 300 metrov a finiš boli úžasné.

Nebol som pripravený na ovácie, ktorých sa mi dostalo. Keď som počul ľudí volať,skandovať moje meno, bol som úprimne prekvapený veľkosťou podpory. Na jednej strane to bolo fantastické, no na druhej strane aj smutné, pretože už bol koniec. Ak chcem zažiť tento druh dobrodružstva ešte raz, v najlepšom prípade musím počkať ešte rok.“

Môže vás zaujímať:

Ako zlepšiť imunitu a výkonnosť v zime? Najlepšie prírodné lieky