Ako byť v živote šťastný? Indiánska rozprávka na zamyslenie.

Nikto na nič neprišiel, a tak, keď sa z vajca vykľulo mláďa, všetci ho považovali za síce trochu nepodarené, ale predsa stepné kuriatko.

Orol-kuriatko rástol v stepnej vlasti, v rodinnom kruhu, obklopený bratmi a sestrami – stepnou hydi­nou. Postupne sa naučil všetko, čo stepný kohút potre­buje k životu. Vedel hrabať pravou nohou v suchej čer­venej hline, pazúrom zachytiť červíka, klobnúť brata či sestru, keď’ mu nájdeného červíka chceli vziať. Naučil sa aj v prípustnej miere šantiť – s pravým kohútím šar­mom povyskočiť, zatrepotať nemotornými krídlami, preletieť niekoľko metrov tesne nad zemou a pristáť v kúdoli zvíreného prachu. Jednoducho, stal sa z neho púštny kohút, ako sa patrí. Jeho starostlivá mať, púštn­a kvočka, sa za neho veru v ničom nemusela hanbiť.

Takto si v slepačej obci uprostred stepi žili celé roky. Deň striedal deň, jeden podobný druhému ako vajce stepnej sliepky vajcu stepnej sliepky. Nič nenarúšalo ospanlivý rytmus hodín, dní, týždňov, mesiacov, rokov a desaťročí.

Až v starobe sa orolkohútovi prihodila šokujúca vec. Hrabal sa s priateľmi v červivej zemi na svojom obľúbenom mieste – a tu ho upútal čierny bod, pohybujúci sa vysoko na belasom nebi.

Môže vás zaujímať:

Život za polárnym kruhom

I keď mu staré oči slúžili iba neochotne, po chvíli im bolo jasné, že tam vysoko na nebi sa vznáša akýsi neznámy vznešený vták. Srdce sa starému orolkohútovi divoko rozbúchalo a telo mu zaplavila neznáma túžba. „Ach, môcť tak vzlietnuť, zdvihnúť sa hore, vzniesť sa do nedostupných výšin a slobodne, ako ten šťastný vták, krúžiť v bezrozmerných vzdušných svetoch…”

Zrazu sa mu celý doterajší život zdal neznesiteľne pustý. Od rána do večera iba otupný zápas o kus páchnuceho červí­ka… Načo je taký život? S prekvapujúcou istotou zrazu vedel: „Bol som stvorený pre lietanie. Mojím domovom nie je táto suchá a vyprahnutá púšť, ale vysoké modré nebo.”

S týmto objavom sa zveril svojím červožravým spo­ločníkom. Tí sa však rozkikiríkali búrlivým smiechom. „Čo si sa na staré kolená spochabel?” – smiali sa a dohovárali mu. „Ten vták tam hore, to je orol, chápeš – orol, on jednoducho lieta,lebo nič iné ani nevie. Ale ty? Vieš, kto si ty? Si stepný kohút. A to je viac ako si myslíš! Orol sa iba vznáša v oblakoch, no ty sa pevne držíš zeme. Byť stepným kohútom je veľkolepá vec – veď sa pozri na nás. Praktická múdrosť je viac ako neplodné rojčenie… Ak priveľa snívaš o tom, čo nemôžeš dosiahnuť, prestaneš sa radovať z toho, čo máš na dosah ruky. Daj si pozor – mohol by si z tých myšlienok ochorieť. Prestala by sa ti páčiť step, sliep­ky, prestali by ti chutiť červíky,prišiel by si o všetku radosť zo života. Daj si povedať! Orla nechaj orlom a buď’, čím si – stepným kohútom.”

Rozprávka, tak ako si ju rozprávajú indiáni, končí smutne. Orolkohút sa naozaj (z pohľadu slepačej múd­rosti) umúdril. Vrátil sa k červíkom, k sliepkam a k púštnemu prachu a zabudol na lietanie. Už nikdy viac nezodvihol oči k nebu, aby tam náhodou neuzrel toho strašného vtáka. Zomrel ako pravý stepný kohút s červíkom v zobáku.

Rozprávka môjho a tvojho života však môže mať šťastnejší koniec.

Môže vás zaujímať:

Ako začať plávať vonku a vydržať pri tom aj cez zimu

Text: Autor neznámy
Foto: Shutterstock