Vedci v roku 1996 predstavili Dolly – prvého naklonovaného cicavca z dospelej bunky. Zdalo sa, že sa otvorili dvere do novej éry. No takmer vzápätí sa objavila nepríjemná otázka: čo ak klon nie je skutočne rovnocenná kópia originálu? A čo ak každé ďalšie klonovanie kópie zhoršuje stav výsledného organizmu?

Mohlo by vás zaujímať

Kvíz

10. decembra 2020

Poznáte Oravu? Po tomto kvíze ju budete chcieť navštíviť

Dolly a telomérový problém

Prvý varovný signál prišiel práve od Dolly. Merania poukázali na jej teloméry. Ide o ochranné čiapočky na koncoch chromozómov, ktoré sa s každým delením bunky skracujú. A tie u Dolly boli kratšie, než by zodpovedalo jej veku.

Teloméry fungujú ako biologické hodiny: keď sa skrátia pod kritickú hranicu, bunka sa prestane deliť a odumiera. Dolly sa teda už narodila biologicky „staršia“, než napovedal dátum jej narodenia.

Neskoršie štúdie na dobytku a myšiach však tento obraz skomplikovali. Niektoré klony mali teloméry normálnej dĺžky, iné dokonca dlhšie ako ich darci. Ukázalo sa, že v ranom embryonálnom vývoji sa aktivuje enzým telomeráza, ktorý teloméry dokáže obnovovať. Je to akási biologická korektúra, ktorá čiastočne maže stopy klonovania.

Pokus s 25 generáciami

Najdôkladnejší experiment v tejto oblasti uskutočnil tím vedený Teruhiком Wakayamom. Vedci klonovali myši sériovo – z klonu vytvorili ďalší klon a z toho zase ďalší. Takto pokračovali vyše 25 generácií. Z jednej pôvodnej bunkovej línie vzniklo viac ako 500 životaschopných myší. Efektivita klonovania sa naprieč generáciami nezmenšovala.

Zdanlivo ideálny výsledok. No jeden detail prináša varovanie: každý nový klon mal o niečo viac genetických a epigenetických chýb ako ten predchádzajúci. Mnohé myši žili normálne životy, ale problémy sa objavili inde – v plodnosti, vývoji placenty a celkovej biologickej stabilite. Keď sa klony z neskorších generácií rozmnožili pohlavnou cestou, ich potomkovia boli geneticky zdravší a stabilnejší.