Ako si to zvládala?

Pred koncertom som sedela sama v aute alebo v šatni a plakala. Nechcela som sa postaviť pred ľudí. Nakoniec som sa prinútila vyjsť na pódium a tvárila som sa, že je všetko v poriadku. Často sa stalo, že som sa nakoniec aj naozaj dobre cítila. Mala som rôzne stavy, výkyvy, nebola som si istá, čo chcem robiť.

Mohlo by vás zaujímať

Vzťahy

7. apríla 2023

Terapeut Honza Vojtko: Monogamné vzťahy nie sú nutné

Nemala si sa na koho obrátiť?

Zdôverovala som sa len manželovi. On vedel, ako sa trápim, veľmi ma povzbudzoval, vždy tam bol pre mňa, rovnako ako všetci blízki a priatelia. Ale na mne akoby sa tá rokmi neumývaná špina usadila a vznikla z nej tvrdá škrupina. Začala som byť nepríjemná, videla som veci čierne, moja pozitívna stránka úplne zmizla.

Citlivo som vnímala aj všetky spoločenské témy, ktoré sa začali otvárať a polarizovali spoločnosť. To sú veci, ktoré ma aj manžela dostávajú na kolená. A čím viac som sa do rôznych tém začítala, tým viac som nechápala, prečo si ľudia musia robiť zle.

Všetko to prasklo až po mnohých rokoch, keď sa objavili panické ataky. Lebo človek si postupne zvykne aj na to, že sa cíti zle. Myslíme si, že nemôžeme byť každý deň permanentne šťastní.

Kedy sa to stalo?

Zopár mesiacov predtým, než v marci pred dvomi rokmi prišiel covid. Keď rodičia ochoreli, bola som úplne hotová. Mama je ťažká astmatička. Začala som sa strašne báť, že zomrú. Vtedy sa objavili prvé príznaky – nočné búšenie srdca. Trvalo to týždeň, dva, no akosi to samo prestalo.

Niekoľko mesiacov nič a potom sa k búšeniu pridali neodbytné predstavy, že zomieram. Že mám infarkt alebo trombózu, že niečo nie je v poriadku. Nemohla som spávať, prehadzovala som sa na posteli tri, štyri hodiny. Svojimi obavami zo smrti som obsesívne otravovala celé okolie. Asi po dvoch týždňoch som išla na vyšetrenie k všeobecnému lekárovi.

Urobil ti preventívnu prehliadku?

Áno a všetky výsledky boli v poriadku. Veľmi citlivo mi naznačil, že by to mohla byť hlava. Napísala som kamarátke psychologičke, podľa ktorej išlo o učebnicový prípad panických atakov a poradila mi, aby som šla za psychiatričkou. Keď som jej všetko vyrozprávala, potvrdila mi, že trpím panickou poruchou, ktorá sa dá riešiť buď liekmi, terapiou alebo kombináciou oboch prístupov.

My sme zvolili kombináciu, pretože som bola naozaj už v akútnom stave. Lieky mi pomerne rýchlo zabrali a mne sa veľmi uľavilo.

Ľudia sa väčšinou boja brať antidepresíva…

Predstavujeme si pod tým šialené veci, lebo o tom naozaj nemáme predstavu. A ak nejakú aj máme, tak úplne skreslenú. Tiež som si vravela, panebože, antidepresíva, čo si o mne pomyslia ostatní, to som fakt na to odkázaná, nevedela by som si pomôcť sama?

Ale ja som to už naozaj sama nevedela. Antidepresíva mi zabrali do niekoľkých dní. Nielenže prestali samotné ataky, ale mala som pocit, ako keby som sa začala vracať sama k sebe, k tomu dievčaťu, ktorým som bola predtým.