Ako (ne)chytiť parazita
Od črevných červíkov po prvoky, ktoré spôsobujú maláriu. Naše telá sú domovom mnohých nevítaných návštevníkov. ako sa dostávajú do našich tiel?
Archeologické vykopávky dokazujú, že ľudské telo bolo hostiteľom drobných votrelcov prakticky rovnako dlho, ako vôbec existuje. Ani o tisícročia neskôr však nepociťujeme voči našim „hosťom“ oveľa viac lásky a nadšenia. Veď na to máme dosť dôvodov!
Vezmime si také črevné červy. Keďže z našich tiel odsávajú živiny a zneužívajú ich na predĺženie svojho vlastného životného cyklu, môžu nám parazity spôsobiť podvýživu a ohromujúcu bolesť a vystaviť nás ďalším infekciám, ktoré už môžu byť smrteľné.
Avšak ľudia sa tiež naučili, že vzťah s črevnými červami nie je taký jednostranný, ako by sa mohlo zdať. Niektorí výskumníci si myslia, že ich odstránenie z tela by viedlo k zhoršenému zdravotnému stavu.
Väčšina parazitických červov sa do ľudského tela dostáva tou najtradičnejšou cestou – ústami. Mrľa detská (Enterobius vermicularis) je malý tenký biely červík a jeho metóda, ako do človeka nakladie vajíčka, je síce nechutná, ale geniálna.
Po tom, ako v hostiteľových črevách dospejú, sa oplodnené samičky presunú do črevného traktu, kde okolo hostiteľovho konečníka nakladú vajíčka. Okrem vajíčok tiež mrľa vyloží lepkavý sliz, ktorý spôsobuje intenzívne svrbenie.
Svrbenie je kľúčovým faktorom pri prenose, pretože hostiteľa núti škriabať sa, čo mu síce dočasne poskytne úľavu, ale zároveň sa mu pod nechty uložia vajíčka. Aby sme sa mrlí zbavili, je potrebné dôkladne sa umývať (aj preto je mrľa rozšírená medzi deťmi – ešte totiž nenadobudli správne hygienické návyky).
Keď sa mrľa prenesie z hostiteľových prstov na iný povrch, vajíčka sa tam prilepia, až kým ich niekto iný nezozbiera – ideálny je z pohľadu mrle iný ľudský hostiteľ, ktorý vajíčka prehltne a cyklus sa začne znova.
Vajíčka sú pritom mimoriadne životaschopné – mimo tela hostiteľa sú schopné prežiť dva až tri týždne!
Pri takomto spôsobe rozmnožovania hrá úlohu aj náhoda – aj preto sú mrle také plodné: dospelá samička síce dokáže uložiť tisícky vajíčok, ale len maličká časť z nich sa dostane
k ďalšiemu črevu, aby sa tam ďalej rozmnožovala. Nie všetko je však dielom náhody. Mrle aj iní črevní votrelci si vyvinuli spôsoby, ako (napríklad v prípade svrbiaceho slizu) manipulovať ľudským správaním.
„Sú to fascinujúce tvory, majú to tak dôkladne zariadené!“ hovorí expert na parazity Matt Higgins z Oddelenia biochémie na Univerzite v Oxforde. Poukazuje na to, že ak máme v tele parazita, hocičo, čo urobíme – vrátane nedobrovoľnej reakcie naň –, je vysoko pravdepodobné, že práve to je to, čo parazit chce, aby sme urobili.
Jednou zo základných vecí, ktoré od nás červy chcú, je zostať nažive. Teda aspoň kým je to nevyhnutne potrebné pre ich vlastné prežitie. Preto môže byť napadnutie pásomnicou alebo škrkavkou nepríjemné, ale zriedkakedy smrteľné. V mnohých ohľadoch sme sa vlastne na ich existenciu v našich telách počas historického vývinu pripravili a to vedie aj k tzv. hygienickej hypotéze. Tá naznačuje, že my ľudia sme sa vyvinuli v špinavom svete a že máme imunitný systém, ktorý sa nehodí k takej čistote, na akú sme dnes zvyknutí.
„Vyvinuli sme si spôsoby, ako reagovať na tieto parazity,“ hovorí Higgins, „a tieto reakcie tam sú, aj keď parazita nemáme.“ Dnešný „nedostatok“ ľudských parazitov sa pritom zhoduje s nárastom autoimunitných ochorení, akými sú Crohnova choroba a astma. Tento vzťah inšpiroval niektorých výskumníkov, aby experimentovali so sebanakazením parazitmi, aj keď Higgins prízvukuje, že to „rozhodne nie je štandardné“.
Jedným z najčastejších subjektov takýchto experimentov je machovec (Anclyostoma). Tento parazit má hlavu plnú ostrých zubov, ktoré sú výrazne zahnuté smerom von z tela. Hlavou sa machovec zanorí do črevnej steny ľudského hostiteľa, kde pojedá krv (čím v mnohých prípadoch spôsobuje anémiu) a rozmnožuje sa. Samičky kladú milióny vajíčok, ktoré môžu cez hostiteľove výkaly infikovať iných ľudí.
Doteraz je tento príbeh pomerne nechutný. Ale Dr. James Logan z Londýnskej univerzity hygieny a tropickej medicíny poukazuje na to, aké benefity z toho môže mať hostiteľ. Je totiž presne tou osobou, ktorá sa machovcom dobrovoľne infikovala a v roku 2012 v TV programe s názvom Telá Dr. Logan odhalil, že jeho lepková intolerancia sa zmiernila.
Toto je však skôr zaujímavosť ako prijateľná terapia a aj Matt Higgins prízvukuje, že aj keď symbiotické vzťahy v prírode existujú, ľudia aj črevné červy nemajú až tak vzájomne prospešné vzťahy.
„Jeden problém sa vyrieši, ale vznikne iný. Hostiteľ z tohto vzťahu benefituje len zriedkavo,“ tvrdí Higgins. Koniec koncov, naši nechcení spoločníci sa počas celého svojho vývoja učili, ako z nás dostať len to najlepšie.
Zdroj: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock
