Keď Albert Einstein zomrel, jeho mozog sa stal vedeckou kuriozitou. Po smrti slávneho fyzika v roku 1955 rozrezal patológ Thomas Harvey jeho mozog na 240 častí. Vzorky tkaniva a jeho fotografie postupne rozposlal vybraným vedcom. Vďaka tomu sa začali vynárať drobné indície, ktoré naznačili, čo stálo za Einsteinovou genialitou.

Ľudstvo je fascinované intelek- tom, a to z dobrého dôvodu – vyššie IQ je spájané s lepším zamestnaním, vyšším zárobkom, lepším zdravím, ale aj s nižším rizikom nehôd
a predčasnej smrti.

V roku 1904 si anglický psychológ Charles Spearman všimol, že dobré stredoškolské známky v rôznych predmetoch sa obvykle týkali tých istých detí. Tým, ktorým sa darilo v matematike, sa spravidla darilo aj v angličtine. Vedec si uvedomil, že musí existovať nejaký spoločný faktor (alebo „G“ – všeobecná inteligencia), ktorý by vysvetľoval rozdiely v intelektuálnych schopnostiach ľudí.

Hoci bola jeho hypotéza kontroverzná a aj v súčasnosti sa o nej polemizuje, podľa názoru dnešných odborníkov je v podstate platná. Existujú totiž dôkazy, že niektoré zručnosti ako rýchlosť uvažovania, verbálne, numerické a priestorové uvažovanie sú u niektorých ľudí vyššie. Ak dokážeme zistiť, čo ovplyvňuje toto „G“, mohli by sme prísť aj na to, prečo sú géniovia múdrejší ako my ostatní. A vďaka tomu by sme možno mohli zvýšiť inteligenciu našich vlastných detí.

GÉN GÉNIOV

Je tu však jeden problém. Ako pri všetkých veciach, ktoré sa týkajú mozgu, aj inteligencia je komplikovaná. Dlho sa predpokladalo, že výška IQ závisí do veľkej miery od veľkosti mozgu.

A hoci tu existuje istá súvislosť, väčší mozog nie je nevyhnutne aj múdrejší. Jedno z prvých zistení z pitvy Einsteina bolo, že jeho mozog bol menší ako u väčšiny ľudí – mozog bežného človeka váži okolo 1 400 g, ten Einsteinov mal len 1 200 g.

Čo však vieme naisto, je, že pri inteligencii zohrávajú významnú úlohu gény. Predpokladá sa, že 50 až 70 % inteligencie sa dedí. Výskumy adoptovaných detí ukazujú, že hoci sa IQ dieťaťa počas života mení, nakoniec skončí bližšie pri úrovni biologickej ako adoptívnej matky.

Len málo vedcov skúma genetiku vysokej inteligencie – väčšinou sa zameriavajú na opačné prípady, napríklad na ľudí s duševnými poruchami. Je to tak zrejme preto, lebo ich prejavy možno jednoduchšie odlíšiť a ide o naliehavejší spoločenský problém.

Profesor Robert Plomin z Londýnskej univerzity je jedným z vedcov, ktorí sa chopili výzvy skúmať vysokú inteligenciu. V americkej Iowe sa na letnom tábore každý rok stretávajú mimoriadne nadané deti s priemerným IQ 160 (rovnaké, aké mal Einstein alebo aké má Stephen Hawking). A to je perfektná príležitosť na skúmanie génov géniov.

Pri porovnávaní DNA u 50 detí rovnakého veku pochádzajúcich z rovnakého prostredia sa Plominov tím zameral na hľadanie 1 800 genetických „značiek“, tzv. markerov. Iba niekoľko z nich však vedcov upútalo a aj keď sa u dieťaťa vyskytovali všetky, ich účinok bol nepatrný – šesť najvážnejších kandidátov na „gén génia“ malo na svedomí dokopy len 1 % IQ.

Rovnako ako výška a hmotnosť človeka aj inteligencia je súčasťou záhady „chýbajúcej dedičnosti“. Vieme, že IQ je dedičné a do veľkej miery sa odovzdáva z generácie na generáciu.
Je však nesmierne ťažké identifikovať gény, ktoré sú za to zodpovedné.

„Vieme určiť, odkiaľ sa berie možno 5 až 10 % dedičnosti inteligencie, ale o zvyšku nevieme nič,“ hovorí Plomin. „Zatiaľ nevieme identifikovať konkrétne gény, ktoré sa na tom podieľajú. Väčšina ľudí si myslí, že príčinou „neviditeľnosti“ týchto génov je ich slabý účinok – aby sme ich odhalili, museli by sme do výskumu zahrnúť obrovský počet účastníkov.“

Vysvetlenie o stovkách, možno tisíckach génov, ktoré vplývajú na inteligenciu, je pre Plomina mostíkom, od ktorého sa odrazil aj jeho najnovší projekt. Pri svojom poslednom výskume sa zameral na 2 000 najmúdrejších ľudí v Amerike, ktorých vybralzo Štúdie matematicky predčasne vyspelej mládeže (SMPY).

Pred 5 000 rokmi mali ľudia väčšie mozgy ako dnes. Archeologické nálezy ukazujú že ľudský mozog sa v priemere zmenšil o 150 cm3.

Je to projekt, ktorý získava údaje o matematických génioch už od roku 1972. „Pozreli sme sa na dáta státisícov ľudí, potom sme vzali pár tisíc s najvyšším IQ a získali vzorky ich DNA,“ hovorí Plomin.

Plomin svoju teóriu vysvetľuje takto: Inteligencia, rovnako ako výška a telesná hmotnosť, má „normálne“ (Gaussove) rozdelenie pravdepodobnosti – ak sa výška IQ populácie zobrazí na grafe, dostaneme krivku pripomínajúcu zvon. Väčšina ľudí sa nachádza v strede zvonu a na oboch okrajoch je čoraz menší počet ľudí. Skúmaním týchto koncov škály môžeme získať indície, ktoré gény vplývajú na inteligenciu negatívne alebo pozitívne.

„Nehľadáme gény geniality, ale gény inteligencie ľudí, o ktorých veríme, že si užívajú pozitívne účinky týchto génov,“ hovorí Plomin. Jeho výskumný tím spolupracuje s čínskym výskumom géniov, ktorý prebieha v Pekinskom inštitúte genomiky a snaží sa sekvenovať získané vzorky a poukázať na niektoré gény. Plomin však rozhodne neočakáva žiadne jed- noznačné, nevyvrátiteľné dôkazy.

„Podľa mojej hypotézy na to, aby ste boli superinteligentní, potrebujete väčšinu pozitívnych mutácií a málo negatívnych,“ hovorí. Mutácie génov sú častejšie negatívne ako pozitívne a úplne najčastejšie nemajú žiaden účinok. Ľudia s vyšším IQ pravdepodobne nemajú „mutáciu génia“, ale skôr menší počet negatívnych zmien DNA, teda napríklad menej mutácií vedúcich k mentálnej retardácii.

„Najinteligentnejší ľudia sú kvantitatívne, nie kvalitatívne odlišní od nás ostatných,“ hovorí Plomin.

„Máme tie isté gény, ale oni dostali balíček, ktorý obsahuje takmer všetky pozitívne mutácie a veľmi málo negatívnych.“

Iní vedci sú presvedčení, že pátranie po génoch je slepá ulička. Väčšina výskumov vzdelávania naznačuje, že veľký vplyv na inteligenciu majú sociálne faktory. Hoci je inteligencia do veľkej miery dedičná, mať vrodené vlohy nestačí. Dôležitejšie je, čo s nimi urobíme, ako ich využijeme a za akých okolností. Na tom všetkom záleží.

Ako uviedol spisovateľ David Shenk, autor knihy Génius v nás všetkých, sme ako hracie skrinky – jukeboxy: naše gény nás nenaprogramovali, aby sme hrali jedinú skladbu. Skladby vyberá to, čo sa udeje po našom narodení.

A to nás vracia späť k Einsteinovi. Nedávne zistenia týkajúce sa jeho mozgu priniesla evolučná antropologička profesorka Dean Falková spolu so svojimi kolegami. Falková je presvedčená, že príčinou, prečo sa stal Einstein géniom, bol jeho „prirodzene zvedavý prístup k svetu“ a rodina, ktorá stála za ním.

„Einstein mal rodinu, ktorá podporovala jeho zvedavosť a bez priameho zasahovania mu umožnila nasledovať jeho intelektuálne záujmy. Raz dokonca odišiel zo školy, pretože sa nudil, ale jeho rodičia v tom problém nevideli. Po svojom boku mal strýka a otca, ktorí sa zaujímali o techniku, a matku, ktorá dohliada, aby sa venoval hre na hudobné nástroje. To znamená, že vyrastal v prostredí, ktoré ho viedlo k tomu, aby sa z vlastnej iniciatívy venoval intelektuálnym záujmom.“

Výskum dovtedy nezverejnených fotografií zo zbierky Thomasa Harveyho umožnil Falkovej nájsť vzorce v tkanive Einsteinovho mozgu, predovšetkým v mozgovej kôre (vonkajšej, vrásnitej časti mozgu). Tie boli mimoriadne zložité a rozkladali sa na nevídane veľkej povrchovej ploche.

„Čelová mozgová kôra je mimoriadne dôležitá na uvažovanie o budúcnosti, predstavy scenárov možného vývoja udalostí, plánovanie,“ hovorí Falková. „Einstein bol naozaj výnimočný – vidieť to už len pri pohľade na jeho mozog.“ Uvedené znaky prispeli k Einsteinovým slávnym myšlienkovým experimentom, ako bolo napríklad sledovanie svetelného lúča, presun voľne padajúcim výťahom alebo uháňanie ohromnou rýchlosťou popri veži s hodinami, čo prispelo k jeho inovatívnym teóriám o povahe času, priestoru a gravitácie.

Falková však pripomína: „Na to, aby sme mali vysoký intelekt, musíme mať predovšetkým dobrú gentetickú výbavu. Einstein sa narodil s dobrým mozgom a s dobrými génmi,“ hovorí. „Kľúčom je však zvedavosť a zaoberanie sa otázkami, ktoré sa prirodzene objavujú.“

Zdroj: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock