Steyr a Národný park Kalkalpen 

Správca lesov, lúk a hôr 

Kedysi tu na prašných kamenných chodníkoch vŕzgali kolesá konských záprahov. Vozili sa na nich mnohé generácie grófov Lambergovcov, pánov všetkých 5 000 hektárov okolitých lesov a hôr. Obvykle do tejto husto zalesnenej horskej oblasti pri meste Steyr jazdili v lete. Neťahali ich sem však krásy prírody, ale skôr štvornohé poklady, ktoré v nej pobehovali. Ak trafili presne – pyšne si ich vystavili v letných loveckých sídlach, alebo si ich priviezli domov do mesta.  

Aj dnes sa tu po prašných chodníkoch krútia kolesá, teraz ale pre zmenu gumové, často odpružené a niekedy dokonca poháňané malou elektrickou batériou – pohoničov a jazdcov na koňoch vystriedali cyklisti. Puškám je dnes vstup na toto územie prísne zakázaný – odkedy sa z regiónu stal v roku 1997 Národný park Kalkalpen (Vápencové hory), lov zveri je tu zakázaný. 

Môže vás zaujímať:

Horné Rakúsko na päť spôsobov.

„Bol to ale boj,“ hovorí Franz, vetrom ošľahaný, opálený muž, ktorý sa po horských chodníkoch v parku pohybuje rýchlo a ladne ako kamzík. „V osemdesiatom štvrtom tu chceli vybudovať vodnú elektráreň a zaplaviť celé údolie.“ Lenže Franz a mnohí ďalší, ktorí si uvedomovali prírodnú hodnotu regiónu, sa rozhodli protestovať. Na svoju stranu strhli mnoho ďalších milovníkov prírody, médiá i politikov a po pätnástich rokoch veľkého úsilia sa z tohto územia, porasteného najstaršími bukovými lesmi v Európe, stal národný park. Aj napriek tomu, že v minulosti prešiel ťažkým obdobím, je to dnes najlesnatejší národný park v Rakúsku a jeho územie pokrýva celkom 32 rôznych druhov lesa vrátane unikátneho pôvodného pralesa. Na jeho území rastie vzácny buk – praotec parku, ktorý sa zakorenil už v roku 1473. Vyše 2 000 hektárov bukového lesa tu má takú vysokú hodnotu, že sa v roku 2017 dostala časť z nich na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.  

Môže vás zaujímať:

V túlavých topánkach po Horehroní

„Kedysi sa tomuto miestu hovorilo Železná komora,“ dodáva Franz. Leží totiž len malý kúsok od slávnejšej Soľnej komory neďaleko Salzburgu a Hallstattu. Na rozdiel od nej sa tu však neťažil slaný, ale železný poklad. Ale aj keď železo prinášalo do regiónu bohatstvo, nebolo to zadarmo. Spracovanie rudy bolo energeticky také náročné, že v dôsledku tejto činnosti vyrúbali obrovské územie pôvodných pralesov. Aby sa ruda dostala ďalej, až do fabrík v Steyri, vybudovali miestni na jej efektívny prevoz úzku železnicu, ktorá sa na 17 miestach zatínala hlboko do horského vápenca. Tunely pôvodne vybudované pre malý nákladný vláčik sú dnes úplne priechodné, avšak parná mašina už nimi nejazdí.

Ležia priamo na 42-kilometrovej cyklotrase R9 Hintergebirgsradweg, ktorá sa tiahne celým parkom zo severu na juh a predstavuje ten najlepší spôsob, ako územie vápencového národného parku spoznať. Ideálny východiskový bod pre jeho poznávanie je Reichraming, malá rakúska obec v okrese Steyr, kde si môžete požičať bicykle. Na tomto prírodnom cyklistickom chodníku bez kvapky asfaltu nestretnete okrem výnimočne prechádzajúceho auta miestnych rangerov žiadne motorové vozidlo. Tie sem totiž majú vstup prísne zakázaný. Keď raz do parku vstúpite, neuvidíte na hlavnej cyklotrase žiadnu stopu po civilizácii, až kým z nej na opačnej strane parku opäť nezídete. Chodník vás povedie údolím so širokým potokom, na mnohých miestach lemovaným divokými kvetmi, v ktorom sa – ak budete mať chuť – môžete osviežiť, alebo pozorovať unikátne dunajské pstruhy. Na prejazd základnej trasy cyklochodníka postačia aj priemerná kondícia a tradičný bicykel. Vinie sa totiž viac-menej po rovnom, výnimočne jemne zvlnenom teréne. Ak sa ale rozhodnete trochu si základnú trasu predĺžiť a pozrieť sa na niektorú z neďalekých alpských lúk, zvoľte radšej elektrobicykel. Alpské pasienky ležia vysoko nad údolím, takže od chvíle, keď opustíte hlavnú trasu, budete musieť zaberať do kopca. Zachádzka ale rozhodne stojí za to…

Keď vyjdete až nahor na pastviny, otvoria sa vám úžasné výhľady a občerstviť sa budete môcť tradičnými rakúskymi pochúťkami. V závere sa navyše prejdete po chodníku, o ktorý sa pravdepodobne budete musieť deliť aj s pasúcimi sa kravami. Nemusíte sa ale báť, že by sa na vás vynorili len tak bez upozornenia. Na krku im totiž zvonia hlasné kovové zvonce, takže vás slušne a včas na svoju prítomnosť upozornia. V tieni stromov si potom môžete oddýchnuť, dotankovať tekutiny, napríklad linecké pivo Linzer, nasýtiť sa kvalitným hovädzím vývarom alebo tmavým chlebom s domácou tvarohovou nátierkou s pažítkou a celé to zakončiť štedrým kusom rakúskej štrúdle. Človeku sa tu ani nechce hovoriť – príjemne ho chladí horský vietor, ktorý zvuky kravských zvoncov zanesie široko-ďaleko a oči si užívajú výhľad na pasienky, niekde usilovne spásané, inde posiate alpskými lúčnymi kvetmi. 

Národný park Kalkalpen si však nezískal len cyklistov, ale aj peších turistov. Približne v polovici 42-kilometrovej trasy, ktorú všetci v dobrej kondícii zdolajú pešo s batohom na chrbte za dva dni, nájdete príjemný priestor, kde sa dá legálne prenocovať, či už pod holým nebom, alebo v stane. Na nocľažníkov tu čakajú drevo, sekera, pripravené ohnisko a ľadový potok, ktorý zabezpečí aspoň malú dávku večernej hygieny. V lesoch národného parku na vás nečíhajú žiadne nebezpečné zvieratá, takže ak občas zídete z chodníka, aby ste sa pozreli na potok, stromy, kvety alebo iné zákutia, nemusíte sa báť krvilačných tesákov. Jediné tvory, ktoré budú túžiť po vašej krvi, sú kliešte, tak si do batoha nezabudnite pribaliť aj sprej proti hmyzu. 

Kalkalpen sú divočina. V Európe jej už veľa nie je, preto si Hornorakúšania tú svoju chránia. Do parku sa správcovia snažia zasahovať absolútne minimálne. Príkladom je aj Blumaueralm, nádherná alpská lúka hlboko v parku, ktorá dnes vyzerá rovnako ako pred sto rokmi. Jej stredu kraľuje 250-ročný buk a kúsok od neho stojí takmer 200-ročná tehlová farmárska budova s muškátmi v oknách. Žiadne bufety, stojany na bicykle ani slnečníky, len skaly, vodopády, kríky, rozkvitnutá lúka a kravy – dokonalé miesto na desiatu alebo olovrant, ktorý si sem ale na dlhej túre musíte vziať so sebou. V tejto časti parku nie je ani žiadna reštaurácia. Zato sa tu otvárajú ďalšie možnosti pre nádhernú pešiu turistiku. Pokračovať totiž môžete ďalej do vyššie položených hôr, alebo k dvom ľadovým jazierkam kúsok od Blumaueralmu, kde sa v lete príjemne schladíte. 

Nech už sa v parku vydáte kamkoľvek, poriadne sa pozerajte okolo, aby vám nič neuniklo. Rastú tam totiž fialové orchidey, ostrovy bielych konvaliniek aj divé narcisy. Sú tam tiesňavy s vodopádmi, aj stovky rokov staré duby s machom obrastenou kôrou a fialovými hubami. „Stromy medzi sebou komunikujú. Na Zemi prežili už štyri milióny rokov,“ hovorí Franz, keď nás vedie strmým chodníkom von z hornatých lesov späť do civilizácie. „My ale stále vidíme len polovicu lesa. Tá druhá sa ukrýva pod povrchom a veľa o nej zatiaľ nevieme,“ dodáva s rešpektom a zvedavosťou v hlase.

