Anorexia a bulímia nie sú vzdorom ani rozmarom

Poruchy príjmu potravy sa objavujú už u školákov na prvom stupni základných škôl. Psychiatrička Martina Paulinyová sa stará o týchto pacientov na špecializovanom pracovisku ťažko liečiteľných porúch príjmu potravy v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave.

Ako ďalej postupuje liečba poruchy príjmu potravy?

Ak sa nedá zvládnuť v rodinnom prostredí a dieťa má hmotnosť pod 25. percentilom BMI, vtedy je dobré vyžiadať si psychiatrické a endokrinologické vyšetrenie. Rozhodne by som odporúčala zavčasu vyhľadať lekára, a nie až vtedy, keď je hmotnosť niekde okolo 10. alebo 3. percentilu. Vtedy je už liečba komplikovanejšia a väčšinou trvá minimálne pol roka.

Kedy je nevyhnutná hospitalizácia?

Momentálne trpíme extrémnym nedostatkom lôžok a aj vzhľadom na to, že sa veľmi snažíme presadzovať rodinne založenú liečbu, ak je váha pacienta okolo 3. až 4. percentilu, alebo pod 10. percentilom a dieťa už nie je schopné jesť ani pod dohľadom rodičov, navyšovať porcie a jeho váha nestúpa, vtedy odporúčame hospitalizáciu. Ale ak nie sú patologické výsledky odberov a dieťa má v poriadku kardiologické vyšetrenia, vždy minimálne týždeň, dva vyskúšame domáce prostredie. Ak to nejde, musí prísť do nemocnice.

Liečba v domácom prostredí je pre rodičov veľmi náročná. Zažívajú situácie, keď dieťa sedí nad tanierom a plače, nechce do seba dostať ani kúsok. Rodičia bývajú veľmi zúfalí…

Presne takto to vyzerá, ale my rodičov povzbudzujeme, že práve tato fáza, ktorú zažijú spolu, je veľmi dôležitá, aby ochorenie nerecidivovalo a uzdravenie bolo trvalé. Samozrejme, ak je to nutné, treba ísť do nemocnice. Ale nevýhodou nemocničnej liečby je, že rodič nie je pri tom, keď dieťa prijíma nastavené pravidlá a obnovuje stravovanie. Deti potom majú tendenciu skĺzavať späť po návrate domov do starých koľají. Rodič nemá potrebné zručnosti, ktoré získa práve pri plačúcom dieťati, keď pri ňom sedí a presviedča ho pri každom jednom súste, ktoré sa mu do neho podarí dostať.

Máme na Slovensku špecializované pracovisko pre mladých ľudí s poruchami príjmu potravy?

Musím povedať, že Slovensko je na tom veľmi biedne. Máme len jedno špecializované oddelenie (špecializované pracovisko ťažko liečiteľných porúch príjmu potravy v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave, pozn. autorky), na ktorom máme len päť plus jedno lôžko. Päť plus jedno preto, lebo pohodlne zvládame len päť pacientov, hoci väčšinou ich máme šesť, pretože ten pretlak je dnes veľký. Máme veľké plány.

Oddelenie by sa malo rozšíriť a ja dúfam, že do konca kalendárneho roka vybudujeme aj denný stacionár, ktorý je bežný v iných krajinách a umožňuje, aby dieťa zostalo v rodine a súčasne malo odbornú pomoc. Lebo niekedy naozaj treba, aby strávilo deň v prostredí, kde má k dispozícii terapeutický prístup a kde sa dohliada na stravovanie. Rodinne založená liečba je totiž spojená s tým, že rodič odíde zo zamestnania a je minimálne tri mesiace s dieťaťom doma. Je s ním stále a vlastne nič iné nerobí, len je s dieťaťom a oddychujú spolu.

Ako sa má rodič správať počas liečby?

Ak rodič úplne nerozumie tejto poruche a nemá ju do detailov naštudovanú, veľakrát to, čo vidí u svojho dieťaťa, vníma ako vzdor. Ako akýsi výmysel, vrtoch, ktorý dieťa veľmi tvrdohlavo presadzuje. To spôsobuje, že je iritovaný, rozčúlený a vytvára tlak. Keď sa k tomu pridružia aj pocity zlyhania a viny, môžu vyvolať emočne záťažovú situáciu, ktorá u detí zvyšuje úzkosť. Dieťa, ktoré trpí poruchou príjmu potravy, ale ani zďaleka nie je vzdorovité, a to chcem podčiarknuť, prežíva extrémnu úzkosť. To je prvá časť tohto nedorozumenia. Dlhotrvajúce ochorenie spôsobí, že jedlo v ňom vyvoláva fóbiu. Rodičom to zvyknem vysvetľovať na príklade: Predstavte si, že máte fóbiu z výšok a každý deň musíte šesťkrát skočiť z nejakého vysokého bodu.

