Matej Tóth: Odlúčenie od rodiny je pre mňa jediným negatívom športu

Ako si sa dostal k atletike a špeciálne chôdzi?

Od prvej triedy som navštevoval základnú školu na Nábreží mládeže v Nitre, kde boli na druhom stupni špecializované atletické triedy. Takže už počas prvého stupňa som si k atletike budoval vzťah a mali sme rôzne prípravky športovej prípravy.

Keď som sa potom dostal do atletickej triedy, skúšali sme všetky atletické disciplíny. V chôdzi som bol asi druhý alebo tretí v triede a môj tréner atletiky mi odporučil, či by som chôdzu nechcel vyskúšať s chodeckým trénerom. Môj prvý chodecký tréner, Peter Mečiar, žil chôdzou, bavilo ho to, mal to rád. A lásku k tejto disciplíne vštepil aj mne.

Ako si prekonával neprajné reči a čo ťa motivovalo k tomu, aby si vo svojom snažení zotrval?  

Práve vďaka trénerovi a dobrej tréningovej skupine som s týmto nemal problém. Pamätám si, keď si so mnou išiel zabehať jeden šprintér, ktorý nás bral dovtedy ako prechádzkarov. Dali sme si ľahkých šesť kilometrov (ja chôdzou on behom). Po tréningu priznal, že to nie je žiadna prechádzka a uznal, že chôdza je náročná a pekná atletická disciplína. Vtedy som to bral ako veľkú poctu.

Tvrdil si, že Rio bude vrcholom tvojej chodeckej kariéry. Zmenil sa tvoj názor?

Určite bolo vrcholom mojej doterajšej kariéry. Čo bude ďalej, ukáže až čas a hlavne moje zdravie. Ale nikde nie je napísané, že ten vrchol nemôže trvať aj štyri roky J. Ja budem len rád, ak sa mi podarí špičkovú výkonnosť udržať čo najdlhšie.

Od olympiády v Riu de Janeiro ubehli už mesiace, spomienky na ňu sú však isto ešte vždy živé. Keď si na olympiádu spomenieš, čo sa ti vynorí v pamäti ako prvé?

Priznám sa, že ja som na samotné preteky veľmi nemyslel a teraz už vôbec nemyslím. Skôr si užívam, čo tie preteky spôsobili na Slovensku, a teším sa z toho. Keď vidím tú radosť v ľuďoch, s ktorými sa stretnem, je to pre mňa to najdôležitejšie, čo Rio prinieslo.

Na čo myslíš počas zdolávania 50-kilometrovej trasy? Nie je ti dlho?

Počas celej trate som taký koncentrovaný na výkon, na všetko okolo pretekov (tempo, súperov, srdcovú frekvenciu, občerstvenie, techniku, pohyb), že nemám čas myslieť na nič iné a celá trať mi ubehne veľmi rýchlo. Väčšinou si 50-ku delím na kratšie úseky. Každých päť kilometrov si dám ako nový cieľ a ani sa nenazdám a je tu 35., 40. kilometer a ide sa do záveru. Tam už koncentrácia mierne poľavuje a je to viac o boji, vôli a srdci.

Ako je to pri päťdesiatke s dýchaním a pulzom? Ideš počas pretekov niekedy na kyslíkový dlh?

Aj počas 50-ky sa môže pretekár dostať do anaeróbnych režimov, ale ideálne je ísť v rovnovážnom stave. Ja mávam tepy na úrovni 160 – 165 úderov za minútu, čo je niekde medzi aeróbnym a anaeróbnym prahom. Je tam však veľmi tenká hranica, kde by som sa mohol dostať do režimov, ktoré by som nedokázal vydržať až do konca, preto je veľmi dôležitá koncentrácia a to, aby som sa nenechal zlákať zmenami tempa a nástupmi.

Čo sa techniky týka, čím sa líši súťažná rýchla chôdza od toho, keď sa človek ponáhľa na autobus?

