Hrozí vám energetický kolaps?

Nie, nemusí sa vám to stať na vašej prvej dlhšej jazde, ale až oveľa, oveľa neskôr. Ani to nemusí byť extrémne dlhý a vyčerpávajúci výlet na bicykli – len si vyrazíte na svoju tradičnú, asi trojhodinovú cyklojazdu na dobre známy kopec neďaleko domu. Sadnete si s priateľmi na bicykle a idete sa vyvetrať do prírody ako vždy. Nič neurobíte inak ako zvyčajne, vezmete si vodu, ste relatívne najedení, no v druhej časti kopca kamoši trochu pritlačia do pedálov a zrazu sa to stane – totálne vás „vypne“.

Zahmlí sa vám pred očami a máte pocit, akoby ste vystúpili z vlastného tela. Ste úplne bez energie, doslova uvarení. Na kopec s výškou niečo vyše 200 m ste zvyčajne vychádzali s prstom v nose, ale teraz ste sa cítili, akoby ste šliapali na Kráľovu hoľu. Aj keď ste mali zaradený najnižší prevod, tackali ste sa po ceste sprava doľava ako v delíriu. Prišli ste na vrchol oveľa neskôr ako vaši priatelia a keď ste zosadli z bicykla, stále ste sa triasli a srdce vám búšilo ako zmyslov zbavené. Kamoši sa s úsmevom pýtajú: „Kde si tak dlho?“ a vy odvetíte roztraseným hlasom niečo ako: „Človeče, vôbec neviem, čo sa stalo.“

Mali ste energetický kolaps.  

Energetický kolaps alebo hlaďák  

Niekedy sa mu hovorí kríza z hladu. Športovci sa tomuto stavu pokúšajú vyhnúť osvedčenou praktikou, teda jednou tyčinkou zjedenou každú hodinu jazdy. Avšak keď jazdíte veľa a vo vyššej intenzite, jedna tyčinka vás od pohromy nezachráni. Často sa stáva, že po takomto energetickom kolapse sa ani nemôžete po vlastných dostať domov, hoci ste od bytu len necelé tri kilometre. O takomto kolapse, takzvanom „hlaďáku“, viete asi svoje. Ak to preženiete s výdajom energie, musíte zrazu zastaviť, zosadnúť z bicykla, ideálne niečo zjesť a oddychovať, aby ste boli schopní pohnúť sa ďalej.

V takomto stave je človek schopný zjesť všetko, čo okolo seba vidí, dokonca aj púpavové listy, pretože telo doslova kričí po kalóriách. Aj napriek tomu, že si počas jazdy dáte obed v bufete plus niekoľko sacharidových tyčiniek a energetických gélov, hlad vás môže neľútostne skoliť. Najmä ak jazdíte s kamarátmi a držíte sa dlhšie v ich strednom až vysokom tempe, dochádza telu energia rýchlejšie, ako keď ide človek sám a nenaháňa sa. Ak prvé príznaky podceníte a po tyčinke vo vrecku dresu siahnete neskoro, môže sa stať, že nespravíte už ani jeden záber pedálom, lebo vás zo sekundy na sekundu vypne.  

Mozog vaše telo proste vypne 

Kolaps je, akoby ste „narazili do steny“, alebo, povedané trochu vedeckejšie, keď majú vaše svaly a pečeň nulové zásoby glykogénu, ktorý by ste mali využívať ako hlavnú energiu na pohon tela pri športe.

Prvé odborné štúdie o vyčerpaní sacharidov a poklesu hladiny cukru v krvi pochádzajú už z rokov 1924 – 25. Vedci už vtedy zistili, že bežcom sa po zabehnutí maratónu znížila hladina cukru v krvi. Keď im nasledujúci rok počas behu dodávali sacharidy, hladina cukru sa držala v norme a ich výkony sa zvyšovali. Počas storočného výskumu sme sa však o energetickom kolapse toho dozvedeli oveľa viac. Najdôležitejší výsledok výskumu bol, že nemá len jednu príčinu.

„Existuje ich veľmi veľa,“ vysvetľuje MUDr. Jiří Dostál, ktorý je vedúcim lekárom v Centre športovej medicíny v Prahe a konzultantom Českého olympijského výboru. „Kolaps je prirodzenou reakciou tela a vedci neustále diskutujú, do akej miery môže tento stav ovplyvniť samotný človek.“ Ako Dostál ďalej vysvetľuje, reakcia je spôsobená narušením úrovne homeostázy, čiže stavu, pri ktorom vnútorné prostredie živého organizmu zostáva v určitých limitoch umožňujúcich jeho normálne fungovanie. Narušenie tejto rovnováhy potom u ľudí spôsobuje rast vnímania námahy a poklesu ich výkonnosti. Vznik tejto reakcie je teda pomerne „jednoduchý“, ale jeho dôsledky sú často devastačné.

„Neuróny zaznamenávajú lokálny stav vo svaloch, srdci, pľúcach, žalúdku, ako aj ostatných telesných orgánoch,“ vysvetľuje Dostál. „Všetky signály sú následne spracované v mozgu a ak informácie naznačujú kritickú situáciu v danom orgáne, mozog začne úradovať. Najprv vypne nefungujúce svaly, potom zníži aktivitu motorických neurónov a zúži cievy v ešte fungujúcich svaloch. Inak povedané, kolaps nie je patologický stav – je to priateľské varovanie, ktoré nám môže zachrániť život.“