Kanibalizmus sa v ľudskej histórii objavoval opakovane – v rituálnych aj agresívnych kontextoch aj ako spôsob prežitia.

Napriek tomu sa kanibalizmus nikdy dlhodobo neuchytil ako bežná potravinová stratégia. Prečo? Nová štúdia, ktorú vypracoval tím pod vedením Radima Chvaju z Európskej výskumnej univerzity, ponúka prvý matematický model, ktorý tento paradox vysvetľuje.

Kompromis medzi kalóriami a nákazou

Základná logika modelu je jednoduchá: kanibalizmus je kompromis medzi nutričným prínosom a rastúcim rizikom nákazy.

Konzumácia príslušníka vlastného druhu je z epidemiologického hľadiska mimoriadne riziková. Parazity a patogény, ktoré sa prispôsobili tak, aby prežili v ľudskom tele, sú pri prenose na iného človeka oveľa nebezpečnejšie než tie, ktoré prešli medzidruhovým prenosom.

Model ukazuje, že kanibalizmus je z energetického hľadiska výhodný len za veľmi úzkych podmienok. Keď sa potravinový reťazec predlžuje, teda keď sa konzumujú jedinci, ktorí sami skonzumovali iných ľudí, riziko výrazne narastá a výhoda sa rýchlo stráca.

V praxi to znamená, že skupinový, opakovaný kanibalizmus sa z biologického hľadiska stáva neudržateľným oveľa skôr, než by mohol priniesť dlhodobé výhody z hľadiska prežitia.

Tichý zabijak

Najzávažnejším zdravotným rizikom kanibalizmu je prenos priónov, teda chybne zložených bielkovín, ktoré v mozgu spúšťajú kaskádu nezvratného poškodenia.

Priónové choroby sú vždy smrteľné a nepodliehajú žiadnej liečbe. Prióny sa navyše nedajú zničiť bežnou tepelnou úpravou – prežívajú aj pri teplotách presahujúcich aj sterilizačné štandardy nemocníc.

Najznámejším príkladom priónového ochorenia spojeného s kanibalizmom je kuru. Bola to epidémia, ktorá v 50. rokoch 20. storočia zasiahla kmeň Fore v Papue Novej Guinei. Tam bola totiž rituálna konzumácia mozgov zosnulých bežnou praxou.

Kuru sa prejavovalo progresívnou stratou motorickej kontroly, nekontrolovateľným smiechom a nevyhnutnou smrťou.

V roku 2003 zverejnil tím Johna Collingea z University College London objav, že v ľudskom genóme sú rozšírené mutácie génu, ktoré kódujú priónový proteín. Tie poskytujú zvýšenú odolnosť proti priónových ochoreniam.

Ich rozšírenosť naprieč všetkými ľudskými populáciami na svete naznačuje, že selekčný tlak bol intenzívny a celosvetový. Autori štúdie to pripisujú práve rozšírenému kanibalizmu v prehistórii.

Mohlo by vás zaujímať

Príroda

1. júla 2026

Záhada z hlbín: Aký tvor vytvára dokonalé šesťuholníky a trápil aj da Vinciho?

Nízka nutričná hodnota

Okrem infekčného rizika je kanibalizmus z nutričného hľadiska neefektívny v porovnaní s lovom iných živočíchov.

Ľudské telo obsahuje menej tuku a svalovej hmoty než väčšina domestikovaných zvierat podobnej veľkosti. Energetická návratnosť je teda nízka pri porovnateľnom až vyššom riziku nákazy.

Nový model teda ukazuje, že odpor ku kanibalizmu nie je len morálnou normou. Je to kultúrna adaptácia, ktorú posilnila biologická selekcia.

V skupinách, ktoré kanibalizmus odmietali alebo rituálne obmedzovali, sa v nižšej miere objavovali priónové ochorenia a mali väčšiu dlhodobú životaschopnosť. Zákazy a rituály tak pravdepodobne posilňovali normy, ktoré biologicky dávali zmysel.

Ľudstvo teda kanibalizmus neopustilo len z morálnych dôvodov. Zanechalo ho aj preto, lebo príroda ho systematicky trestala a náš genóm si to dodnes pamätá.

Text: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock