Tajomstvo športového úspechu

Ani kláštorný životný štýl, príkladná výživa a obrovské tréningové dávky nemusia byť receptom na športovú nesmrteľnosť. Všetko totiž môžu mať na svedomí gény.

Jednou z najslávnejších športových fotografií sa stal obrázok Usaina Bolta z olympiády v brazílskom Riu, ako sa pohodovo usmieva a udržiava ohromný náskok pred upachtenými súpermi. Analytici sa už dlho čudujú, ako môže Jamajčan dosahovať takú obrovskú rýchlosť.

Niektorí pripisujú jeho rýchlosť dlhým nohám: s výškou 195 cm je Bolt na šprintéra veľmi vysoký, čo znamená, že na dosiahnutie cieľa musí urobiť menej krokov. Iní vedci tvrdia, že od štartových blokov až po cieľ si udržiava veľkú vodorovnú silu 817 Newtonov. Genetici však oponujú, že jeho sila vychádza z génov a z toho, ako jeho telo reaguje na tréning.

REAKCIA… ALEBO NIE

Štúdia vedená Dr. Claudom Bouchardom, ktorú zverejnil v roku 2000, skúmala 742 ľudí, ktorí žili sedavým spôsobom života a ktorí sa zapojili do 20-týždňového tréningového programu. Neboli to žiadni olympionici, ale obyčajní ľudia, ktorí boli vo veľmi zlej kondícii. Logicky by sa dalo predpokladať, že ich výsledky sa budú rapídne zlepšovať.

Ale ako sa blížil 20. týždeň, nestalo sa nič podobné. Dr. Bouchard zistil, že zatiaľ čo niektorí účastníci sa dokázali zlepšiť až o 40 % vo faktoroch ako pokojová srdcová frekvencia alebo svalová efektivita využívania kyslíka, až 15 % účastníkov nepreukázalo žiadny progres a ich telo na tréning nereagovalo. Vtedy sa začali používať termíny „reagujúci“ a „nereagujúci“ športovec.

Znamená to, že niektorí ľudia sú geneticky predisponovaní, aby na tréning reagovali lepšie ako iní. Jeden športovec bol obzvlášť známy pre svoje veľmi dobré reakcie na tréning – cyklista Chris Boardman. Tento britský cyklista získal na olympiáde v roku 1992 zlatú medailu v dráhovej cyklistike, počas kariéry sa trikrát predstavil na Tour de France a dnes má vlastnú cyklistickú značku.

Boardmana vtedy trénoval Ken Matheson. „Keď som trénoval Chrisa, všimol som si jeho prirodzené danosti, ale nemal som na to pomenovanie,“ hovorí Matheson. Ken Matheson profesionálny cyklistický tréner dosahoval úžasné výsledky. Bolo to po prvýkrát, čo som zažil takéhoto „superreagujúceho“ športovca.“

„V tom čase sme na meranie výkonu používali tzv. test kráľovského bicykla a čísla, aké Chris dosahoval, boli obrovské. Najnezvyčajnejšie však na tom bolo to, že si mohol dať od športovania aj veľmi dlhú pauzu
a po niekoľkých tréningoch opäť

„GENETIKA TVORÍ V ŠPORTE 90 % VŠETKÉHO, ČO MÔŽETE DOSIAHNUŤ“

V laickom ponímaní je Boardman geneticky abnormálny a má silnejší základ, na ktorom môže stavať, ako väčšina jeho súperov. Viaže sa k tomu jedna analógia o cyklistickom rebríku. Ak si predstavíte rebrík so 100 priečkami, tak najlepší cyklisti ako Chris Froome, Sir Bradley Wiggins či Peter Sagan dosiahnu 100 priečok. Sú fyziologicky a psychologicky obdarení.

To v ich prípade znamená, že odštartovali na 50. priečke a sú veľmi dobre trénovateľní. Existujú však aj mnohí takí, ktorí si odmakajú rovnako tvrdý tréning a rovnako silno túžia vyhrávať, ale nemajú takú veľkú genetickú výhodu, takže začínajú na nultej priečke rebríka. A ak sú ešte aj slabo reagujúcimi športovcami, môžu sa snažiť, ako len chcú, vždy skončia napríklad na 25. priečke. „Genetika tvorí v športovom kontexte 90 % všetkého, čo môžete dosiahnuť,“ hovorí Matheson.

