Je to jedna z najzaujímavejších záhad paleontológie: prečo sa dinosaury nikdy skutočne neprispôsobili životu v mori?

Moria počas jury boli plné obrovských plazov – ichtyosaurov, plesiosaurov, mosasaurov. Ani jeden z nich však nebol dinosaurus. Dinosaury vládli pevnine a niektoré vedeli lietať. Moria a oceány im však boli cudzie.

Nová štúdia talianskeho paleontológa Andreu Caua a jeho kolegov naznačuje, že kľúčom k rozlúšteniu tejto záhady môže byť soľ.

Soľná žľaza v lebke dinosaura

Nelietavé dinosaury prešli za svoj vývoj výnimočnou diverzifikáciou a na súši vzniklo ohromné množstvo druhou. Vládli síce pevnine, ale morské prostredie takmer nevyužívali.

To je zaujímavé najmä v kontraste s vtákmi, ktoré sa od kriedového obdobia úspešne adaptovali na morské prostredie, a to hneď niekoľkokrát.

Jednou z morfofyziologických noviniek, ktorá poháňala prispôsobenie vtákov vysokoslanému prostrediu, bolo to, že si vtáky vyvinuli nadočnicové soľné žľazy.

Tieto žľazy umožňujú vtákom, ktoré žijú v morskom prostredí, efektívne odstraňovať soľ z krvi a vylučovať ju z tela. Bez takéhoto mechanizmu by zviera, ktoré pije morskú vodu alebo žerie morskú korisť, rýchlo zahynulo na hypernatrémiu. To je nebezpečne vysoká koncentrácia sodíka v krvi.

Andrea Cau a jeho tím po prvý raz v histórii identifikovali kompletnú sadu kostných štruktúr, ktoré u moderných morských vtákov zodpovedajú prítomnosti nadočnicových soľných žliaz. Našli ich u nelietavého dinosaura, konkrétne u veľkého spinosaura, ktorý žil v období cenomanu na území dnešného Maroka.

Inými slovami: v lebke spinosaura objavili kostné dutiny a štruktúry, ktoré u moderných morských vtákov zodpovedajú prítomnosti soľných žliaz.

Ak spinosaurus skutočne takúto žľazu mal, mohol tolerovať brakické (poloslané) alebo slané vody. To by ho výrazne odlišovalo od ostatných dinosaurov.

Spinosaurus: večná záhada

Spinosaurus aegyptiacus je od svojho objavenia v roku 1915 predmetom vedeckých sporov. Izotopové analýzy fosilizovaných kostí naznačujú, že stravu spinosaura tvorili prevažne ryby, ale nie v takej miere, ako je to napríklad u krokodílov. To naznačuje, že nebol od vody taký závislý ako dnešné krokodíly.

V marci roku 2026 bol opísaný nový druh – Spinosaurus mirabilis. Jeho fosilizované pozostatky boli objavené v riečnych sedimentoch hlboko v Sahare.

Tento nový druh poukazuje na to, že spinosaurus nebol typický suchozemský dinosaurus, ale išlo o brodivého predátora, ktorý lovil ryby v plytkých vodách pozdĺž riečnych systémov. Nebol to však aktívny morský plavec.

Mohlo by vás zaujímať

Príroda

9. apríla 2026

Zabudnutá apokalypsa: Našlo sa prvé masové vymieranie?

Skeptici a otvorené otázky

Nie všetci vedci sú o novom objave presvedčení. Paul Sereno, paleontológ z Chicagskej univerzity, upozorňuje, že iné fragmenty lebky spinosaura z Maroka a iné prípady túto dutinu na soľnú žľazu nemajú. To by zasa naznačovalo, že môže ísť o artefakt, nie o znak celého druhu. „Pevné podporné dôkazy v dostupných vzorkách chýbajú,“ hovorí.

Debata o spinosaurovi teda pokračuje. Ale samotná otázka – prečo dinosaury nedobyli more – sa tým stáva ešte zaujímavejšou.

Mohlo by vás zaujímať

Príroda

6. júna 2026

Prečo váš pes žerie trávu?

Soľ ako evolučná bariéra

Hypotéza Cauovho tímu ponúka elegantné vysvetlenie dlhodobej záhady. Dinosaury si možno jednoducho nikdy nevyvinuli spoľahlivý mechanizmus na zvládanie slanej vody.

Vtáky, ktorí sú dnes ich jediní žijúci potomkovia, túto schopnosť získali, a práve preto sa stali úspešnými morskými kolonizátormi.

Ak mal spinosaurus skutočne soľnú žľazu, bol by fascinujúcou výnimkou z pravidla – predchodcom prispôsobenia, ktoré sa u dinosaurov nestihlo naplno rozvinúť. A jeho príbeh rozpráva nielen o tom, čím bol, ale aj o tom, čím dinosaury ako skupina nikdy neboli.

Text: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock