Ján Koleník: Herectvo ma baví a napĺňa

Ako dlho pôsobíte v Bratislave?

Teraz, myslím, že jedenásty rok.

Tak dlho? Ste tu jedenásť rokov a teraz ste sa dostali do balíka alebo ako to povedať?

Do balíka seriálov? Štyri roky som tu študoval, v divadle som siedmy rok, takže cesta k televíznej aktivite trochu trvala. Vlastne už v roku 2005 som nakrútil jeden seriál pre Markízu, hoci ten nebol taký známy.

Ako Vás napadlo stať sa hercom? Pochádzate z takejto rodiny?

Vôbec nie, ja mám technicky založenú rodinu. Všetci sú inžinieri, elektrotechnici a ja som išiel jediný na umelecký smer. Všetko sa to vo mne začalo rodiť nástupom na školu, keď nám rozprávali, čo je to herectvo. Postupne ma to začalo zaujímať a vedel som si predstaviť, že by som sa tomu povolaniu mohol venovať.

Kde ste študovali?

V Banskej Bystrici na športovom gymnáziu. Ale moja trieda nemala nič spoločné so športom, bola zameraná na jazyky ako klasické gymnázium. Chcel som ísť na vysokú školu, ale keďže som sa vtedy venoval intenzívnejšie spoločenskému tancu, tak som chcel zostať v Bystrici, nechcel som tanec zanechať. Otvárala sa nová herecká vysoká škola a prihlásil som sa bez toho, žeby som k herectvu nejako predtým inklinoval. Len som chcel zostať doma, u rodičov mi bolo dobre. Do školy som chodil dva roky, a keď som zistil, že, aha, herectvo je celkom zaujímavé, tak škola v plienkach, bez systému mi nestačila. Nedávala mi viac možností na realizáciu, a preto som prišiel do Bratislavy. Išiel som na prijímačky a podarilo sa mi to v podstate na prvý raz. Prestúpil som, hoci som začínal od začiatku, čiže dokopy som študoval šesť rokov.

Boli ste dobrým študentom?

Áno, na hereckej škole. Na gymnáziu sa to vyselektovalo. Predmety, ktoré ma bavili, som žral, ktoré ma nebavili, som flákal. Na gymnáziu ale nie je veľa predmetov, ktoré by sa dali spojiť s herectvom, čiže som sa pretĺkal. Bol som a som taký, že pokiaľ ma niečo zaujímalo, tak som za tým šiel veľmi húževnato a čo ma nezaujíma, to nekompromisne neriešim.

V čom je herectvo príťažlivé?

Mňa na herectve baví to, že som neustále stimulovaný k rozširovaniu si vedomostí. Baví ma, keď sa k herectvu pristupuje ako k hre, ale neznevažujem to. Že je to exkurz do rozmýšľania nad vecami, myšlienkami, ľuďmi, štúdium histórie, psychológie, akcia, kolektív, diváci, a že je to všetko estetické. Zároveň pociťujem cyklické zmeny vo vnímaní herectva aj tohto povolania – jeden mesiac ma to veľmi baví, druhý mesiac zasa frustruje. Lebo herci sú závislí na divákoch, divadle, ale aj niekom inom, kto vás obsadí. Bez režiséra, bez ponuky vlastne nefungujete, takže aj to ovplyvňuje môj vzťah k herectvu. A preto herectvo vnímam viac a viac pragmaticky.

Aké fyzické výkony podávate v úlohách, ktoré v súčasnosti hráte?

Divadlo je vyčerpávajúce, aj keby človek v štvorhodinovom predstavení, kde hrá hlavnú rolu, stál len na jednom mieste. Pretože aktívne myslí, cíti a môže z neho tiecť pot rovnako, ako keď zabehne maratón. Čo sa týka akcie, tej je na javisku dosť. Divadlo je na tom založené. Na akciu sa aj dobre díva. Ja som vo veku a v konštelácii, kedy sa na javisku rád vybláznim aj fyzicky. Nebránim sa pohybu a akrobatickým veciam. Keď sa vyžaduje od herca nejaká fyzická zdatnosť, tak to som len rád, lebo mi to pomáha aj pocitovo. Keď herec podá výkon nielen psychický ale aj fyzicky náročnejší, dokážu to diváci oceniť.

