Ráno som sa budila na úsvite, lebo som si nedávno všimla, že vtedy je svet najživší. Ako som to predtým mohla nevedieť? Na úsvite sa všetko hemží aktivitou. Deň je v porovnaní s ním mŕtvolné obdobie. Vtáky v slanom močiari poniže domu čvirikajú ako na kofeíne. Na rozdiel odo mňa. Tie ospanlivé minúty, kým sa mi mozog prepne na ľudskejšie záležitosti, sa mi však páčili. Bola som na spisovateľskom pobyte na kalifornskom polostrove Point Reyes, aby som mohla pokračovať v premýšľaní a písaní o rastlinách.

Chcela som si ujasniť otázky a dať svojej zvedavosti nejaký systém. Naša malá skupinka bývala priamo na okraji zlomu San Andreas, kde jednu veľkú tektonickú dosku od druhej delil len močiar. Na dvore rástli rôzne šalviovité rastliny, pre mňa kráľovský rod voňavých bylín, pretože vylučujú gáfor a korenisté éterické oleje. Nachádzali sa tam veľké jedince púštneho druhu Salvia dorrii, striebristomodrá ruská šalvia i aksamietnica druhu Tagetes lemmonii s tisíckami zlatých kvietkov. Husté kríčky lesklého rozmarínu boli posiate ľadovomodrými kvietkami, ktoré si na noc zatvárajú okrídlené okvetné lístky. 

Vyšla som na verandu. Kmeň brezy vedľa mňa porastený bradatcom srstnatým vyzeral, akoby mu lišajník zámerne natiahol futbalovú štulpňu. Strapato sa ťahal až na spodné konáre. Prepadol ma snový pocit, že vedome zamrzol na mieste, keď som na ňom spočinula pohľadom. Čas lišajníka plynie pomalšie ako ten ľudský, a hoci sa tento lišajník a jeho bratia pohybujú, v okamihu, keď si ich všimneme, vyzerajú nehybne. Vetrila som ako srnka a na zakrpatenú trávu som našľapovala opatrne, akoby náhly pohyb mohol narušiť ten voňavý závoj. Vône, samozrejme, neboli určené mne.

Predošlého večera som si čítala nové teórie o jazyku rastlín a nepochybne mi takto pred úsvitom vkĺzli do ešte neprebudenej mysle. Rastliny podľa nich jazykom vône vysielajú do ovzdušia správy. Začínala som chápať, že všade okolo mňa sa odohráva zložitá dráma, ktorá má viac postáv a dejových línií než ruský epos. Niektoré som zavoňala, ale oveľa viac ich môjmu neskúsenému nosu uniklo. 

Rozhodla som sa, že začnem otázkou: Komunikujú rastliny? A čo by sa zmenilo, keby komunikovali? Komunikácia implikuje, že subjekt sám seba rozpoznáva a vníma existenciu iných subjektov v okolí. Komunikáciou sa medzi jednotlivcami tvoria vlákna. Prostredníctvom nej sa jedinec stáva užitočným pre iné životy a dôležitým pre iné subjekty.

Komunikácia robí z jednotlivcov komunitu. Ak platí, že celý les alebo pole komunikuje, tak to mení jeho povahu. Mení našu predstavu o tom, čo je to vlastne rastlina. Čím je rastlina bez schopnosti komunikovať? Suchá šupka. A les bez konverzácie nie je lesom. Predošlého večera som čítala článok, ktorý navždy zmenil botaniku. Dnes je už takmer zabudnutý a podľa všetkého nebol nikdy digitalizovaný.

Ekológ rastlín a hmyzu Richard „Rick“ Karban z Kalifornskej univerzity v Davise mi ho musel okopírovať a poslať poštou. Zistila som, že tento článok spustil konflikt, ktorý ukončil prinajmenšom jednu vedeckú kariéru a náhle otvoril otázku rastlinnej komunikácie pre všetkých budúcich botanikov. Hoci tak veľa zmenil, je prekvapivo mierne formulovaný. Využíva maximálne rezervovaný jazyk. Logicky. Balansoval na ostrí noža. Priniesol záver natoľko originálny, že bolo ľahšie ho odmietnuť než prijať. A odmietanie bolo v tom čase normou. V biológii vládlo napätie. David Rhoades musel našľapovať opatrne. 

Písal sa rok 1983 a negatívne následky Tajného života rastlín boli stále citeľné. David Rhoades, známy skôr ako Davey, bol zoológ a chemik, pracoval na Univerzite vo Washingtone a venoval sa prevažne hmyzu. Bol to zdvorilý, družný Brit, fajčil jednu od druhej a živo gestikuloval. Mal husté fúzy širšie než ústa a pri smiechu zatváral oči. K dátam pristupoval smrteľne vážne, rád vymýšľal čo najmenej nákladné experimenty a pasce na hmyz si vyrábal z vecí, ktoré kúpil v obyčajných potravinách. Ten článok mal všetko zmeniť a krutou hrou osudu zároveň ukončiť jeho kariéru. Pretože v tom čase mu nikto neveril.

Článok vyšiel v málo známom (vraj) časopise Plant Resistance to Insects (Rastlinná obrana proti hmyzu), ktorý vydávala Americká chemická spoločnosť. Výbušné tvrdenia obalil do plstnatých vrstiev vedeckého jazyka. Rhoades na dvanástich stranách svedomito spísal hmotnosti kukiel húseníc a úbytok listov zo stromov. Niekoľko rokov pozoroval, ako univerzitný experimentálny les decimujú húsenice motýľov z čeľade priadkovcovitých. Náhle sa však niečo zmenilo a húsenice začali hynúť. Prečo pažravé húsenice odrazu prestali hodovať na listoch stromov? pýtal sa. Prečo tak náhle uhynuli? Rhoades zistil, že odpoveď na túto otázku je nepravdepodobná, pozoruhodná a nebezpečná: stromy medzi sebou komunikujú. Stromy, na ktoré sa zatiaľ húsenice nedostali, sa na ne vopred pripravili a premenili svoje lístie na zbraň. Keď sa do nich nakoniec húsenice pustili, ochoreli a začali hynúť. 

To, že stromy komunikujú prostredníctvom koreňov, sa potvrdilo už dávnejšie, ale Rhoadesovo zistenie bolo o inom. Tieto stromy boli od seba priďaleko na to, aby si posielali informácie koreňmi. Správa, že prichádzajú húsenice, sa však nejako rozšírila. Rhoades svoje nadšenie z tejto implikácie nedokázal úplne zakryť.

Keď už nebolo čo sucho opisovať a neostalo mu nič, len to konečne vysloviť, nedokázal si pomôcť a začvirikal pointu ešte aj s výkričníkom: „Naznačuje to, že zrejme ide o výsledok pôsobenia vzduchom prenášaných feromónových látok!“ Tvrdil, že stromy si navzájom na dlhé vzdialenosti posielajú signály. 

Mohlo by vás zaujímať

Duševné zdravie

26. decembra 2024

Nenásytný mozog

Zoë Schlangerová je autorka a redaktorka časopisu The Atlantic a venuje sa klimatickým zmenám. Jej texty vychádzajú vo významných periodikách ako New York Times, New York Review of Books, Time, Newsweek, Nation a zaznievajú v Newyorskom verejnom rozhlase. V roku 2022 ju citovala prestížna antológia Best American Science and Nature Writing. Jej kniha Požierači svetla je dostupná na webe Vydavateľstva Tatran.

Text: Zázračná planéta
Foto: Vydavateľstvo Tatran, Shutterstock