Skôr či neskôr bude musieť každý projekt za ľudskú slobodu preskúmať, prečo vôbec akceptujeme usporiadanie spoločnosti na základe násilia a nadvlády. A zdá sa mi, že naša vnútorná reakcia na slabosť a zbabelosť, naša zvláštna neochota stotožniť sa aj s tými najospravedlniteľnejšími formami strachu, by mohla byť smerodajná. Problémom je, že v doterajšej diskusii dominovali zástancovia dvoch rovnako absurdných postojov. Na jednej strane stoja tí, ktorí popierajú, že je možne čokoľvek povedať o ľuďoch ako o biologickom druhu. Na druhej strane sú iní, ktorí predpokladajú, že cieľom je vysvetliť domnienku, že niektorí ľudia majú potešenie z toho, že môžu ovládať iných. Druhý tábor takmer vždy konči rozprávaním príbehov o paviánoch a šimpanzoch, zvyčajne s cieľom prezentovať názor, že ľudia – alebo aspoň niektorí z nás, ktorí majú dostatočne množstvo testosterónu – zdedili po svojich opičích predkoch vrodený sklon k sebapresadzujúcej agresii, ktorá sa prejavuje vo vojne a ktorej sa nemožno zbaviť, ale možno ju presmerovať do hospodárskej trhovej súťaže. Na základe týchto predpokladov sú zbabelcami tí, ktorým chýba základný biologicky impulz, a nie je prekvapujúce, že nimi opovrhujeme. 

Tento naratív ma veľmi veľa nedostatkov, no tým najzjavnejším je jednoducho skutočnosť, že nie je pravdivý. Vyhliadka na vojnu, skrátka, automaticky nespína biologicky spúšťač v mužských príslušníkoch ľudského druhu. Stačí sa zamyslieť nad tým, čo Andrew Bard Schmookler nazval „podobenstvom o kmeňoch“. Päť spoločenstiev sa nachádza v údolí jednej rieky. Všetci môžu žiť v mieri len za predpokladu, ak každé zo spoločenstiev zachová pokoj. V okamihu, keď sa objaví nejaké „jablko sváru“, povedzme, že mladí muži z jedného kmeňa sa rozhodnú, že vhodným spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou milovanej osoby, je priniesť hlavu nejakého cudzinca, alebo že ich Boh vybral, aby boli bičom neveriacich, ostatné kmene, ak nechcú byť vyhladené, majú len tri možnosti: utiecť, podriadiť sa alebo reorganizovať svoju vlastnú spoločnosť na základe efektívnosti vo vojne. Zdá sa, že logika sa tu len ťažko môže mýliť. Napriek tomu, ako si uvedomuje každý, kto pozná dejiny napríklad Oceánie, Amazónie alebo Afriky, mnohé spoločnosti sa jednoducho odmietli organizovať na vojenskom princípe. Znovu a znovu sa stretávame s opismi relatívne pokojných komunít, ktoré sa proste zmierili s tým, že každých pár rokov budú musieť vyraziť do hor, pretože do ich dedín dorazila nájazdnícka skupina miestnych vagabundov, ktorí podpaľovali, znásilňovali, plienili a odnášali trofeje nešťastným neborákom. Drvivá väčšina mužských  členov týchto spoločenstiev odmietala tráviť čas výcvikom vo vojenskom umení, aj keď to bolo v ich bezprostrednom praktickom záujme. Pre mňa je to pozitívny dokaz, že ľudia nie sú mimoriadne bojovný druh. 

Mohlo by vás zaujímať

Duševné zdravie

6. marca 2025

Staňte sa vyzdvihovačom

Nikto, samozrejme, nepopiera, že ľudia sú skazene bytosti. Takmer každý ľudsky jazyk má nejakú obdobu anglického humane alebo výrazov ako „sa k niekomu správať ako k človeku“, čo znamená, že už len to, že uznáme iného tvora za blížneho, znamená povinnosť správať sa k nemu s určitou minimálnou láskavosťou, ohľaduplnosťou a úctou. Je však zrejmé, že nikde ľudia tuto zodpovednosť neplnia celkom dôsledne. A keď sa nám to nedarí, pokrčíme plecami a povieme, že sme „len ľudia“. Byť človekom teda znamená mať ideály a zároveň sa nimi neriadiť. Ak majú ľudia tendenciu takto o sebe zmýšľať, potom nie je prekvapivé, že keď sa snažíme pochopiť, čo umožňuje vznik štruktúr násilnej nadvlády, tak sa pri pohľade na existenciu antisociálnych impulzov pýtame: Prečo sú niektorí ľudia krutí Prečo chcú vládnuť iným? To však nie sú presne tie správne otázky, ktoré si treba klásť. Ľudia majú rôzne pohnútky. Zvyčajne nás ťahajú viacerými smermi naraz. Ich existencia sama osebe nič neznamená. 

Mohlo by vás zaujímať

Cestovanie

29. júna 2025

Tip na knihu: Prechádzka v parku (Kevin Fedarko)

Otázka, ktorú by sme si mali položiť, nie je, prečo sú ľudia niekedy krutí alebo dokonca prečo sú niektorí ľudia zvyčajne krutí (všetky dôkazy naznačujú, že skutoční sadisti tvoria mimoriadne malú časť populácie), ale ako sme dospeli k vytvoreniu inštitúcií, ktoré takéto správanie podporujú a ktoré naznačujú, že krutí ľudia sú v istom zmysle obdivuhodní – alebo si aspoň zaslúžia toľko sympatii ako tí, ktorých ovládajú. Myslím si, že v tomto prípade je dôležite pozorne sledovať, ako inštitúcie usmerňujú reakcie publika. Keď sa snažíme predstaviť si prvotnú scénu nadvlády, zvyčajne vidíme akúsi hegeliansku dialektiku pána a otroka, v ktorej sa dve strany usilujú o vzájomne uznanie, čo vedie k tomu, že jedna z nich je permanentne pošliapavaná. Namiesto toho by sme si mali predstaviť trojstranný vzťah agresora, obete a svedka, u ktorého sa obidve súperiace strany dožadujú uznania (potvrdenia, súcitu atď.). Hegelovský boj o nadvládu je napokon len abstrakciou. Príbehom. Málokto z nás bol svedkom súboja dvoch dospelých mužov na život a na smrť, ktorého jediným cieľom bolo, aby druhy muž uznal, že aj jeho super je naozaj človekom. 

Kniha Skutočná skrytá pravda o svete je dostupná na webe Vydavateľstva Tatran.

Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock