Ako vychovávať problémové deti?

2. mája 2021
Deti. Foto: Shutterstock

Prísnejšie a prísnejšie – to často nefunguje. Najmä ak nechceme deti iba donútiť, aby v danej chvíli robili to, čo chceme, ale chceme, aby boli šťastné a správali sa dobre z vlastnej vôle. Preto sme sa nato pozreli z iného uhľa, ako je bežné.

Pozreli sme sa, aký prístup mali v tak trochu inej škole, v nezávislej škole Summerhill v Anglicku. Táto škola bola založená už v roku 1921 Alexandrom Sutherlandom Neillom s presvedčením, že škola by mala vyhovovať potrebám dieťaťa.

Nasledujúci text je úryvok z knihy Summerhill – Příběh první demokratické školy na světě, ktorú po rokoch praxe napísal A. S. Neill.

Problémové deti

Mnoho psychológov sa domnieva, že dieťa sa nenarodí ani dobré, ani zlé, ale so sklonom ako k dobru, tak ku zlu. Nemyslím si, že by deti mali akýkoľvek prirodzený zločinný inštinkt alebo sklon k tomu, byť zlé.

Zločinné správanie u detí vzniká ako pokrútená forma lásky.

Kedysi som započul, ako si jeden z našich žiakov, deväťročný chlapec, sám pre seba pri hre mrmlal: „Zabijem mamu, zabijem mamu“. Bolo to celkom nevedomé, pretože všetka jeho pozornosť sa v tú chvíľu sústreďovala na výrobu malej loďky. Faktom je, že jeho matka si žije vlastný život a syna navštevuje iba zriedkakedy. Nemiluje ho a on to podvedome vie.

Samozrejme, že sa tento chlapec, mimochodom jedno z najsympatickejších detí, nenarodil so žiadnymi zločineckými myšlienkami. Je to stará známa pesnička: „Keď nemôžem mať lásku, budem mať aspoň nenávisť.“ Každý prípad zločinného jednania u detí má svoje korene v nedostatku lásky.

Zločin je očividne prejavom nenávisti. Skúmanie príčin detskej kriminality nevyhnutne vyústi v bádaní nad dôvodom, prečo dieťa začne nenávidieť. Je to otázka ublíženého ega.

Nemôžeme zostať slepí voči faktu, že dieťa je vo svojej podstate egoista. Keď je ego spokojné, dostávame to, čo nazývame dobrom. Pokiaľ egu niečo chýba, dostávame zločin. Dieťa sa zločinom mstí spoločnosti, pretože nedokázala oceniť jeho ego tým, že by mu preukázala lásku.

Mladí zločinci na celom svete hľadajú šťastie a ja si myslím, že koreňom ich antisociálneho správania je nedostatok šťastia ako doma, tak v škole. Šťastie, ktoré mali v detstve zažívať, si vynahrádzajú falošným šťastím, ktoré im poskytuje krádež, vandalizmus a násilie. To, čo malo byť radosťou, sa kvôli frustrácii stalo nenávisťou.

Som presvedčený, že odpoveď na kriminalitu mládeže tkvie v dostatku šťastia v ranom detstve.

Je načase, aby sa všetci ľudia, ktorí sa snažia obmedziť detskú zločinnosť, zamerali na začiatky, na nesprávne začiatky v podobe strachu, trestu a predovšetkým nedostatku lásky v detstve.

Toto nie je čistá teória, pretože v začiatkoch Summerhillu (pozn. alternatívna škola), keď sme v škole mali veľa problémových detí, takmer všetky od nás odchádzali ako slušní mladí ľudia, jednoducho preto, že sloboda im dávala pocit šťastia.

Nenávisť a trest nikdy nič nevyliečili, to dokáže iba láska.

Homer Lane to dokázal už pred 50-timi rokmi. Summerhill nebol nikdy školou iba pre problémové deti, ale v našich začiatkoch sme mali veľa žiakov, ktorí boli vylúčení z iných škôl. Pred 35-timi rokmi bola medzi žiakmi slušná hromada klamárov, zlodejíčkov a vandalov. Napriek tomu viem iba o jednom z našich bývalých žiakov (z tých, ktorí u nás strávili viac ako tri roky), ktorý išiel do väzenia. Za vojny bol usvedčený z predaja benzínu na čiernom trhu. Jeho dielňa bola bohužiaľ nejakých tristo kilometrov od nás – škoda, nejaký ten benzín by sa mi vtedy bol hodil.

V tej dobe sme mali pomerne veľa problémových detí. Vtedy som sa domnieval, že ich liečim pomocou psychoanalýzy. Tí, ktorí na sedenia odmietali chodiť, sa však vyliečili tiež.

Prišiel som teda k tomu záveru, že ich nevyliečila psychológia, ale sloboda byť sebou samými.

Pokiaľ by sa ľudia rodili so zločinným inštinktom, mali by sme rovnaký počet kriminálnikov z prostredia strednej triedy ako z chudobných štvrtí.

Zámožní ľudia majú samozrejme viac príležitostí, ako dať priechod svojmu egu. Všetky tie potešenia, ktoré dokáže zaistiť dostatok peňazí, ako sú kultivované prostredie, kultúra a hrdosť vychádzajúce zo spoločenského postavenia. To všetko napomáha uspokojovať ego. V núdzovom prostredí ego trpí nedostatkom.

