PRŠIACE RYBY A ŽABY

Keď zvieratá pršia z oblohy. Biológ Waldo McAtee prezentoval v januári 1917 na stretnutí Biologickej spoločnosti Washingtonu štúdiu nazvanú Dážď organickej hmoty.

Táto výskumná práca znie ako recept na bosorácky lektvar a obsahuje všetko – od sena a mäsa až po mravce a ropuchy.
Osemstranová práca zmietla niektoré bludy, ale akceptovala javy ako dážď salamandrích lariev v Minnesote či dážď šprotov, tresiek a sleďov vo Veľkej Británii.

Srbské mesto Odzaci mali pre zmenu zasypať žaby a v austrálskom meste Lajamanu mali zasa padať ostrieže. Po tom, ako v japonských mestách Nanao a Hakusan v roku 2009 pršali žubrienky, sa prijímala teória, že ich zhodili vtáci. Ak by to však bola pravda, žubrienky by dopadali na oveľa širšie územie.

Vedci zostávajú voči zvieraciemu dažďu skeptickí. Jednoduché vysvetlenie navrhol už v 19. storočí istý francúzsky fyzik, podľa ktorého zvieratá uchvátia silné vetry, z ktorých po oslabení prúdu vypadnú. O čosi zložitejšia hypotéza hovorí o víre vodnej smršti – tornáde, ktoré sa dostane do rybníka alebo jazera a s vodou nasaje aj vodné živočíchy.

V takomto víre by sa mohli ocitnúť aj ryby, ktoré by z neho vypadli v momente, keď sa točiaci vzduch spomalí. Hoci existuje predbežná zhoda, že by tento scenár mohol byť reálny, zatiaľ ho žiadny vedec nepotvrdil.