Slovenské salaše. Revolúciu v chove oviec k nám priniesli valasi.
Ovce patria k slovenským horám rovnako ako medvede a valasi sú pre ne snáď ešte typickejší ako horolezci.
Valasi, ktorí sa koncom 14. storočia dostali z juhovýchodných Karpát na územie Zemplínu a Šariša potom so svojou kultúrou kolonizovali stredné a severné Slovensko, Tešínska a severovýchodnú Moravu. Priniesli so sebou aj revolúciu v chove oviec. Nechali ich totiž voľne pásť na inak nevyužívaných horských svahoch a pastvinách.
Aktívny oddych v Tatrách
Valasi si na horách zakladali salaše a ovce chovali preto, aby si zaobstarali vlnu, mäso, kožu a ovčie mlieko. Z neho potom vyrábali typické salašnícke ovčie syry ako bryndzu, neskôr oštiepok alebo parenicu a stále obľúbenú žinčicu.
Život pastierov, ktorí trávili mesiace alebo roky na čerstvom horskom vzduchu sa síce javí idylicky, ale nebolo to tak. Ovce zostávali na pastvinách obvykle od jari do jesene aj v noci, takže tu museli zostávať aj pastieri.
A tak začali vznikať salaše, drevené stavby, v ktorých potrebovali pastieri a niekedy aj bača spať a kde sa tiež niekedy ustajňovali ovce alebo uskladňovali mliečne výrobky. Tradičný slovenský salaš tvorila drevená koliba a ohrada (košiar), v ktorom nocovali ovce.
Každý bača bol na pastvinách vybavený palicou, valaškou a fujarou. Palicu využíval pri pochôdzkach za ovcami, valašku na sebaobranu pred vlkmi a medveďmi a fujarou vyjadroval svoje nálady a týžby. Bača a valasi boli poddaní, takže ovce, salaše ani produkty, ktoré vyrábali, nevlastnili.
Snáď najkoncentrovanejším regiónom tradičných salašov je dnes Liptov. Bryndza sa odtiaľ vyvážala za hranice Horného Uhorska už v 18. storočí. Plnila sa do drevených debien a tie sa potom na pltiach zvážali dolu riekou Váh až do Serede, odkiaľ ich vozili panovníkom do Viedne.
Cyklotrasa Gemerské spojky vedie kedysi nedostavanou železničnou traťou s najdlhším cyklotunelom v Európe
Zdroj: Lonely Planet
Foto: Shutterstock