Ak si zanalyzujeme, čo znamená byť elitným cyklistom, zistíme, prečo Matheson tvrdí to, čo tvrdí. Tzv. VO2 max je maximálna rýchlosť, akou telo môže využiť kyslík, a je jednou z najpresnejších metód, ako predpovedať potenciál športovca. Čím je vyššia úroveň VO2 max, tým viac kyslíka (O2) môže telo poslať do svalov, a človek teda môže trénovať a pretekať rýchlejšie dlhší čas.

Nižšia úroveň VO2 max znamená, že telo len s ťažkosťami dostáva kyslík do svalov, z čoho pramení pomalý a krátky progres. Pravidelným tréningom sa dá VO2 max navýšiť, genetika však určí, kde je limit VO2 max. To znamená, že nezáleží na tom, ako tvrdo trénujeme, naše maximum je už vopred dané.

Priemerný netrénovaný zdravý muž má VO2 max na úrovni okolo 35 – 40 ml/kg/min. Inými slovami, každú minútu môže využiť 35 – 40 ml kyslíka na kilogram váhy. Elitní bežci a cyklisti spotrebujú až do 85 ml/kg/ min, ale existujú aj výnimky, ktoré dosiahli úroveň 90 ml/kg/min. Americký cyklista Greg LeMond, ktorý v 80. rokoch trikrát vyhral Tour de France, je jedným z nich.

Tvrdo trénoval a správne sa stravoval, ale na genetickom rebríčku bol pred svojimi rivalmi oveľa vyššie – dosahoval neuveriteľnú hodnotu VO2 max 92,5 ml/kg/min.

ESO V GENETICKOM RUKÁVE

V Projekte ľudského genómu sa odhaduje, že ľudia sa „skladajú“ z až 20 000 až 25 000 génov, takže vlastne nie je prekvapením, že genetika je základom úspechu LeMonda, Usaina Bolta či Michaela Phelpsa.

Práve americký plavec, ktorý je držiteľom rekordných 23 zlatých olympijských medailí, má veľkosť nohy 14 (čo by sa dalo považovať takmer za plutvy) a rozpätie rúk 201 cm. Aj týmto danostiam sa pripisujú jeho úspechy. Projekt ľudského genómu bol ukončený v roku 2003 a vedci odvtedy určili presnú úlohu tisícov génov, čomu športová komunita venuje obrovskú pozornosť.

„Najväčšej pozornosti športových médií sa dostalo génu ACE,“ hovorí Ian Craig, odborník na výživu športovcov a pohybový psychológ. „ACE je skratka pre enzým premieňajúci angiotenzín (z angl. angiotensin-converting enzyme) a spája sa s ovládaním krvného tlaku, silou a výdržou.“

Gén ACE sa prvýkrát dostal do pozornosti pred zhruba 10 rokmi. Ako každý gén, aj tento má tri možné kombinácie alel (každý gén sa skladá z dvoch alel – jednej od každého rodiča). Našu genetickú výbavu dedíme od matky aj otca a v prípade génu ACE prichádzajú do úvahy kombinácie alel II, ID alebo DD. Vedci to vysvetľujú tak, že alela I je najrozšírenejšia u tých, ktorí podávajú dobré výkony vo vytrvalostných pretekoch, obzvlášť v triatlone. Alela D sa spája so silovými a výkonnostnými pretekmi a je rozšírená napríklad medzi špičkovými plavcami.

Gén ACE je len jedným z mnohých génov, ktoré testoval Ian Craig a jeho kolegovia zo spoločnosti DNA Fit. Táto spoločnosť vypracováva výživové a tréningové plány založené na genetickej stavbe športovcov. „Klient si 20 sekúnd pretiera vnútro líca kúskom vaty,“ hovorí Craig. „Túto vatu potom pošleme do laboratória, aby sme získali informácie o jeho DNA. Potom už môžeme testovať genetické vyjadrenie dvadsiatich génov spájaných s rôznymi výkonovými faktormi, ako sú riziko zranenia, rýchlosť uzdravenia, sila a vytrvalosť.“

Hlavnou myšlienkou takéhoto testovania je identifikácia genetického potenciálu, na základe čoho sa môžu u športovca rozvíjať schopnosti, kde má predpoklady uspieť. Peter Piertese má 32 rokov a na bicykli jazdí 25 rokov. Odjazdil už množstvo vytrvalostných pretekov, ale robí to iba ako svoj koníček – je zamestnaný ako predavač hydraulického vybavenia.