Čo ste naposledy museli takéto robiť? Pobiť sa s niekým alebo naháňať sa?

Naša nová budova SND je obrovská a obrovské je aj javisko, čiže my sa v ňom dosť nabeháme. Sú to také vtipné záležitosti. V starom divadle sme prešli od portálu k portálu niekoľkými krokmi.

Čo je portál?

Portál je ohraničený oblúk, brána do javiska z divákovho pohľadu. Tvoria ho stĺpy na bokoch a horná rampa. Takže od stĺpu k stĺpu sme v starom divadle mohli urobiť tri, päť krokov, ale teraz je to dvadsať, lebo javisko je v novej budove obrovské. Ale ako som hovoril, keď sa niečo skúša a ja som v hre, tak mám rád veľa pohybu na javisku, akciu, ktorú aj sám vymýšľam – teraz by som mohol, pán režisér, vyliezť tam hore. Konkrétne mám balkónovú scénu v jednej hre, kde ma kočka (pekná mladá dáma) čaká hore na balkóne a ja sa s ňou rozprávam. V jednom momente za ňou vyleziem. To je v podstate dvaapolmetrový balkón na výšku.

A použijete čo? Rebrík?

Nie, nie, práveže je tam len stĺp a zábradlie a ja sa vyškriabem za ňou hore.

Tá musí mať radosť.

Áno, ja tiež. Nápady hranie ozvláštnia, baví ma to, lebo je to stále zábava. Aj pre diváka je to zaujímavejšie, ako keby malo byť predstavenie len statické. Herec s režisérom hľadajú vždy možnosti, ako spracovať tému na javisku. Máte povedať dve vety. A tie dve vety môžete povedať tristo spôsobmi, ako aj celú hru môžete stvárniť tristo spôsobmi. Samozrejme, vždy to musí mať logiku. Mňa obzvlášť bavili postavy temperamentné, divadlo pohybové, nehovorím o tanci, ale fyzickej náročnosti.

Ale tanec je ešte fyzicky náročnejší ako divadlo.

Ja vnímam najmä ten základný rozdiel, že vo mne tanec vyvolával omnoho väčší pocit šťastia ako herectvo. Neviem čím to je, nehovorím, že som ten tanec robil na super-, hyper-, megašpičkovej úrovni, hoci som sa už na ňu doťahoval a bol asi preto pre mňa taký zaujímavý, alebo mám v sebe potrebu súťažiť. Má športový charakter, tvrdo a dlho sa trénuje, potom sa ide na súťaž, kde sa konfrontujete, a nejakým spôsobom sa to ohodnotí. Istú analógiu môžem nájsť aj v herectve, priam totožnosť. Herectvo má tiež prekvapivo súťažný charakter. Najmä v malej krajine s malým trhom. Súťaživosť v divadle medzi kolegami je už niečo iné, to už je taká zvláštna, nešportová súťaživosť a to mi je skôr protivné. Aj v divadle sa nakoniec súťaží alebo hrá pred publikom, ktoré vás ocení alebo vám nič nedaruje.

Neviem, či sa mýlim, ale pri tanci vznikajú medzi partnermi vzťahy osobné až intímne.

Tanec je výsostne založený na mužsko-ženskom elemente. Vychádza zo vzájomnej príťažlivosti, tak to musí byť vždy cítiť, ale keď je to v oficiálnej partnerskej rovine aj v súkromí, už to nie je také vzrušujúce. Keď je to len v potenciálnej rovine, tak je to vždy zaujímavejšie, podľa mňa. Aj v herectve je flirt medzi hereckými partnermi bežný, stimuluje to k výkonu, je to korenie a je to veľmi prirodzené a bežné. Nemusia však nič spolu mať. Iba teoreticky možné.

Nepribrali ste, keď ste s tancom prestali?

Vďaka genetike sa na mňa tuk až tak nenabaľuje, strácam skôr kondíciu, vytrvalosť a svižnosť. Tým, že sa snažím športovať alebo cvičiť, tak telo ako tak udržujem vo forme. S tancom sa to nedá porovnať, kde ide o vysoko aeróbnu kardio činnosť. Naozaj som sa spotil a zadýchal iba pri tanci.

To je ako beh. Koľko vytlačíte v benči na lavičke?