Strom, ktorý uzdravuje 

Christkindl sa pred nami vynoril uprostred farebne rozkvitnutej lúky, kúsok od vstupu do národného parku Kalkalpen. Vo vzduchu bol počuť bzukot včiel a pred očami sa nám zrazu objavil nenápadný kostol Jezuliatka. Johanna, dobrovoľná sprievodkyňa, ktorá čas na dôchodku trávi okrem iného sprevádzaním po kostole, nám okamžite ozrejmuje, ako sa tu uprostred ničoho kostol pred zhruba 300 rokmi objavil. 

„Stával tu strom, pri ktorom sa istý Ferdinand Sertl, trpiaci epilepsiou, deň čo deň modlil a prosil o uzdravenie,“ vysvetľuje. „Keď nemohol z akéhokoľvek dôvodu prísť, vyslal manželku.“ Na strom pribil malú zarámovanú sošku Ježiška s krížom a tŕňovou korunou, ku ktorej sa roky chodil na vtedy opustené miesto modliť. Časom sa Ferdinand epilepsie zbavil a správa o jeho uzdravení sa rozniesla krajom, až ľudia široko-ďaleko začali veriť, že strom a soška majú uzdravujúcu moc. Opát z neďalekého kláštora dal na tomto mieste postaviť kostol Christkindl, do oltára ktorého bol zabudovaný kmeň stromu, pod ktorým sa Ferdinand modlieval. V strede oltára je aj dnes tá istá soška Ježiška, ktorú pred 300 rokmi kúpil od sestričiek v kláštore vo Steyr. 

Z kostola sa čo nevidieť stalo také populárne pútnické miesto, že za svojho zlatého veku sa tu muselo slúžiť aj päť omší denne, aby sa na prijímanie dostal každý, kto v daný deň do Christkindlu doputoval. 

Môže vás zaujímať:

Na bicykli za pôžitkami v Rakúsku: Cyklocesta pri Neziderskom jazere

Dnes je to tu tichšie. Kostol stojí medzi kopcami a lúkami a vo svojom decentne zdobenom interiéri skrýva okrem veľkolepého starobylého oltára ticho, pokoj a mier. Návštevníci sem neprichádzajú len kvôli fotografiám, ale aj po spirituálny zážitok. Nech už sú veriaci alebo nie, atmosféra kostola pôsobí na každého.  

Keďže kresťanská postava novonarodeného Ježiška sa spája s Vianocami, aj toto miesto sa v 20. storočí premenilo na rakúsku vianočnú mekku, v ktorej v decembri sídli aj poštový úrad doručujúci listy od detí Ježiškovi. Domov si tu práve preto našli aj dva výnimočné betlehemy. Ten prvý, mechanický, je rozložený pred malým hľadiskom v priľahlej budove kostola. Viac ako 300 figúrok v ňom vykonáva veľa tradičných rakúskych remesiel, ktoré sa miešajú s mnohými biblickými výjavmi vrátane narodenia Ježiša. Na druhom poschodí budovy sa potom na 52 metroch výstavnej plochy rozkladá druhý betlehem s viac ako 700 drevenými postavičkami oblečenými v látkach od výmyslu sveta. Tento betlehem v orientálnom štýle ponúka len jeden výjav z Biblie – ten tradičný, vianočný, doplnený je ale množstvom scén z orientálneho sveta, zvieratami, trhmi a rastlinami. 

V Christkindle si oddýchnete. Pastelové farby na strope a múroch kostola pôsobia rovnako upokojujúcim dojmom ako zelené listy v korunách lesných bukov. Magickú atmosféru Vianoc si tu pripomeniete aj uprostred leta a v lavici pred oltárom môžete vysloviť akékoľvek prosby, túžby, modlitby alebo priania. Nikdy neviete, či sa vám jedno nesplní, tak ako Ferdinandovi. 

Mesto, kde sa čas neponáhľa 

Cez otvorené okná v spálňach sa do uší ešte spiacich Štajerčanov dostane stredoveký zvuk odbíjajúcich kostolných zvonov. Nesie sa dláždeným námestím z jednej strany na druhú a zanikne až v hukote mohutných riek Steyr a Enns, ktoré sa priamo v meste zlievajú do jednej vodnej masy. 

