Pamätáte si, ako vám v detstve vysvetľovali, že niečo jednoducho nemôžete povedať, niektoré pocity nemôžete dať najavo, lebo vám niekto ublíži alebo vy ublížite niekomu inému? Ak to poviete, ostatní s vami nebudú chcieť byť alebo sa vás budú strániť? Postupom času sa naučíme skrývať o sebe najrozličnejšie veci.

Čiastočne preto, aby sme sa chránili pred ublížením, čiastočne preto, že sme presvedčení, že ak trochu skryjeme to, kým sme, udržíme si s druhými nejaký vzťah. A musíte uznať, že aj povrchné kamarátstvo je lepšie ako žiadne.

Do určitej miery to funguje, kým vyrastieme alebo si nájdeme intímneho partnera. Potom prvý raz vážnejšie narazíme. Niečo tým vzťahom začne chýbať, akoby sme sa nevedeli dostať hlbšie. Problém nie je v zlej komunikácii, ale týmto vzťahom chýba niečo, čo je súčasťou dobrej komunikácie – zraniteľnosť.

Ak sa skutočne otvoríme a povieme, na čo myslíme a čo cítime, čoho sa bojíme, zariskujeme. Vtedy zvykneme zatiahnuť ručnú brzdu, akoby niečo v našom vnútri hovorilo: „Nehovor mu to! Bude sa ťa báť! Už ťa nebude chcieť.“ Napokon, byť emocionálne zraniteľný sa pred pár desaťročiami rovnalo byť slabým alebo vystrašeným. Veľa sa o tom nehovorí ani dnes – nie je to dobrý pocit, ale je to prirodzená, každodenná, nevyhnutná súčasť našej existencie, bez ktorej nemôžeme žiť (prežívať) naplno.

Ukážte, kým v skutočnosti ste

Hnevali ste sa už na seba, že ste vždy prví, kto povie „milujem ťa“ alebo požiada o zvýšenie platu?Neznášate tú neistotu, keď musíte čakať na telefonát s výsledkami od lekára? Neviete, ako sa máte prihovoriť priateľovi, ktorý sa práve rozišiel s priateľkou? Nechcete provokovať, otvárať boľavé témy, ktoré sú príjemné podobne ako debaty o daniach a smrti? A vlastne, prečo by ste o tom mali hovoriť?

Existuje na to minimálne jeden dôvod: aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, emocionálna zraniteľnosť môže byť obrovským zdrojom sily. Spôsobom, ako sa prepojiť s blízkymi ľuďmi a zdieľať s nimi dobré i zlé. Musíte len nájsť odvahu prejaviť sa a dovoliť si, aby vás ostatní mohli vidieť takých, akí v skutočnosti ste.

Čo je emocionálna zraniteľnosť?

Emocionálna zraniteľnosť sa najčastejšie definuje ako úzkosť z odmietnutia, hanby, viny, alebo strach z hodnotenia, z ktorého vyjdete ako nevyhovujúci (nepostačujúci). Niekedy zasa ako neistota, ktorú každodenne prežívame a je hlboko spätá s úzkosťou. Ľudia, ktorí trpia chronickou úzkosťou, v každodennom živote obzvlášť ťažko prijímajú neistotu.

Niekedy sa charakterizuje ako riziko. Nechceme riskovať pocit odmietnutia – čo ak nás objekt našej lásky skutočne nemiluje, čo ak nám šéf nielenže odmietne zvýšenie platu, ale povie, že si ho nezaslúžime? A občas sa o zraniteľnosti hovorí v súvislosti s emocionálnym vystavením sa, keď sa napríklad s niekým rozhodnete nadviazať vzťah a začnete pociťovať strach, že vás partner spozná lepšie, ako vy poznáte seba.

Ale môže ísť aj o strach z toho, že sa rozhodnete zle, budete dôverovať nesprávnej osobe, zvolíte si zlú kariéru alebo budete pre danú úlohu nevyhovujúci, čo bude mať za následok zlyhanie. V tomto bode si treba uvedomiť, že na takýchto existenciálnych úzkostiach nie je nič filozofické ani abstraktné, sú len súčasťou konečnej ľudskej existencie v obrovskom svete s množstvom neznámych, rizík a nebezpečenstiev.

Niektorí tvrdia, že zraniteľnosť nie je ani jedno, ani druhé, nie je to víťazstvo ani porážka, je to nutnosť pochopiť existenciu oboch, pretože ak život strávime čakaním na dobu, keď budeme dokonalí alebo nezničiteľní, nikdy sa „nenamočíme“. Nevstúpime do oceánu príležitostí a vzťahov, premárnime drahocenný čas a obrátime sa chrbtom k našim schopnostiam. Z tohto pohľadu je zraniteľnosť odvahou žiť naplno.

Mohlo by vás zaujímať

Zdravie

20. januára 2022

Naučte sa hovoriť NIE

V kritických chvíľach sa rozhodnete

Tieto situácie sú pre niektorých z nás desivejšie ako pre ostatných, závisí to od našej minulosti, nášho kultúrneho zázemia a základných osobnostných vlastností. Paradoxne je to však práve tento hlboko zakorenený pocit nedostatočnosti, ktorý nás núti osloviť ostatných, Boha alebo rozvíjať svoje schopnosti a zameriavať sa na niečo hodnotné, čo má za následok vieru, vzťahy a zmysel života.

Zraniteľnosť je ako dvojsečná zbraň. Na jednej strane nás vystavuje riziku, na strane druhej môže byť bránou k odolnosti, tvorivosti a osobnej transformácii. Ale ako to urobiť, aby sme z nej ťažili a neohrozovala nás? V konečnom dôsledku to, či vám zraniteľnosť bude prekážať alebo vám pomôže, závisí od toho, ako sa vyrovnáte so svojimi bolestivými pocitmi.

Bude to spočívať najmä na rozhodnutiach, ktoré urobíte v kritických okamihoch na vašej životnej ceste: či si vyberiete pesimistickú mentalitu obete alebo postoj tragikomického hrdinu, či budete hľadať pomstu, závislosť a agresiu alebo náboženskú vieru, vzťahovú podporu a presadenie sa.

Či odmietnete život ako nespravodlivý, nezmyselný a beznádejný alebo ho prijmete aj s tým, že je plný utrpenia a príležitostí na rast a rozkvet. Vždy naň možno hľadieť cez binárnu optiku nula a jeden alebo dialektickou jin a jang.

Podstúpte riziko a namočte sa

Emocionálna zraniteľnosť sa môže stať z nevýhody veľkou prednosťou. Len vďaka nej dokážete porozumieť, cítiť empatiu, navzájom si odpúšťať a uveríte, že ste hodní lásky a spolupatričnosti. Emocionálna odvaha znamená zdieľať svoje pocity s tými, ktorí sú pre nás dôležití, a prijať ich pocity ako dôležité.

Byť zraniteľní vám umožňuje prichádzať s novými nápadmi a vidieť nové možnosti. Beriete na seba riziko, že vaše výtvory budú posúdené ako zlé alebo odmietnuté a v dôsledku toho budete pociťovať hanbu alebo nedostatok. Ale toto riziko stojí za to podstúpiť, len tak získate aj šancu na úspech. Lebo len ten, kto má odvahu vystaviť sa vlastnej zraniteľnosti, dokáže žiť naplno.

Text: RELAX
Foto: Shutterstock