Ja sa šetrím, dávam si tyč a dva kotúče, spolu 60 kg.

Koľko sérii?

Tri série po desať, teda tridsaťkrát.

To je dobré, nie?

Tréner, s ktorým začínam trénovať, tvrdí, že hranicu mám omnoho ďalej. Ide o to, že mne sa nechce a som lenivý a šanujem sa.

Ako cvičíte, čím začnete, čím skončíte?

Mám istý stereotyp, dookola tie isté partie a tie isté cviky, raz týždenne je málo. Nohy prakticky necvičím. Rád cvičím na strojoch, lebo je to pohodlnejšie, ale rád cvičím aj na hrazde, ktorá je indikátorom moje výkonnosti.

Dvíhate sa nadhmatom alebo podhmatom?

Nadhmatom.

A koľko zhybov urobíte naraz v jednej sérii?

No, tiež dávam trikrát po desať.

Tak to ste vo výbornej kondícii, povedal by som.

Ja si dávam veľmi dlhé prestávky, séria a potom dlhý oddych. V pondelok si poviem, že idem cvičiť pravidelne každý deň podľa totálneho systému. V pondelok si odcvičím prsia, biceps, potom príde utorok – no, tak to nejdem, v stredu tiež nie, štvrtok nie, potom nie… Opäť sa k tomu dostanem zas na ďalší pondelok a potom si hovorím – ale to už som medzitým mal cvičiť aj plecia, aj triceps, aj ostatné. Nuž ale už prešiel týždeň, tak zasa musím cvičiť len to, čo som cvičil pred týždňom, čiže k pleciam a ďalšiemu sa ani nedostanem. Čiže nemám systém. A tak je to aj so stravovaním.

Takže doteraz sa nejako zvláštne nestravujete?

Jedol som, čo mi chutí. Prirodzene som mal vypestovaný vzťah ku zdravým veciam, nemusel som sa veľmi kontrolovať. Ale dokážem sa aj prejesť, jem veľa sladkostí aj fastfoody, vždy podľa nálady. Večer po divadelnom predstavení som sa doteraz vždy najedol, dal som si veľkú večeru a ešte aj dezert a telo to stíhalo spaľovať. Ráno, keď som vstal, nebol som schopný zjesť nič. Po tridsiatke už cítim, že treba trochu nad tým začať uvažovať…

Priznám sa, Panelák, v ktorom účinkujete, som nikdy nevidel, ale čo naň hovoríte Vy?

Jednoducho nie ste cieľová skupina, pre ktorú sa to robí. To je úplne jasné a prirodzené, a treba si uvedomiť, že ani ja tým, že účinkujem v televízii v Paneláku, nie som zaujímavý pre každého, a nežijem len z toho.

Pre hercov mojej generácie vďaka tomu, že môžu účinkovať v seriáloch, je mimoriadne priaznivé obdobie, lebo hoci sme ešte mladí, dostávame sa do povedomia, čo je dobré. Má to aj odvrátenú stranu a to, že sme až príliš komercializovaní a strácame hodnotu pre divadlo. Herci sú v reklamách využití na absolútne všetko. Starší kolegovia boli veľakrát a často na televíznej obrazovke, ale nie v reklame. Ľudia ich naozaj mohli vnímať v pravom slova zmysle ako umelcov, ktorí sú dajme tomu každý pondelok v inej úlohe na obrazovke. Nemám nič proti tomu, nech sa herci objavujú aj v televízii, ale nech to má herecký charakter, lebo keď sa stávame tvárami takej alebo onakej značky, bojím sa, že sa herecké umenie profanuje.

Ako sa volajú diela, na ktorých momentálne pracujete? Panelák sme už spomenuli.

Nakrúcali sme seriál Keby bolo keby, nakrúcam seriál Záchranný systém. V repertoári v divadle mám viac hier, ktoré dookola hrávam, napríklad Vejár, Tak sa na mňa prilepila, Skrotenie zlej ženy, Dom v stráni, Herodes a Herodias, Arzenik a staré dámy, každá hra je iný žáner, iná kvalita. A tak je to aj s prácou v televízii.

A ktorá z nich sa vám najviac páči?

Dom v Stráni.

Tam ste kto?

Postava sa volá Niko Dubčič, mladý aristokrat, ktorý sa zaľúbi do dievčaťa z nižšej sociálnej vrstvy, je s tým veľký problém, lebo rodičia sú proti. Problém sporu rodičov a ich detí, s kým kto má byť a tak. Román napísal Martin Kukučín, je to nová dramatizácia, chodia na to študenti, ktorí so zatajeným dychom počúvajú a na konci tlieskajú o dušu. Hrám s Kristínkou Turjanovou, Ondrom Kovaľom, Milkou Vašáryovou, ktorá hrá moju mamu.

Spomenuli ste vašu hereckú generáciu, máte v nej nejakých obľúbených hereckých partnerov?

Sú to tí, s ktorým trávim najviac času v divadle alebo televízii, či už je to Ľubo Kostelný, Alexander Bárta, Heňa Mičkovicová, Iva Kuxová, Ondro Kovaľ, Zuzana Fialová, Diana Mórová, Táňa Pauhofová.

Chodíte spolu niekam do prírody, keď sa spolu stýkate a priatelíte?

Bývalo viac času, chodievali sme spolu na kadejaké opekačky, stanovačky, boli sme aj na túre na Borišove, na chate, čo bol pre mňa obrovský zážitok. Som síce chlapec spod hôr z Banskej Bystrice, ale keď sa ma niekto opýta, či tam mám obehané všetky hory, či lyžujem, tak len krútim hlavou. Prírodu som spoznával veľmi teoreticky, čítal som knihy a tak. Stále je mojím snom sa k nej vracať a chodiť tam, len hovorím, že teraz máme toľko roboty a veľmi radi sa na ňu sťažujeme, že nemáme čas nikam chodiť.

Borišov, to je…?

Pri Martine.

Takže pešo, normálne ste si to vyšliapali?

Áno, lesom, normálne hodinová túra v zime a snehu.

Koľkí ste boli?

Štyria. A ja, absolútny mešťan, nevybavený, kožená bunda, poltopánky a igelitka v ruke, čo mi mama dala, s dózou a v nej klobásky a jaterničky od starkej zo zabíjačky. Keď sme dorazili na chatu, podávali tam parené buchty, teplý čaj, kapustnicu a pre mňa bolo úžasné, že večer sa tam zbehli všetci ľudia z kopcov, aby tam prespali. Bola tam taká rodinná nálada, také útočisko, kde sa všetci poznali. Chcem to ešte zažiť, kúpil som si už aj výstroj, turistickú obuv, goretexový odev. Ibaže odvtedy to leží v skrini, čaká na využitie.

Máme ešte odkazy od vašich ctiteliek: „ahoj, si najkrajší herec”, „och, Janko, neviem z Teba spustiť oči”, „ahoj Janík, milujem ťa” atď.

Určite sa nepáčim všetkým. Ako mi prejavujú to, že som niekomu sympatický, tak takisto viem, že som minimálne toľkým nesympatický, takže ma to nenapĺňa nejakým pocitom dôležitosti, v tomto ostávam triezvy. A záleží aj na tom, čo hráte, čo vám napíšu scenáristi, dokážu vás divákom položiť na tácke už pripraveného. Keď chcú, zničia vás. A s vedomím toho sa dívam na popularitu. Keď hrám milovníka, tak omnoho viac žien na to reaguje. A mne niekedy vyhovuje byť v úzadí, lebo nie som až taký suverén. To, čo hrám v Paneláku, a to asi vidí najviac ľudí, absolútne nie som ja. Na druhej strane, je zábava sa za niečo také sebaisté schovať.

Bicykle a bicyklovanie vám niečo hovoria?

Ja som sa na bicykloch najradšej hrával na autobusy, keď som bol malý, chcel som byť autobusárom. Detstvom som prebicykloval a doteraz ma štve, že už som sa k bicyklovaniu nevrátil. Nemám bicykel v Bratislave, hoci doma v Bystrici sú dva. Neviem si predstaviť, že by som sa z môjho bratislavského bydliska presunul na bicykli niekam do prírody, po meste ma to nebaví. Jedine ho previezť autom, ale prevážať bicykel – to si tiež neviem predstaviť.

Text: Stanislav Botur

Foto: Marián Ďatko, Talabér Tamás, SND