Aj Steyr kedysi profitoval z pokladov Železnej komory, vďaka ktorým mal už v stredoveku okolo 10 000 obyvateľov. Železná ruda smerovala z okolitých lesov po rieke práve sem, odkiaľ sa vyvážala ďalej do Európy vrátane bohatých Benátok, alebo sa tu spracovávala na nástroje každodenného použitia. Steyr bohatol a prekvital. Na námestí budovali prepychové meštianske domy s nádhernými maľovanými fasádami, tie najstaršie už v 14. storočí. Nebyť moderných kvetináčov, slnečníkov a áut, aj dnes by to tu vyzeralo ako v stredoveku – architektúra dávnych meštianskych domov sa totiž zachovala spolu s úzkymi uličkami, ktoré mali v prípade nebezpečenstva zabezpečiť obyvateľom alternatívnu možnosť úniku. Dostať sa na ne dá totiž len z dvoch zúžených strán, kde kedysi stáli brány chrániace obyvateľov mesta pred nepriateľmi. Ak vás zaujímajú história mesta a jeho železné srdce do hĺbky, navštívte jedno z najmodernejších múzeí v Rakúsku, Stadtmuseum Steyr (Grünmarkt 26), kde sa dozviete, ako sa mesto postupne rozvíjalo a čo všetko sa v ňom v uplynulých storočiach vyrábalo. 

Steyr ale aj napriek svojej historickej hodnote nie je turistické mesto. Je to malý stredoveký poklad, ktorého architektúru a atmosféru si užívajú najmä miestni. Obchody so suvenírmi tu nenájdete… Námestie je posiate kaviarňami a butikmi s oblečením (v nedeľu zatvorenými). Uprostred námestia stojí krásna fontána so sochou sv. Leopolda, bývalého patróna mesta, so znakom Štajerska v rukách a s malým modelom kláštora, ktorý neďaleko od Steyru založil. Priamo na námestí sa každý štvrtok a sobotu dopoludnia konajú farmárske trhy, takže ak dostanete chuť na koštovku pravých miestnych pochúťok, alebo si chcete vziať domov jedlé suveníry, naplánujte si výlet tak, aby ste ich stihli. 

Kúsok od námestia stojí krásny kostol Stadtpfarrkirche s 80-metrovou vežou, ktorý tu postavili už v 15. storočí. Kedykoľvek sa na jadro mesta pozriete z diaľky, bude mu dominovať práve táto sakrálna stavba s vysokými oknami, špicatou vežou a červenou strechou.  

Len zopár krokov od námestia stojí zámok využívaný na praktické účely ako ubytovanie, svadobné hostiny, alebo dokonca ako sídlo policajnej kancelárie. Za návštevu stoja tienistý zámocký park, ale aj nádherná knižnica, ktorú založili už spomínaní Lambergovci. Prehliadku si musíte dohodnúť vopred, ale ak si na ňu nájdete čas, prejdite sa aj po knižnici s najväčšou privátnou zbierkou kníh v Rakúsku. Viac než 10 000 kusov tlačených zväzkov je tu úhľadne uložených vo vysokých drevených policiach, ktoré lemujú úzke uličky. 

Môže vás zaujímať:

Poznáte Oravu? Po tomto kvíze ju budete chcieť navštíviť

Po meste Steyr, zámku a knižnici vás môže previesť aj dobová sprievodkyňa Katarína (hovorí po nemecky aj po česky) v nádherných grófskych šatách. Katarína, ktorá pôvodne pásla husi na Šumave, sa totiž stala partnerkou jedného zo šľachticov z rodu Lambergovcov, s ktorým mala desať detí a od ktorého nakoniec získala grófsky titul. Túto prehliadku ocenia milovníci histórie, ale aj malí návštevníci Steyru. 

Celkový obraz o Steyri najlepšie získate, ak zájdete na kávu na vyhliadku Taborturm, kam sa rýchlo vyveziete skleneným výťahom. Priamo z reštaurácie alebo z vyhliadky uvidíte starobylé mesto s červenými škridlovými strechami a s vežami kostolov, lemované zalesnenými kopcami. A možno uvidíte aj niekoľko mestských kamienkových pláží na rieke Steyr, kde sa domáci v lete kúpu, piknikujú, alebo len tak odpočívajú na dekách. V Steyri čas neplynie rýchlo a nenarazíte tam ani na davy návštevníkov. Všade sú priestor, pokoj a niečo dobré na zjedenie. 

Ďalšie informácie sa dozviete na webovej stránke steyr-nationalpark.cz/cz. 

---

Text: Hana Šinaľová 
Foto: Miroslav Pochyba