Anorexia a bulímia nie sú vzdorom ani rozmarom

Mali by sme si, špeciálne rodičia, dávať pozor na to, čo vypúšťame z úst a do akej miery sme kritickí aj voči sebe?  

Áno, dokonca mám pacientku, ktorá to presne popísala: Všetky ženy v našej rodine sa snažia veľmi dobre vyzerať a dbajú o to, aby boli štíhle. Niekedy v rodinách musíme od začiatku prebudovať zmysel pre to, čo je zdravé (čo sa týka hmotnosti) a čo je primerané (čo sa týka jedla).

Maminy často držia diéty a keď ich deti ochorejú, potom ich to mrzí. Ale dôležitejšie ako diéty je to, na ktorom mieste v hodnotovom rebríčku máme vzhľad. Mali by sme dbať o to, ako vyzeráme, v rámci starostlivosti o seba, ale vzhľad nesmie byť v tomto rebríčku vysoko.  

Čo môžeme v rámci prevencie urobiť? 

Deti v období puberty prechádzajú obdobím zneistenia a veľkých pochybností o sebe. Myslím si, že to patrí k vývinu, ale nemali by sa k tomu pridružiť kritický prístup rodičov, nespokojnosť a neustále poznámky, ktoré sa nemusia týkať len vzhľadu, ale aj čohokoľvek iného. Dieťa v tomto období potrebuje veľmi veľa povzbudenia a potvrdenia a vnímavej pozornosti.

Chcela by som rodičov povzbudiť, aby deti najprv počúvali, vnímali, dávali im priestor a až potom sa ich snažili poučiť. My rodičia máme tendenciu skĺznuť k prednáškam, poučovaniu, vyčítaniu a nastavovaniu pravidiel. To všetko je v poriadku, dieťa musí mať hranice, ale niekedy len potrebuje, aby sme vnímali, čo sa s ním deje. 

Môže vás zaujímať:

Oslávte Deň duševného zdravia tak, ako to máte radi!

Stáva sa, že si dieťa vypočujeme, ale jeho problémy okamžite zmetieme pod koberec, lebo sú to maličkosti… 

Áno, presne to som mala na mysli. Je veľmi dôležité akceptovať to, čo dieťa prinesie. A v prvom rade potvrdiť, že takto to môže byť, že sa dieťa takto môže cítiť. Už to tú emóciu nejakým spôsobom začne uzdravovať, alebo zníži jej intenzitu. Potvrdenie by som dala na prvé miesto, deti musia cítiť, že môžu byť také, aké sú. A my sme prvé zrkadlo, s ktorým sa stretnú.  

Čo sa skrýva za poruchami príjmu potravy?  

Je to veľmi rôznorodé, niekedy deti nechcú vedome chudnúť, somatizujú len intenzívny stres, ktorého príčinu nevedia slovami opísať. Ale potom sú deti, ktoré naozaj reagujú na stres vo svojom okolí, na to, čo nájdu na sociálnych sieťach, alebo čo sa deje okolo nich, s ľuďmi, ktorí s nimi súvisia. A keď ho nevedia zvládať, začnú kontrolovať svoj vzhľad, hmotnosť, kalorický príjem, svoje výkony.

Priebeh je úplne typický. Väčšinou začnú cvičiť, športovať, potom prestanú jesť sladké, vyprážané a príliš tučné jedlá. Podarí sa im schudnúť, ale nestačí im to. Začnú vynechávať jedlá, uprednostňovať ovocie a zeleninu, vynechávať základné potraviny ako mäso, pečivo, prílohy. 

Predpokladám, že dieťa, tínedžer, nepríde za rodičom a nepovie: Mami, oci, mám problém. Ako to rodič zistí?   

Niekedy si to rodičia naozaj veľmi dlho nevšimnú, pretože ochorenie sa začína veľmi nebadane. A niekedy, keď si všimnú, že dieťa prechádza na zdravý životný štýl, sa tomu skôr potešia. Tínedžeri si strážia svoj súkromný priestor. Rodičia nemusia vidieť dieťa bez oblečenia alebo v spodnej bielizni mesiace a všimnú si to napríklad v lete na dovolenke. Väčšinou je to pre nich šok a dosť často je to aj neskoro.  

Na čo by si rodičia mali dať pozor?   

Mali by mať približný prehľad o tom, čo dieťa zje a či sa naje aj počas dňa v škole. Všímať si zmeny správania, keď deti chudnú, často sa im mení nálada. Sú oveľa vážnejšie, smutnejšie, uzavretejšie do seba, nemajú toľko sociálnych kontaktov, začnú sa, paradoxne, intenzívnejšie venovať škole a veľmi tlačiť na výkon. Takmer vždy to ide ruka v ruke. Niekedy sa stiahnu do seba, sú smutné, ustavične sa zatvárajú do izby.

Nekomunikujú s najbližšou rodinou, alebo naopak, sú podráždené, majú tendenciu vyvolávať konflikty s rodičmi a presadzovať svoj stravovací štýl. Veľmi často sa dievčatá začnú samy starať o svoju stravu. Sú ešte malé, ale samy si pripravujú jedlo, varia, nútia rodičov, aby im nakúpili zdravé potraviny, ktoré dovtedy rodina vôbec nejedla.  

Kedy treba vyhľadať odborníka a na koho sa obrátiť?  

Povedala by som, že už vtedy, keď je hmotnosť na hrane. Ešte nemusí byť úplne pod normou, už keď dieťa nejako výraznejšie schudlo, stačí možno 5 – 6 kíl a už sa ho nedá presvedčiť v rodinnom prostredí bežnými argumentmi a apeláciou na zdravie. Už vtedy je dobré vyhľadať minimálne psychologickú a psychoterapeutickú pomoc a obrátiť sa na detského lekára s preventívnou prehliadkou, kde sa dieťa odváži, urobia sa krvné odbery, biochémia a vlastne sa zmapuje zdravotný stav. V tomto štádiu treba mať už naozaj presný prehľad, čo dieťa v priebehu dňa zje. 

Kam po radu a pomoc? 

Prvým záchytným bodom sú centrá pedagogicko-psychiatrickej pomoci. Ak sú problémy závažnejšie, je určite potrebné vyhľadať pedopsychiatra. Na podporu ľudí, ktorí sa liečia z porúch príjmu potravy, sa zameriava aj neziskové združenie Chuť žiť. Viac na www.chutzit.sk.