Speváčka Katka Koščová: Depresia je choroba, ktorú treba liečiť

Ako ťa zmenila depresia?

Nevládala som, bola som nonstop unavená, nevedela som sa tešiť ani s deťmi, bola som stále nahnevaná, vyhľadávala som konflikty ešte aj s ľuďmi, s ktorými som súhlasila, lebo som chcela byť docenená, aby mi povedali, že mám pravdu.

Keď sa na to spätne pozriem, mám pocit, akoby som niekoľko rokov prespala. Je mi veľmi ľúto, že som to nezačala riešiť skôr. Ale asi sa to nedalo inak, naozaj musel prísť zlom. Ľudia sa o psychických problémoch zvyčajne hanbia rozprávať. A depresia je pritom normálne ochorenie, ktoré je vidieť. Na cétečku vidno fyzické zmeny, ktoré zanechá na mozgu.

Keď si zlomíme ruku, tiež si ju nebudeme ošetrovať sami, ale zájdeme za lekárom. Do stavu, keď potrebujeme pomôcť, sa môže dostať aj naša duša. Prišlo mi veľmi ľúto, že mnoho ľudí, medzi nimi aj známych, sa mi po mojom coming oute priznalo, že aj oni majú panické ataky. A to aj muži.

Si mamina dvoch detí, Aničky a Adamka. Keď sa ti pred jedenástimi rokmi narodil Adamko a trpela si úzkostnými stavmi, vtedy ti pomohla len terapia? Išlo o popôrodnú depresiu?

Nikdy som ju nemala diagnostikovanú. V tom čase sa udialo viacero smutných vecí v rodine a do toho sa mi nedarilo Adamka dojčiť. Bola to pre mňa obrovská rana. Mala som načítanú literatúru, vravela som si super, budem ho dojčiť do strednej školy! A zrazu to nešlo. Úplne som sa zrútila.

Mala som laktačnú poradkyňu, pchala som do seba všetko, čo mi poradili, pila som litre čaju, jedla som zapražené polievky, odsávala som, cievkovali sme. Z nejakého dôvodu to nešlo. Obviňovala som sa z toho, že som strašná matka, mala som hrozný stres vždy, keď Adamko vstal.

Po dvoch mesiacoch manžel povedal A dosť! Máme zdravé dieťa a odkedy sa narodilo, ani si si ho neužila, nonstop si v strese. Ale ja som začala byť veľmi úzkostná, nervózna a potom som sa začala báť, že mi malý zomrie, že môj muž zomrie. Vtedy mi terapia pomohla. Mala som pocit, že už je dobre. Po tých rokoch sa to zasa zopakovalo, ale to už aj s panickými atakmi. K úzkostiam sa pripojila ešte panická porucha.

Tebe k tomu ale dopomohli aj sociálne siete.

No jasné. Často sa vyjadrujem k spoločenským témam, mám silnú potrebu vyjadriť svoj občiansky názor. Sprvu som mala pocit, že naozaj musím s každým slušne komunikovať a že si potrebujeme tie veci len vysvetliť. Mám pocit, že to bola presne távec, ktorá ma veľmi vyšťavila.

Tá opakovaná snaha o komunikáciu tam, kde je niekto agresívny, kde je vulgárny, mi zobrala hrozne veľa energie. Zrazu som mala pocit, že ľudia sú len takí. A potom, po tých všetkých referendách, zrazu prišiel covid, posledná kvapka.

Vtedy si skončila s Facebookom?

Prvá vec, ktorú som urobila, bola, že som vypla správy na fanpage, potom som tam prestala chodiť úplne. Prišiel Instagram, kde mám doteraz veľmi peknú sociálnu bublinu, čo je tak trochu zázrak. Povedala som si, že mám len jeden život a nie som zodpovedná za to, ako sa majú neslušní ľudia. Nepotrebujem nikomu skladať účty. Po celý život som sa chcela zapáčiť, chcela som, aby ma mali ľudia radi, to mi dávalo hodnotu.

Ak ma niekto nemal rád, potrebovala som ho presvedčiť, že za to stojím. Jednoducho som si povedala, že keď ma potrebujete urážať, keď potrebujete o mne vynášať súdy bez toho, aby ste ma poznali, bez toho, aby ste vedeli aká je pravda, len kvôli vášmu pocitu, že všetko viete lepšie, tak vás vo svojom živote nepotrebujem.

Nepotrebujem vám dávať priestor, ani svoj hlas.