Snažím sa, aby sa rodičia vcítili do tejto extrémnej úzkosti. To, čo dieťa potrebuje, sú veľmi pokojný prístup a láskavá, akceptujúca atmosféra. Aby sa rodič snažil dieťa utvrdiť v tom, že rozumie tomu, že sa bojí a vie, že je to pre neho extrémne ťažké, ale je tu s ním a pomôže mu to zvládnuť. Druhá polovica tohto neporozumenia je, že dieťa sa cíti nepochopené a zatlačené do kúta, možno až trestané a neprijaté, aj keď ho má rodič rád a snaží sa o neho starať sa. Problém je ale v tom, že to nerobí vhodnou formou, preto sa dieťa prepadáva do úzkosti. A čím je úzkosť väčšia, tým ťažšie dokáže niečo do seba dostať. Niekedy hovorím rodičom, aby si predstavili, že ich dieťa uviazlo v pohyblivom piesku. To, čo potrebuje, je, aby boli maximálne v pokoji, aby ich fixovalo, aby im dôverovalo. Len tak ho z toho piesku dokážu vytiahnuť.

Môže vás zaujímať:

Jedenásť spôsobov, ako podporiť kreativitu

Kto okrem gastroenterológa, nutričného poradcu, psychológa, psychiatra ešte môže pomôcť?

Liečba má niekoľko fáz. V prvej sa dohliada na stravovanie, je potrebná neustála prítomnosť pri dieťati. Každé dva týždne až mesiac má kontrolu u psychiatra, raz za týždeň alebo dva navštevuje psychológa. V tejto akútnej fáze sa snažíme, alebo bojujeme, o to, aby dieťa obnovilo primeraný príjem kalórií a zahojil sa deficit. Keď dieťa spolupracuje a  je motivované, prechádza do ďalších fáz, kde majú miesto záujmy a život sám. Hneď ako sa hmotnosť trochu normalizuje, pátrame po tom, čo má naozaj rado. Moja základná otázka znie: Čo z toho, čo máš rada, ti anorexia vzala? Vždy si vypočujem celý zoznam vecí, ktoré dieťa nemôže robiť, lebo je choré. V ďalšej, veľmi podstatnej fáze, keď je už váha dobrá alebo lepšia, prichádzajú na rad záujmy, alebo hľadanie nových záujmov a zážitky s rodinou. Potom sa dieťa pomaličky vracia do kolektívu. To je zaujímavá sféra, pretože vzťahy pôsobia vlastne ako liek.

Kedy sa dieťa považuje za vyliečené?

Keď sa normalizuje hmotnosť, obnoví sa stravovanie bez kontroly, alebo je kontrola už veľmi malá. Tým, že dieťa malo dlhodobý zvyk všetko analyzovať a počítať, môže sa to ešte vyskytnúť, ale už to neovplyvňuje to, čo zje. Keď sa obnoví normálny rytmus hladu a sýtosti, keď sa stravovanie mení na intuitívne, čiže ak je hladné, je obed, je a presne vie, kedy má dosť a nemá z toho žiadne výčitky, cíti sa dobre. Keď je dieťa funkčné aj v školskom prostredí, v záujmovej sfére, vo svojich vzťahoch. To znamená, že má opäť radosť zo života.

Môže vás zaujímať:

Kvíz pre všetkých mačkomilov. Poznáte najobľúbenejšie mačacie plemená?

Ako dlho trvá liečba?

To je veľmi individuálne. Počas pandémie som pracovala s rodinou, kde sme to zvládli za tri mesiace. A niekedy k nám prídu dievčatá okolo jedenásteho, dvanásteho roku a my sa s nimi lúčime v osemnástich – devätnástich a nemôžeme povedať, že sú vyliečené.

Súčasťou terapie je aj medikamentózna liečba?

Medikamentózne liečime len príznaky, ktoré sa pridružujú k mentálnej anorexii. Veľmi často je to obsedantno-kompulzívna porucha. Antidepresívna alebo anxiolytická liečba sú potrebné, keď je úzkosť taká masívna, že nedovolí dieťaťu jesť. Tu by som chcela povzbudiť všetkých rodičov, aby sa psychofarmák nebáli, pretože úzkosť je taká škodlivá a zničujúca a tak prehlbuje ochorenie do chronicity, že v niektorých prípadoch je naozaj nevyhnutné použiť lieky, aby sme ju pomohli dieťaťu zvládnuť. Niekedy nasadíme aj antipsychotiká, ktoré používame na upokojenie a zlepšenie metabolických funkcií.

Jedno z dvoch dievčat je nespokojné so svojím telom. V dospelosti je so svojím telom nespokojných približne až osemdesiat percent žien. To je obrovské číslo. Čo by to pomohlo zmeniť?

Veľmi dôležitá je prevencia v školách, ale každý by si mal sám uvedomiť, ako vystupuje, čo rozpráva, aké dáva statusy a fotografie na sociálne siete. Myslím si, že aj to je čriepok celej skladačky a je dôležité, aby sme sa postavili nezdravým trendom. Nedávno som videla XL modelky, a tak ma to potešilo. Ak sa dá v reklamách priestor ženám všetkých tvarov a veľkostí, mohlo by to pomôcť.