Venoval som sa tomu, čím si pomáhajú prokurátori, vyšetrovatelia a sudcovia pri odhaľovaní klamárov – od teórie zhody a nezhody osobnosti až po zavádzanie pomocou Game Boyov. Ale čo s tým na opačnej strane barikády? Čo sa dá urobiť, ak potrebujete pred svetom utajiť, že máte nejaké tajomstvo? Tvárou v tvár čoraz tesnejšej väzbe s technológiami sa môže objaviť pádny dôvod na obranu pred odhalením. Dokázali by ste napríklad prekonať detektor lži? 

Dánska letuška Helle Craftsová žila so svojím manželom Richardom v Connecticute. Tvorili atraktívny pár a v spoločnosti mali vysoké postavenie. Ona pracovala pre aerolínie Pan Am ešte za čias, keď sa táto úloha spájala s pôvabom a krásou, kým on pilotoval lietadlá pre Eastern Airlines. Do roku 1986 stihli mať spolu tri deti. Na prvý pohľad zvonka žila táto dokonalá rodina svoj americký sen. Skutočnosť však nebola taká ružová. Manželstvo dvojice bolo búrlivé. Helle dokonca začala muža, ktorý mal inak celkom problémovú povahu, podozrievať z nevery. Najala si teda súkromného detektíva Keitha Maya, aby podozrenie preveril a zaznamenal prípadné dôkazy. Súkromný detektív urobil, čo sa od neho žiadalo. Odfotografoval Richarda, ako sa bozkáva s inou letuškou. Helle sa rozhodla pre život bez Richarda, a tak sa obrátila na rozvodového právnika. 

Po tom, čo priatelia po dlhom lete z Frankfurtu vysadili Helle pred domom, ju už viac nikto nikdy nevidel. V ten večer sa oblasťou prehnala snehová búrka. Nasledujúci deň Richard plánoval vziať Helle a deti k svojej sestre. Prišli bez nej. Počas niekoľkých ďalších týždňov Richard vysvetľoval jej neprítomnosť rôznymi ospravedlneniami. Odcestovala do Dánska. Išla na cestu po Kanárskych ostrovoch. Netušil, kde je. 

„Ak sa mi niečo stane,“ hovorila Helle priateľom, ktorí vedeli, aký Richard je, „neverte, že by šlo o nehodu.“ Hellin súkromný detektív nahlásil jej zmiznutie až po dvoch týždňoch. Policajti jeho hlásenie odmietli. Okrem pilotovania Richard slúžil vo svojom meste aj ako dobrovoľný policajt, a preto ho považovali za dôveryhodného. Aj tak mu však napokon dali urobiť test na detektore lži s cieľom zistiť, či má niečo spoločné so zmiznutím svojej ženy. 

Mohlo by vás zaujímať

Cestovanie

29. júna 2025

Tip na knihu: Prechádzka v parku (Kevin Fedarko)

Odhaduje sa, že približne dve tretiny žien zabitých mužmi zavraždia ich súčasní alebo bývalí partneri. Hoci sú testy na detektore lži ako dôkaz na súdoch neprípustné, môžu byť užitočné pre vyšetrovateľov pri rozhodovaní, či sa budú prípadom ďalej zaoberať. Nie sú dostatočne presné na to, aby niekoho usvedčili, ale môžu účinne pomôcť. Richard testom prešiel. Vyšetrovateľ oznámil: „Na základe vyšetrenia na polygrafe a početných rozhovorov s pánom Craftsom konštatujem, že dotyčný nevie, kde je jeho manželka.“ 

Prípad bol záhada. Čo sa Helle naozaj stalo? Kde bola? A kto je zodpovedný za jej zmiznutie? Súkromný detektív stále ukazoval prstom na Richarda a o svojom podozrení informoval aj okresného prokurátora, ktorý poveril štátnych policajtov, aby počas Richardovej neprítomnosti prehľadali ich dom. Tu sa začali nad mužom sťahovať mračná a nádej, že sa Helle nájde živá, sa rozplývala. Zistili, že časti koberca, kde sa podľa spomienok rodinnej opatrovateľky nakrátko objavila tmavá škvrna veľkosti grapefruitu, chýbajú. Na boku matraca sa našli stopy po krvi. Ďalšie vyšetrovanie odhalilo neobvyklé nákupy na Richardovej kreditnej karte – vrátane mrazničky, ktorú na pozemku nenašli, a prenájmu drvičky na drevo. Existoval doklad o kúpe motorovej píly, ktorá sa neskôr našla v jazere Zoar a pokrývala ju krv a vlasy, ktoré podľa rozboru patrili Helle. Richard zrejme pozostatky Helle vložil do drvičky na drevo; podobne túto situáciu vykreslili aj bratia režiséri Coenovci vo filme Fargo. Ak je to pravda, išlo by o vôbec prvé usvedčenie z vraždy v štáte Connecticut v prípade, kde sa nenašlo telo.  

