Tip na knihu: Marcové novinky v Albatros Media Slovakia
V marcovej ponuke od Albatros Media Slovakia nájdete pekelnú romantasy americkej spisovateľky Jaysey Lynn Komu zvonia do pekla či pokračovanie dokonalej s
Ako veľmi zapáchalo z tlamy tyranosaura?
Paleontológovia, mikrobiológovia a jeden kurátor múzea sa pokúsili zistiť, ako mohlo páchnuť v tlame jedného z najznámejších dinosaurov. A výsledok nie je pre citlivé nosy.
Chicagské prírodovedné múzeum Field Museum otváralo v roku 2018 novú výstavu, ktorú kurátori venovali Sue, jednej z najúplnejších fosílií Tyrannosaura rexa, aká sa kedy našla.
Kurátor Ben Miller vtedy dostal nezvyčajnú úlohu. Chcel, aby návštevníci zažili Sue nielen zrakovo, ale aj čuchovo.
Jednou z štyroch vôní, ktoré expozícia obsahovala, bol dych tyranosaura. Ako sa ukázalo, na vytvorenie tejto vône si musel vyžiadať pomoc od tímu odborníkov, ktorý cvičí záchranárskych psov.
Mäso medzi zubami
Odpoveď na otázku, ako to zapáchalo z tlamy tyranosaura, sa začína jednoduchým anatomickým pozorovaním. T. rex mal pomerne riedko rozložené, veľké zuby s hrubými vrúbkami na hranách.
Tieto vrúbky slúžili na trhanie mäsa, no zároveň vytvárali ideálny priestor na usádzanie zvyškov potravy. Podľa Millera tyranosaurus prehĺtal korisť prevažne vcelku alebo vo veľkých kusoch, čo znamenalo, že rozkladajúce sa mäso mohlo v ústnej dutine zostávať aj veľmi dlhý čas.
Výsledkom bol zápach hnilobného mäsa. Na jeho vernú rekonštrukciu siahol tím odborníkov po syntetickom prípravku na výcvik záchranárskych psov, ktorí sa učia vyhľadávať mŕtvoly.
Prvá verzia bola podľa Millera natoľko odporná, že ju museli výrazne zriediť, kým sa stala únosnou pre bežného návštevníka múzea.
Zuby plné baktérií
Za pachom však nestoja len zvyšky jedla. Paleontológovia upozorňujú, že zuby tyranosaura mali prekvapivo tenkú sklovinu – tenšiu, než majú cicavce. To samo osebe naznačuje, že jeho ústna dutina fungovala inak, než sa dlho predpokladalo.
Kedykoľvek sa mäso usadí v priestoroch medzi zubami, nastupuje tam práca baktérií. Vrúbky na zuboch tyranosaura nápadne pripomínajú vrúbkovanie zubov varanov. Je to skupina jašteríc, do ktorej patrí aj varan komodský.
Práve varan komodský je dlhodobo známy ako živočích s mimoriadne septickým záhryzom. Baktérie usadené v jeho tlame spôsobujú koristi vážne infekcie, aj keby prvému útoku predátora unikla.
Niektorí paleontológovia preto vyslovili hypotézu, že tyranosaurus mohol fungovať podobne – aj slabší záhryz mohol byť biologicky „otrávený“ nebezpečnými baktériami.
Pery menia podmienky
Ústna hygiena tyranosaura súvisí aj s nedávnym prehodnotením jeho vzhľadu. Štúdia z roku 2023, ktorú vypracoval tím z Portsmouthskej a Torontskej univerzity, dospela k záveru, že T. rex a ďalšie veľké teropódy mali ústa prekryté tenkými šupinatými perami – podobne ako je to u dnešných varanov, nie ako to majú krokodíly.
Krokodíly majú hrubú sklovinu prispôsobenú trvalému vystaveniu prostrediu. Zuby tyranosaura takúto ochranu nemali.
Tenká sklovina by pri nepretržitom vystavení vzduchu vysychala a rýchlo by sa poškodila. Pery však tento problém riešili – chránili sklovinu pred vysychaním a udržiavali vlhkosť v ústnej dutine.
Toto zistenie má priamy dosah na otázku pachu. Uzavretá, vlhká ústna dutina s hromadiacimi sa zvyškami mäsa a baktériami vytvára ideálne podmienky pre rozklad.
Krokodíl s odhalenou tlamou je však vystavený suchému vzduchu, ktorý čiastočne potláča bakteriálnu aktivitu. Tyranosaurus s perami mal v ústach prostredie viac porovnateľné s uzavretým teplým priestorom. To znamená, že tam musel byť aj výrazne intenzívnejší zápach.
Mohlo by vás zaujímať
Plameniaky majú svoju farbu z potravy. Dali by sa prefarbiť?
Vrúbky ako zásobáreň hniloby
Malé zárezy na zuboch tyranosaura sa odborne nazývajú dentikulácie. Boli dlhé a hlboké a vytvárali akési mikrokanáliky pozdĺž hrany zuba. Práve v nich sa zachytávali vlákna mäsa a organické zvyšky, ktoré baktérie postupne rozkladali.
U varana komodského bol tento mechanizmus podrobne zdokumentovaný. Na základe toho sa dá predpokladať, že tlama tyranosaura bola trvalým zdrojom sírovodíka a ďalších prchavých zlúčenín, ktoré vznikajú pri rozklade organickej hmoty.
Treba zdôrazniť, že žiadna z týchto odpovedí nie je definitívna. Mäkké tkanivá sa vo fosílnom zázname nezachovávajú a rovnako sa nezachováva ani mikrobiológia ústnej dutiny.
Všetky závery sú výsledkom analógie so súčasnými živočíchmi a štúdia vnútornej stavby zubov.
Jedno je však isté: najbližší príbuzní tyranosaura, ktorí žijú dodnes, sú vtáky. A ich dych – na rozdiel od plazov – je pomerne nenápadný. Evolúcia sa v tomto smere zjavne poučila.
Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock
1/1