Zvykol trénovať 10 až 16 hodín týždenne a sústredil sa na dlhé, pomalé jazdy. „To sa zmenilo po testoch DNA,“ hovorí Piertese. „Výsledky ukázali, že som skôr predurčený vyhrávať v silových športoch, takže tréningová intenzita by mala byť stredná až vysoká. Dobrý silový potenciál tiež znamená, že som mal priestor na vytrvalostné zlepšenie. DNA okrem toho prezradila, že som náchylný na zranenia šliach.“

Tréneri v DNA Fit zmenili jeho tréningový plán – tri týždne pracuje na zlepšení výsledkov a jeden týždeň oddychuje. „Už taká malá zmena priniesla obrovské zlepšenie vo výkone aj vytrvalosti.“

ETICKÁ DILEMA

Spoločnosť DNA Fit už testovala aj tímy na Tour de France, avšak pretekárov do 16 rokov netestuje. Mnohí sa však tohto pravidla nedržia a otvárajú tak etickú otázku.

Len si to predstavte. Deväťročný Ron Terry je fantastický futbalista. Trénuje každý deň a cez víkend hrá za svoj tím. Jeho spoluhráči si ho idealizujú, Ron zbožňuje futbal, ale Ronov otec má veľké plány. Chce mať z Rona za každú cenu profesionálneho športovca, chce, aby mu Ron splnil jeho vlastné sny.

Pošle ho teda na DNA testy a pri nich sa zistí, že Ron by najviac vynikol pri vytrvalostných športoch, akým je maratónsky beh. Napriek Ronovým protestom musí vymeniť futbalový dres za bežecké topánky a skôr, než sa nazdá, behá každý deň.

„Deti nemajú veľkú možnosť protestovať, takže ich jednoducho donútime urobiť test?“ pýta sa profesor Stephen Roth, šéf postgraduálneho štúdia na Univerzite v Marylande, ktorého výskum sa dotýka aj genetiky. „Aj keď nevystupujú otvorene, v USA existujú spoločnosti, ktoré podobné testy robia. Viem aspoň o piatich či šiestich. Väčšina z nich nenápadne podsúva tento nápad rodičom. Veď kto už by si v mojom veku robil podobné testy? Už dávno viem, že špičkovým atlétom nebudem!“

Aj profesionálni športovci sú však tlačení do eticky nejasnej bažiny DNA testovania. Pred niekoľkými rokmi mal basketbalista NBA Eddy Curry podstúpiť test, keď hral za Chicago Bulls. Tím sa totiž rozhodoval, či mu predĺži kontrakt, a váhal z dôvodu Curryho rodinnej náchylnosti na srdcové ochorenia. Curry test odmietol a musel tím opustiť.

„Chápem obe strany,“ hovorí Roth. „Bulls mali investovať veľa peňazí, ale neustále rozmýšľali, či im tento chlap raz nezomrie na palubovke. Ak by však Curry test podstúpil a výsledky by boli pre neho nepriaznivé, nielenže by ho odmietol tím Bulls, ale odmietli by ho aj iné tímy.“

Vplyv genetiky na športový výkon je relatívne nový odbor, ale časom sa zrejme stane objektom veľkého záujmu. Je celkom možné, že olympijský šampión na 100 m z roku 2048 bude stovku trénovať takmer od narodenia, a to vďaka DNA testu, ktorý odhalí jeho vnútornú silu a nepravdepodobnosť zranenia, akými zrejme disponuje aj Usain Bolt.

Samozrejme, stále je v tejto oblasti veľa nejasností a spoločnosti ako DNA Fit môžu rozoznať naše danosti a limity. Ako však geneticky zmeriate napríklad motiváciu? Pri takom objeme peňazí, aké sa točia okolo profesionálneho športu, je napriek tomu pravdepodobné, že športová genetika bude čoraz viac dominovať a možno navždy zmení šport, ako ho poznáme dnes.