Jedinečné zvieratá, ktoré uvidíte len na Galapágoch

Galapágy sú živým laboratóriom. Ekvádorské súostrovie na druhom konci sveta je rajom milovníkov prírody, ale i vedcov. Na tomto mieste Charles Darwin vypracoval svoju evolučnú teóriu.

Ostrovy dodnes patria k miestam s najvyšším výskytom endemických druhov na Zemi. Nájdete tu veľké množstvo živočíchov, ktoré by sa vám neukázali nikde inde na svete.

Môže vás zaujímať:

Desať vecí, ktoré vás prekvapia na živote Inuitov

Súostrovie Galapágy tvorí niekoľko vrcholkov obrovských štítových sopiek, ktoré sa vypínajú z dna oceánu do výšky zhruba 10 000 metrov. Vznikli nahromadením veľkého množstva lávy z niekoľkých po sebe idúcich podmorských sopečných erupcií. Pred 4 miliónmi rokov sa z Tichého oceánu vynorili sopečné hrbole, ktoré neposkytovali žiadne podmienky na život, napriek tomu sa dnes ostrovy hemžia rastlinami a živočíchmi. Na Galapágy sa dostali z Južnej Ameriky, museli prekonať široký pás a otvorené more, ktoré sa dali len preletieť či preplávať. To vysvetľuje dominanciu vtákov, plazov a morských živočíchov. Podarilo sa im prežiť len tak, že sa prispôsobili náročným podmienkam na život a dnes o nich hovoríme ako o jedinečných endemických druhoch.

Pinka

Malý vtáčik, ktorý mal zásadný vplyv na Darwinovu evolučnú teóriu.

Britský prírodovedec zistil, že 13 rozdielnych druhov piniek sa vyvinulo z rovnakej skupiny predkov. Viedlo ho to k presvedčeniu, že druhy sa môžu vyvíjať, a tie, ktoré sa najlepšie adaptujú na prostredie, prežijú, pričom charakteristické črty odovzdajú ďalšej generácii. V skratke, hovoríme o procese prirodzeného výberu.

Aj dnes existuje 13 rôznych druhov Darwinových piniek – líšia sa veľkosťou, tvarom zobáka, potravou a tým, či žijú na pevnine alebo na stromoch. Veľkosť a farbu majú približne rovnakú. Pinka ostrovčan pichavka (Camarhynchus pallidus) používa na lov koristi vetvičky a tŕne kaktusov, a taká pinka upírska (Geospiza septentrionalis) sa živí hlavne krvou morských vtákov, odtiaľ pochádza aj jej názov.

Sula modronohá

Sula modronohá (Sula nebouxii) dostala pomenovanie podľa jedinečne sfarbených nôh.

Práve ich farba zohráva dôležitú úlohu v procese párenia. Samce s intenzívnejšími odtieňmi modrej sa vnímajú ako mužnejšie a priťahujú viac samíc. Samce suly sú romantici, počas dvorenia darujú vysnívanej samičke malú paličku alebo kamienok, až neskôr potenciálnej partnerke ukážu farebné chodidlá.

Suly si hľadajú potravu v blízkosti brehov, ponoria sa do vody a na ceste späť na hladinu chytajú malé druhy rýb, ako sú ančovičky a sardinky. Sú to skutočne obratní letci, do vody sa ponárajú rýchlosťou až takmer 100 kilometrov za hodinu.

Galapágy, BUBO — Sula modronohá predvádza svoje unikátne sfarbené končatiny. Foto: Ľuboš Fellner.

Korytnačka slonia

Korytnačka slonia (Chelonoidis nigra) dala ostrovom názov.

Galapago je staré španielske slovo, ktoré v preklade znamená korytnačka. Galapágy sú doslovne Korytnačie ostrovy. Korytnačka slonia je najväčšia suchozemská korytnačka. Pôvodné druhy sú takmer tri milióny rokov staré a postupom času sa vyvinuli do 15 rôznych druhov, z ktorých v súčasnosti zostáva už len desať.

Korytnačky slonie sa môžu dožiť aj vyše 100 rokov. Druhy sa líšia veľkosťou a tvarom, ale zvyčajne sú dlhé 1,2 metra a vážia vyše 200 kg. Korytnačky s kupolovými panciermi žijú na väčších ostrovoch s vlhkým počasím, zatiaľ čo korytnačky sedlovité majú tendenciu zhromažďovať sa v suchom prostredí.

Leguán morský

Leguán morský (Amblyrhynchus cristatus) je jediná jašterica na svete, ktorá žije v mori.

Na zemi sú leguány morské ťažkopádne, ale pod vodou sú veľmi obratné. Živia sa morskými riasami, ktoré obhrýzajú z podmorských skál. Väčšie jedince plávajú ďalej od pobrežia a pri kŕmení sa pridržiavajú silnými pazúrmi o skaly. Mladé jedince si často hľadajú potravu za odlivu v malých bazénikoch.

Môže vás zaujímať:

Kvíz s Lonely Planet | Ako sú na tom vaše (nielen) geografické znalosti?

Žijú v neorganizovaných skupinách a v období párenia si samce tvrdo chránia svoj hárem samíc. Dokážu zadržať dych až na 30 minút. Ostať dlhšie pod hladinou im pomáha schopnosť spomaliť tlkot srdca na polovicu. V priemere však pod vodou ostávajú menej ako 3 minúty. Majú ostnatý hrebeň, ktorý sa tiahne pozdĺž hlavy a celého chrbta. Mladé jedince majú čierne sfarbenie, dospelé možno nájsť v kombinácii čiernej, zelenej, červenej a sivej.

Tučniak galapágsky

Galapágske tučniaky (Spheniscus mendiculus) sú jediným druhom tučniakov žijúcich severne od rovníka.

Zvyčajne sa vyskytujú v chladnejších oblastiach Galapág, hlavne na ostrovoch Fernandina a Isabela, v malých jaskyniach alebo štrbinách. Živia sa rybami, ktoré sa zdržiavajú v húfoch, ančovičkami, sardinkami a parmicami.

Tučniak galapágsky je najmenším druhom svojho rodu, s dĺžkou tela 48 až 53 cm a hmotnosťou 2 až 2,5 kg. Samec je nepatrne väčší. Patrí k endemickým a zároveň ohrozeným druhom a obýva len menšiu časť ostrovov. Podľa Medzinárodného zväzu ochrany prírody prežije v divočine len 1 200 dospelých jedincov ročne.