Richard však napriek tomu prešiel detektorom lži bez akýchkoľvek problémov. Ako je možné skrývať tajomstvá pred prístrojom ako detektor lži, ktorý je navrhnutý práve na ich odhaľovanie? Podľa modelu horúčky – teórie, podľa ktorej vaše telo na tajomstvo reaguje podobne ako pri vírusovej infekcii – sa spustí vo vašom tele reakcia, ktorá vás napokon môže prezradiť. Už vieme, že negatívne účinky horúčky dokážeme potlačiť, ak sa od daného tajomstva alebo lži dištancujeme. Ako sa zistilo, mnohí z nás sa snažia v rámci svedomia a vnímania vlastnej identity s klamstvom a nemorálnosťou vyrovnať prostredníctvom mentálnej gymnastiky. Mňa na tom zaujímala jedna vec: ak by ste dokázali ovládať vlastné reakcie a eliminovať pocit hanby z tajomstva, prešli by ste testom na detektore lži? 

M. E. Thomasová je psychopatka, ktorá túto skutočnosť aj sama priznáva. Je právnička (sem vložte vtip o právnikoch, ktorí sú ako psychopati) a svoj stav pred väčšinou ľudí vo svojom okolí dokáže skrývať. Na rozdiel od filmových a televíznych psychopatov necíti voči iným nevraživosť. Nemá túžbu vám ublížiť, len by jej prosto neprekážalo, ak by vám ublížil niekto iný. Vo svojom bazéne síce utopila vačicu, ale len preto, že bolo jednoduchšie ponoriť ju pomocou bazénovej sieťky na špinu a potom ju odstrániť než zachraňovať živé zviera, ktoré sa zmieta vo vode. Je ľahostajná k pojmom ako empatia a svedomie, vždy si vyberie cestu najmenšieho odporu a najmenších následkov. Nemá s vami problém, kým jej nestojíte v ceste. 

M. E. je jej pseudonym a prezrádza nám veľa o tom, ako vo vzťahu k sebe vníma svet. Vysvetľuje mi, že psychopati nevnímajú, že by mali nejaké „ja“. Taká je aj jej teória v súvislosti s tým, prečo psychopatov tajomstvá, hanba, pocit ťažoby či vina nezasahujú. „Chýba nám práve sebavyjadrenie,“ vysvetľuje M. E. Tvrdí, že psychopati majú „problém s vnímaním vlastného ja“. Dodáva: „Preto sa tomu hovorí porucha osobnosti.“ 

Prirovnáva psychopatiu k narcizmu, ktoré sú spolu s machiavelizmom súčasťou „temnej triády“ porúch osobnosti. Tieto tri poruchy majú tendenciu sa prekrývať. M. E. vysvetľuje: „Narcista má falošné ja, ktoré ukazuje svetu: ‚Som dokonalý a všetko, čo robím, je skvelé.‘ Toto ja však sprevádza vnútorný pocit hanby: ‚Som bezcenný a nikto ma nemá rád.‘ Hraničné osobnosti (podobne ako psychopati) sú ako chameleóni. Ak ich postavíte do určitej situácie, začnú napodobňovať a preberať osobnostné charakteristiky ľudí okolo seba. Psychopat jednoducho nevníma seba samého.“ 

V Psychológii tajomstiev sa zoznámite s dejinami tajnostkárstva a pozriete sa priamo do očí vodcom siekt, vrahom, psychopatom – a napokon možno aj samým sebe.

Kniha je dostupná na webovej stránke Vydavateľstva Tatran.

Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock, Vydavateľstvo Tatran