Deti vylieči sloboda byť sebou samými. Foto: Shutterstock
Deti vylieči sloboda byť sebou samými. Foto: Shutterstock

Chlapec sa narodí v chudobnej rodine. Jeho dom nepozná žiadnu kultúru, žiadne knihy, žiadne zaujímavé debaty. Jeho rodičia sú neznalí, prísna disciplína a nudné predmety. Jeho ihriskom je ulica. Jeho predstavy o sexe sú pornografické a oplzlé. V televízii vidí ľudí, ktorí majú peniaze, autá a rôzne luxusné vymoženosti. V puberte sa dostane do gangu, ktorého cieľom je dostať sa rýchlo k bohatstvu, za akúkoľvek cenu. Ako môžeme vyliečiť chlapca pochádzajúceho z takéhoto prostredia?

Homer Lane raz a navždy dokázal, že sloboda je schopná vyliečiť problémové deti, ale Homérov Laneov je na svete máličko. Lane zomrel pred viac ako 40-timi rokmi, ale ja neviem o jedinej oficiálnej inštitúcii riešiacej problematiku kriminality mládeže, ktorá by čerpala z jeho skúseností.

Stále prevláda dopyt po liečbe autoritou, a až príliš často aj strachom. Hrozivým výsledkom potom je, že kriminality medzi mladistvými rok po roku narastá.

Nenavštívil som pracovný ústav pre mladistvých delikventov ani polepšovňu, nemôžem ich teda objektívne posúdiť. Niektoré z nich môžu byť celkom efektívne, ale z toho, čo som o nich prečítal, usudzujem, že ich metódy sú rovnaké ako tie, ktoré z chovancov zločincov urobili – tvrdá disciplína zhora, namáhavá práca, bezpodmienečná poslušnosť a nedostatok voľného času.

Trest nevylieči to, čo je vo svojej podstate chorobou na úrovni jednotlivca a spoločnosti.

Lane z londýnskych súdov dostával mladých zločincov oboch pohlaví – antisociálnych, drsných adolescentov, ktorý mali zaľúbenie vo svojej reputácii bitkárov, zlodejov a gangsterov. Títo „nenapraviteľní“ prichádzali do jeho nápravného tábora, ktorý Lane nazval Malý Commonwealth. Tu našli samosprávnu komunitu, ktorá im prejavovala láskyplnú náklonnosť. Mladiství delikventi tu boli vyliečení láskou a prístupom, ktorý staval autoritu na stranu detí. Postupne sa z nich stali slušní, poctiví občania, z ktorých mnohých som považoval za svojich priateľov.

Problémové deti sa dokázali vyliečiť tým, že im bola prejavovaná láska a porozumenie. Foto: Shutterstock
Problémové deti sa dokázali vyliečiť tým, že im bola prejavovaná láska a porozumenie. Foto: Shutterstock

Lane bol génius v oblasti porozumenia problémovým deťom a v prístupe k nim. Bol schopný ich vyliečiť, pretože im neustále prejavoval lásku a porozumenie. Za akýmkoľvek kriminálnym správaním vždy hľadal skryté pohnútky, presvedčený o tom, že za každým zločinom stojí túžba po niečom, čo pôvodne bolo dobré.

Zistil, že slová u detí nestačia, fungujú iba činy. Zastával názor, že pokiaľ chceme dieťa zbaviť nežiaduceho sociálneho chovania, je nutné nechať ho realizovať jeho túžby.

Kedysi jeden z jeho mladých zverencov, Jabez, prišiel s nahnevaným prianím porozbíjať šálky a taniere na stole. Lane mu podal železný kutáč a povedal mu, nech sa do toho pustí. Jabez sa do toho pustil. Hneď ďalší deň Lanea poprosil o zodpovednejšiu a lepšie platenú prácu, než akú mal doteraz. Keď sa ho Lane spýtal, prečo chce lepšie platenú prácu, odpovedal Jabez: „Aby som mohol zaplatiť za všetky tie taniere a šálky.“ Lane to vysvetľoval tým, že akt rozbitia tých niekoľkých tanierov a šálok uvoľnil celú radu Jabezových zábran a vnútorných konfliktov. Fakt, že po prvýkrát mu niekto z pozície autority umožnil niečo rozbiť a dať priechod jeho hnevu naňho musel mať priaznivý dopad.

Všetci mladí delikventi v Malom Commonwealthe Homera Lanea pochádzali z tých najhorších veľkomestských slumov, ale nepočul som o tom, že by sa k zločineckej dráhe niektorí z nich vrátil. Ja metódu Homera Lanea nazývam metódou lásky. Metóda prísneho trestania delikventov je metódou nenávisti.

A pretože nenávisť ešte nikoho z ničoho nevyliečila, nepomôže metóda nenávisti ani so socializáciou mladistvých.

Nenávisť ešte nikoho z ničoho nevyliečila. Foto: Shutterstock
Nenávisť ešte nikoho z ničoho nevyliečila. Foto: Shutterstock

Aj psychiatrom sa podarilo, napriek značnému odporu zo strany právnického stavu, do značnej miery vysvetliť verejnosti, že kriminalita mladistvých nie je prejavom osobnej morálnej skazenosti, ale skôr formou choroby, ktorá si zasluhuje súcit a porozumenie.

Toľko z úryvku z kapitoly Problémové deti. Viac sa môžete dočítať v knihe Summerhill – Příběh první demokratické školy na světě. Alebo si spolu s deťmi pozrite film o tejto demokratickej škole.

Zdroj: Summerhill – Příběh první demokratické školy na světě
Foto: Shutterstock

Vaše reakcie