Atletická chôdza má predovšetkým dve základné pravidlá, ktoré ju odlišujú od bežnej chôdze, ale aj od behu.

Prvým je pravidlo dopnutého kolena – teda pri dopade nohy na podložku musí byť noha vystretá až po dobu vertikály (keď je noha priamo pod telom).

Druhým pravidlom je zachovanie kontaktu. To znamená, že jedna noha musí byť vždy na zemi. Toto pravidlo však presne znie, že letová fáza (za ktorú je chodec upozornený) musí byť voľným okom viditeľná. A ľudské oko zachytí dokázateľne len letovú fázu väčšiu ako 30 ms, preto keď moderná televízna technika sníma nohy chodca, takmer každý je v minimálnom „lufte“ (letovej fáze), ale to ešte neznamená, že má byť diskvalifikovaný.

Mávaš počas pretekov krízy?

Bývajú stavy, keď výkon nie je energeticky krytý – dochádza energia. Stáva sa to vtedy, keď telo míňa zásoby cukru rýchlejšie, ako ich dokáže prijímať. V minulosti som aj ja mal s týmto problémy. Ale ako som zmenil stravovací režim a viac som naučil telo pracovať aj tukmi, dokážem s energiou lepšie hospodáriť a do vyslovene energetickej krízy sa nedostávam.

Čo chôdza a doping? Bývaš podrobovaný kontrolám?

Aj v chôdzi máme určité skupiny, ktoré podvádzajú. V minulosti uviazli v dopingovej pasci hlavne Rusi. Za posledné dva olympijské cykly ich antidopingoví komisári chytili vyše tridsať. Pomáhajú si najmä hormónmi na zlepšenie krvi (EPO) aj na regeneráciu (rastový hormón), ale aj rôznymi tvrdými anabolikami doslova pre kone.

Ja si myslím, že chôdza patrí medzi tie disciplíny, kde sa dá dosiahnuť veľa aj bez dopingu, veď aj ja som toho príkladom. Tvrdá práca a poctivý tréning dokážu prekonať aj dopingovú pomoc. Samozrejme, aj ja som pod drobnohľadom antidopingových agentúr. Bežne počas roka absolvujem minimálne desať testov, z toho päť- až šesťkrát mimosúťažne, čo znamená, že komisári ma navštívia priamo doma.

Stáva sa ti, že si ráno po zazvonení budíka povieš, že by si radšej zostal v posteli?

To sa mi nestáva, keďže som ranné vtáča a ležať nečinne v posteli je pre mňa trest. Ale jasné, že sa stane, že nemám chuť na tréning alebo som taký unavený, že nemám síl na tréning. Ale vtedy si poviem, že je to moja práca a je ju potrebné odrobiť. A takéto tréningy sú pre mňa zväčša pozitívnym prekvapením. Už počas tréningu mám stále lepšie a lepšie pocity a po tréningu som plný endorfínov a dobrého pocitu, že som to nevzdal a z tréningu mám dobrý pocit.

Čomu by si sa chcel venovať, keď raz zavesíš tenisky na klinec? Vyštudoval si žurnalistiku, myslíš, že by ťa novinárčina bavila?

Žurnalistika je jedna z dosť pravdepodobných alternatív toho, čo by som chcel po skončení kariéry robiť. Viem si predstaviť, že by ma to bavilo a napĺňalo. Otázne je, či by som bol v tom dobrý. Skúseností s médiami mám dosť, ale je niečo iné odpovedať a niečo iné reportáže tvoriť. Určite by som ale rád zostal aj pri športe. Rád by som svojimi skúsenosťami pomáhal mladým talentom, ale na rolu trénera sa necítim.

Atletická sezóna vrcholí v lete. Ako znášaš odlúčenie od rodiny?

To je pre mňa asi najväčšie a v podstate jediné negatívum športu. Počas roka sme veľmi často preč na sústredeniach a pretekoch a pre mňa je rodina všetko, takže odlúčenia sú pre nás vždy náročné. A práve v lete, keď väčšina ľudí dovolenkuje a môže sa venovať svojim deťom, mne vrcholí príprava na vrcholné podujatie.

