Od Tatier k Dunaju. Aké je to zabehnúť 345 km?

345 km je naozaj veľká vzdialenosť. Je to, ako keby ste bežali z Bratislavy do Prahy, alebo z Bardejova do Budapešti, alebo od Tatier k Dunaju. Neviete si to úplne predstaviť?

Keď pred pár mesiacmi vznikala myšlienka zapojiť sa do týchto pretekov, nevedela si to predstaviť väčšina z nich. Táto matná, nesmelá predstava sa však v nedeľu 19. augusta krátko po 19. hodine, keď za veľkého potlesku a so slzami v očiach spoločne dobehli po 32 hodinách nespania s priemerne 30 kilometrami v nohách na pláž v Bratislave, stala dojímavou skutočnosťou. Zážitkom na celý život. Úžasným pocitom výnimočnosti. Dokonalou radosťou.

…Dopriala by som ju každému z vás.

O čo vlastne išlo?

Beh Od Tatier k Dunaju sú veľké štafetové preteky, kde sa beží z Jasnej do Bratislavy. Spolu 345 km rozdelených do 36 úsekov. S maximálnym počtom 12 ľudí v družstve,  teda 3 úseky na jedného. V priemere 30 km.

Už len tento popis sľubuje veľké dobrodružstvo. Prebehnúť sa celým Slovenskom, striedať trasy kopcovitých Nízkych Tatier a Donovál so slnkom zaliatymi nížinami na južnom Slovensku – to je sen každého bežca. A keď sme vo februári 2013 zakladali náš čisto ženský bežecký klub SHEruns, vedeli sme na milión percent, že chceme (ba dokonca musíme) na tieto preteky poskladať čisto ženský tím. Nech to stojí, čo to stojí.

Nič nie je nemožné. Stačí len odvaha

Nie sme profesionálky. Všetky máme svoje životy plné povinností. Každá z nás má svoj príbeh. Sú medzi nami manažérky, lekárky, matky, študentky, obchodníčky, novinárky. Niektoré z nás behajú veľa a rýchlo. A niektoré z nás pred tromi mesiacmi nezabehli nikdy viac ako 5 kilometrov. Sme krehké, bojíme sa neznámeho, často si neveríme, dokonca sme veľakrát lenivé a pohodlné.

To čo nás však spája, je láska k behu. Pocit toho, že robíme niečo pre svoje zdravie, že dokážeme prekonať svoje vlastné limity a zabojovať.

Nielen za seba, ale za celý tím. „Bola to výzva, ktorej som nedokázala odolať. Rada postupne posúvam hranice svojho pohodlia o kúsok ďalej. Dodáva mi to pocit slobody a vnútorného šťastia,” opísala mi svoju motiváciu Heňa, drobné žieňa, ktorá je vo svojom „reálnom živote” úspešnou manažérkou, manželkou a matkou na plný úväzok. A ten pocit slobody a vnútorného šťastia na seba nenechal dlho čakať.

Prišiel 19. august, kedy Romča, Heňa, Janka, Jane, Teri, Táňa, Lucy, Krišši, Simča, Saška, Táňa, spolu11 dievčat, zabehli 345 kilometrov.

Ženy sú slabé. Preto ich treba ľúbiť

Samozrejme, nebolo to úplne ľahké. Behanie je presne také isté ako život sám. Sú úseky, ktoré sa vám idú ľahko, ste plní elánu, nič vás nebolí, máte pocit, že by ste bežali donekonečna. A potom to príde. Únava, bolesť v nohách, horúčava, nedostatok spánku, hlad, tma, pády, posledné miesto na trati a miestami aj nešportové narážky konkurenčných tímov. 345 kilometrov naozaj preverí vašu psychickú aj fyzickú výbavu.

„Počas tohto víkendu sa nám stalo snáď všetko. Bolo to ako vo filme,” spomína Jane, kapitánka SHEruns tímu. Ako keby „ten hore” skúšal, čo všetko skupinka žien, ktoré vyzerajú skôr ako baby na dámskej jazde a nie športovkyne, zvládne. Od nepríjemnej správy o výpadku silnej členky tímu tesne pred odchodom do Jasnej, rýchle hľadanie náhradníčky (mimochodom, veľmi obetavej ženy, ktorej tím vďačí vôbec za to, že mohol štartovať) cez nepríjemný pád jednej z báb na cross country úseku až po zablúdenie autobusu.

Toto všetko zapríčinilo, že sa SHEruns team ocitol na úplne samom konci pretekov. A to je depka. Keď viete, že ste v časovom sklze. Keď viete, že všetci čakajú už len na vás. Keď viete, že na trati už nikoho nestretnete. Keď viete, že v ostatných tímoch kolujú reči, že to nedokončíte.

Ženy sú silné. Preto ich treba ľúbiť ešte viac

Túžba dostať sa do cieľa v limite bola naozaj obrovská. A všetky preto urobili maximum.

Náhradníčka Janka, ktorá viac ako 10 km dovtedy v živote neodbehla, Krišši, Romča, Jane a Simča, ktoré bežali namiesto 3 úsekov 4 (čo v preklade znamená, že si svoju trať predĺžili z 30 na 40 km). Ďalej Saška, Táňa, Heňa, ktoré zabehli svoje úseky omnoho rýchlejšie, ako sa im kedy snívalo (a zabehli si svoje osobné rekordy), Lucy, Teri a Táňa, ktoré bežali psychicky náročné úseky počas noci, kedy sa bojíte každého šuchnutia, či počas dňa kdesi v kukuričnom poli za páľavy obedňajšieho slnka.

„Pre mňa ako ženu bolo naozaj veľmi ťažké vybehnúť do neznáma o tretej v noci len za svetla z čelovky. Celý čas som sa bála otočiť hlavu niekam inam, aby som nevidela niečo, čo vidieť nechcem,” spomína na nočný úsek Lucy.

„Najviac do plaču mi bolo, keď som videla Terezu, ako bežala svoj posledný úsek na tom slnku. Nikde nič, len kukurica, unavená Teri a ja som vedela, že na odovzdávku to má ešte strašne ďaleko,” dodala Janka.

345 km vás fakt preverí.

Každá pre každú

„To čo nás však všetky hnalo obrovskou silou dopredu, bol náš tím. Urobili by sme preň všetko. Boli sme najlepší tím na svete. Pomáhali sme si, podporovali sa. Tá druhá bola pre každú z nás tá najdôležitejšia,” hovorí Saška.

Toto je priateľstvo. Toto je obetavosť. Toto len tak na žúre s kamarátkami nezažijete. Myslím, že ani samotné baby v SHEruns teame netušili, že niečo takéto zažijú. „Nikto od novozaloženého klubu nečakal takú vôľu behať, posúvať sa každý kilometer ďalej a ďalej. Nikto neveril, že sme až tak silné a vytrvalé a odhodlané pomôcť každá každej. Mnohé z nás sa nepoznali pred pretekmi. No spolupracovali sme, ako keby sme sa poznali roky rokúce. A popritom kopec smiechu a zábavy,” dodáva Simča, najmladšia členka tímu.

A mne zostáva len dodať, že sa nesmierne teším, že takáto úprimná obetavosť a nesebeckosť sa dá zažiť aj v tomto storočí… Som na vás hrdá, baby! 

Pocit v cieli musíte zažiť

A môžete zažiť. Každá jedna. Behanie nie je privilégium zopár vyvolencov. Bežať môže každý. Stačia tenisky. Ak neviete, ako na to, príďte si zabehať s nami. Sme tu pre vás každý štvrtok v Bratislave. A chystáme sa na ďalšie behy, ďalšie zážitky, ďalšie výlety. Všetky spolu, jeden tím.

www.sheruns.sk
www.facebook.com/sherunsslovakia

Text: Petra Holeczyová
Foto: NIKE