Neželané dedičstvo: obezitu máme v génoch

Nacisti, ktorí počas druhej svetovej vojny okupovali západné Holandsko, uložili embargo na kamióny privážajúce jedlo a spôsobili tak v oblasti hladomor.

Počas okupácie a hladomoru sa ľudia museli uspokojiť len so 400 kalóriami denne (dospelé ženy pritom zvyčajne potrebujú denne až 2 500 kalórií). Pre okupované Holandsko to boli tvrdé časy, ale ešte tvrdšie boli pre tehotné ženy.

Je preto prirodzené, že deti, ktoré sa narodili v takých náročných podmienkach, týmito okolnosťami veľmi trpeli. Koniec koncov, prostredie, ktorému sme vystavení v maternici, výrazne ovplyvňuje náš vývoj
a podvýživa počas tehotenstva sa spája s mnohými chorobami počas života človeka. V súčasnosti sa však ukazuje, že dôsledky podvýživy sa tu nekončia.

Napríklad následky nemeckej blokády Holandska pretrvávajú naprieč celými generáciami a ešte aj vnuci a vnučky žien, ktoré podvýživu počas druhej svetovej vojny zažili, vykazujú známky zhoršeného zdravia.

Z GENERÁCIE NA GENERÁCIU

Ak by sme mali byť konkrétni, štúdia z roku 2013 zistila, že potomkovia detí narodených v Amsterdame
v rokoch 1944 a 1945 sú obéznejší ako tí, ktorých staré matky boli tehotné v iných obdobiach. Táto generácia má dnes okolo 40 rokov a iba čas ukáže, či sa táto nadváha prejaví aj vyšším výskytom cukrovky alebo srdcových chorôb.

Ako presne podvýživa ovplyvnila počas druhej svetovej vojny zdravie nasledujúcich generácií, je stále
veľmi nejasné. Objasniť by to mohla epigenetika, teda zmeny v okolí génov (nie génov samotných) – toto okolie ovplyvňuje, ako gény pracujú a ako sa prejavujú. Epigenetika je nová a vzrušujúca oblasť výskumu, ktorá vysvetľuje niektoré nečakané objavy a potenciálne môže pomôcť pri liečbe rakoviny či demencie.

NEÚPLNÁ PRAVDA

„S epigenetikou sa začalo pracovať len zhruba pred 25 rokmi, keď vedci skúmajúci zvieratá a rastliny prišli s podivnými pozorovaniami,“ hovorí profesor Wolf Reik, epigenetik pôsobiaci na britskom Babrahamovom inštitúte.

„Vedci skúmajúci flóru napríklad spárili dve rodičovské rastliny a výsledkom boli nečakané farby ich ‚potomstva‛. Výskumníci zaoberajúci sa zvieratami zasa skúmali embryá a zistili, že niekedy sa účinok nejakého génu prejaví na základe toho, či pochádza od matky alebo otca.“

Čo však pri týchto výskumoch zostáva záhadou, je to, že sa nezhodovali so zákonmi slávneho českého genetika Gregora Mendela. Ten skúmal v 60. rokoch 19. storočia v Brne hrach a ako prvý prišiel na myšlienku existencie génov. Ako prvý tiež porozumel tomu, ako sa genetické danosti odovzdávajú
z generácie na generáciu a spísal zákony genetiky, ktoré sa používajú dodnes.

Podľa Mendela nezáleží na tom, od ktorého rodiča zdedíme nejaký gén, každý totiž ovplyvní náš genetický charakter – fenotyp. Avšak objavy vykonané na rastlinách či zvieratách začali spochybňovať tieto pravidlá – v niektorých prípadoch totiž môže prevládnuť informácia, ktorá nie je priamo zakódovaná v DNA, čo popiera Mendelove zákony.

Prostredie teda môže ovplyvniť genetické vlastnosti aj to, ako ich dedia ďalšie generácie. Zatiaľ čo genetika skúma, ako nás a naše deti ovplyvňujú zmeny v DNA, epigenetika sa zaoberá tým, ako na náš život vplývajú vonkajšie zmeny. Znamená to, že sa nemôžeme jednoducho pozrieť na DNA, odhaliť rysy, ktoré dedíme od rodičov a prarodičov, a odovzdať ich svojim deťom.

Musíme sa pozrieť aj okolo DNA – na zmeny, ktoré určujú, ako DNA funguje. Tradičným prejavom epigenetickej zmeny je tzv. metylácia DNA, pri ktorej sa molekuly pridajú k častiam génu a môžu spôsobiť, že tento gén bude v bunke menej aktívny. Kód DNA sa teda nezmení, ale jeho prejav áno.