Ale všetci vieme, že bez toho odlúčenia a kvalitných sústredení by neboli výsledky a šport je aj moja práca, takže zatiaľ to všetko zvládame. Keď už nič iné nepomáha, poviem si, že som profík a je to moja práca. Našťastie mám doma obrovskú podporu, fantastickú manželku, skvelé deti a neúnavných rodičov.

Ako tráviš voľný svoj čas, ktorého máš určite menej, ako by si si prial?

Ak aj mám voľný čas (v poslednej dobe ho v podstate ani nemám), snažím sa ho celý venovať rodine. Deti si ma veľmi neužijú v čase prípravy, a tak vždy, keď som doma, robím všetko preto, aby sme boli spolu čo najviac. Na moje záľuby a koníčky mi potom zostáva čas len na sústredeniach v čase oddychu. Sú nimi kniha a film.

Čo pre teba znamená rodina?

Už som to naznačil v predchádzajúcich odpovediach – úplne všetko! Aj s manželkou sme tak boli vychovávaní a vychovávame tak aj naše deti. Šťastná a spokojná rodina je pre mňa zmyslom a cieľom života.

Ako vyzerá tvoj bežný deň počas sezóny a ako vyzerá tvoj bežný deň, ktorý môžeš stráviť so svojou rodinou?

V čase najtvrdšej prípravy mi okrem tréningu a cvičení nezostáva energia takmer na nič iné. Na sústredeniach idem naozaj na hranu. Od siedmej ráno do desiatej večer sa venujem len športu. Ako som už spomínal, počas oddychu si akurát prečítam knihu, lúštim krížovky, pozriem si dobrý film, ale hlavne komunikujem s rodinou.

Doma je toho času pre rodinu trochu viac. Aj keď aj v Banskej Bystrici robíme kvalitné tréningy, vždy máme viac času na regeneráciu, a tým pádom aj viac síl na bežný život s rodinou, aký poznáte všetci. Zaviesť deti do školy, na krúžky, učiť sa, porobiť úlohy, zahrať sa vonku. Ja si užívam chvíle, keď sme s deťmi niekde v pokoji, kde máme čas len na seba. Neotravujú nás telefóny, maily, povinnosti. Takto si zvykneme užiť bicyklovanie, pobyt v prírode, na kúpalisku…

Národný beh Devín – Bratislava oslavuje tento rok jubilejné sedemdesiate výročie. Ty odštartuješ Malý Devín Slovenskej sporiteľne s deťmi. Aké tempo im nastavíš?

Ako poznám športuchtivé deti, tempo budú nastavovať oni, nie ja. Ja sa budem snažiť prísť do cieľa s čo najmenšou stratou. Ale na „Devín“ sa veľmi teším. Hlavne na skvelú atmosféru, množstvo ľudí s pozitívnou energiou a určite aj na samotný beh s deťmi.

Čo je to najcennejšie, čo ti chôdza dala?

Bez zveličovania, dala mi všetko, čím som. Vďaka chôdzi som sa stal človekom, akým som teraz (samozrejme na mojej osobnosti má veľký vplyv aj výchova mojich skvelých rodičov). Vďaka chôdzi som spoznal svoju manželku a mám skvelú rodinu, vďaka chôdzi som v živote šťastný a prinášam šťastie aj ostatným ľuďom na Slovensku.

Si majster sveta aj olympijský víťaz. Čo bude ďalšie?

To uvidíme, keď sa to stane. Ja budem spokojný, keď mi chôdza a šport budú naďalej prinášať radosť, keď svojimi výkonmi budem naďalej robiť radosť  mojim blízkym aj ostatným ľuďom. Či to budú medaily, tituly, rekordy, bude záležať predovšetkým od môjho tela a zdravia.

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa ďalších úspechov!

Text: Miroslava Belešová