1. Robot – telefonista

Robotickí komorníci, ktorí by za nás s pípaním a úsmevom vykonávali domáce práce, boli v 50. a 60. rokoch 20. storočia obľúbenou fantáziou, no pre nedostatočný technologický pokrok sa vtedy, rovnako ako teraz, zdali byť otázkou ďalekej budúcnosti.

Viedenský vynálezca Claus Scholz sa napriek tomu v roku 1964 pokúsil predčasne odštartovať éru domácich robotov s modelom MM7 – obrovským humanoidom, ktorý pomáhal s vybavovaním telefonátov.

Nanešťastie, funkcie MM7 sa obmedzovali len na dvíhanie slúchadla a jeho následné uloženie späť – nedokázal osobe do telefónu nič povedať ani nahrať správu. Keďže telefónne záznamníky v tom čase existovali už niekoľko desaťročí, MM7 predstavoval len o málo viac ako predražený stojan na kabáty.

Jeho sesterský robot zasa odkladal klobúky a ďalší pre zmenu nalieval víno. Ani jednému z nich nebola dopriata masová výroba.

2. Alarm imúnny proti žartíkom

Niektoré vynálezy vedia vyriešiť jeden problém a vytvoriť iný. Koncom 30. rokov 20. storočia boli náročky vyvolávané požiarne poplachy takým problémom, až bolo potrebné nájsť riešenie. A tak magazín Modern Mechanix predstavil nový typ požiarneho alarmu Fire Box.

Aby sa spustil zvuk poplachu, človek musel pretiahnuť ruku cez priehradku, ktorá pripomínala stredovekú kladu, a tá potom jeho ruku zachytila do pút a nepovolila, kým ju špeciálnym kľúčom neotvorili požiarnici.

Hoci toto opatrenie donútilo vyvolávačov poplachov zvážiť spustenie „požiaru“, malo aj nešťastný vedľajší účinok. V prípade skutočného požiaru človek uviazol v pasci. To aj vysvetľuje, prečo sa systém nikdy nedostal na trh.

Hoci nápad dnes možno znie smiešne, problém falošných požiarnych poplachov sme stále úplne nevyriešili. Niektorí výrobcovia inštalujú kryty, ktoré pri nadvihnutí vydávajú ostrý, pištivý zvuk – upriamia tým pozornosť na každého, kto sa chystá spustiť alarm. K dispozícii však máme videokamery, ktoré uľahčujú hľadanie vinníka.

Mohlo by vás zaujímať

Zaujímavosti

22. januára 2025

20 najväčších záhad planéty Zem (časť I.)

3. Oblek ako padák

Letectvo bolo v roku 1912 ešte stále v plienkach a účinný spôsob záchrany životov v prípade havárie zatiaľ neexistoval. Hoci patent na skladací padák bol už podaný, vynálezca rakúsko-francúzskeho pôvodu Franz Reichelt – známy aj ako lietajúci krajčír – si myslel, že má elegantnejšie riešenie.

Jeho „padákový oblek“ bol len o čosi mohutnejší ako bežné oblečenie a na roztvorenie mu stačila minimálna námaha – padajúci človek mal roztiahnuť ruky a nohy. V nezloženom stave pozostával deväťkilogramový vynález z niekoľkých tyčiek, na ktoré sa upínal päťmetrový hodvábny baldachýn s plochou 30 m2.

Prvé testy na figurínach priniesli zmiešané výsledky, z ktorých Reichelt vinil nízky počet dostatočne vysokých testovacích plošín.

Reichelt napokon získal povolenie na testovací skok z prvého poschodia Eiffelovej veže. Bol si taký istý svojím vynálezom, že sa pred davom zvedavých ľudí rozhodol oblek otestovať priamo na vlastnej koži – a bez záchrannej siete. Nanešťastie, prerátal sa. Pri páde sa zabil, lebo namiesto toho, aby sa oblek plne roztvoril, sa mu obmotal okolo tela.

Termín patent pochádza z latinčiny a znamená „predložiť otvorené“. Prvé patenty boli zaevidované už v roku 1450 v talianskych Benátkach.

4. Jazda vo vnútri kolesa

Akokoľvek zvláštne to znie a smiešne vyzerá, tzv. monowheel sa svojho času velebil ako budúcnosť motorizovaného transportu. Pripomínal unicykel, ale s tým rozdielom, že vodič sedí nie na, ale vo vnútri kolesa. Na sedenie bol určený pevný kruhový rám a na pohon vonkajšieho kolesa slúžili pedále alebo motory.

Nadšenci monowheelov ich považovali za vrchol vývoja motorizovaného transportu. Anglický vynálezca Dr. J. A. Purves vyladil svoj prototyp Dynasphere z roku 1932 do takej dokonalosti, že dosahoval rýchlosť až 50 km/h. Ibaže menší počet kolies znamená slabšiu rovnováhu a viacero závažných problémov.

Závislosť vozidla od pohybu vpred znamenala, že keď monowheel pri brzdení alebo zabáčaní spomalil, mohol sa ľahko preklopiť. Ďalším problémom bola obmedzená viditeľnosť smerom priamo vpred. Dnes podobné vozidlá konštruujú predovšetkým nadšenci cyklistiky a predstavujú populárnu atrakciu.

5. Klietka na deti

Hoci nám stiesnené podmienky bývania môžu pripadať ako fenomén posledných rokov, chýbajúca záhrada a nedostatok slnečného svetla trápi obyvateľov husto zastavaných obytných štvrtí viac ako 100 rokov.

V roku 1922 navrhla podnikavá matka Emma Readová z mesta Spokane (štát Washington) neobvyklé riešenie, ako využiť priestor okolo okna jej bytu pre bábätko. Navrhla prenosnú drôtenú klietku, ktorú bolo možné zavesiť na okno. Pôvodný patent zahŕňal aj plány na záves, ktorý mal dieťa chrániť pred prievanom.

Hoci nie je známe, aké úspešné boli tieto klietky, aj bývalá prvá dáma USA Eleanor Rooseveltová údajne jednu vlastnila. Koncom 30. rokov sa vynález dostal i do Anglicka, keď Klub bábätiek v londýnskej časti Chelsea rozdal klietky svojimi členkám.

Skôr ako ich používanie ukončila tragédia alebo zásah zdravého rozumu, klietky na potomkov sa vytratili z dôvodu nemeckého bombardovania počas druhej svetovej vojny.

Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock, Wikipedia