Lyžovanie v komunistickom Československu: „Všetci sme boli freerideri“

Ako sa lyžovalo, keď na lyžiach neexistovali hrany, „španovky“ sa šponovali gumou pod chodidlo a kožené lyžiarky sa šnurovali zvonka aj zvnútra? Rovno. Spravila sa jedna stopa a tou jazdili všetci. Čím viac bola utlačená, tým bola rýchlejšia.

1. Doba kamenná, okolo roku 1955

Najprv si bolo treba obliecť hrubé ponožky. Potom gate ,,španovky“, naspodku s gumou popod chodidlo, aby nevyskakovali z topánok. Na to obuť šnurovacie kožené lyžiarky po členky, s podrážkou na bokoch okovanou plechom. Obliecť dáky krátky kabát aby sa neplandal medzi kolenami, na hlavu pletenú čapicu s brmbolcom, na ruky vlnené palčiaky a do ruky bambusové palice. Ako správny čávo namazať sklznicu drevených lyží bez hrán voskovou sviečkou, aby išli ako blesk. Viazaniu sa hovorilo kandahár: topánky sa zasunuli do kovových čeľustí, priehlavok sa dotiahol priečnym remienkom. Päta bola voľná aby sa dala dvíhať a aby sa dalo na lyžiach kráčať. Obopínala ju struna, ktorá sa vzadu pritiahla k topánke páčkou. Hotovo, ideme.

Kto býval pod kopcom, musel si najprv vyšliapať hore. Ja som býval na kopci, mohol som sa najprv spustiť. To bola výhoda. Spúšťali sme sa rovno. Spravila sa jedna stopa a tou jazdili všetci. Čím viac bola utlačená, tým bola rýchlejšia. Kto bol od prírody priečny, spravil si vlastnú stopu nadol a nikoho iného na ňu nepustil.

Zastavovalo sa až tam, kde sa zastavili lyže. A poďho hore. Komu lepilo, šliapal nahor rovno, kto mal namazané, jedličkou. A znova nadol, v podrepe, bambusky pod pazuchami. Hore, dole. Až do tmy.

Keď sa niekto strepal, mal tri možnosti:

• a/ Ostal celý, nezranený, s lyžami na nohách
• b/ Ostal celý, nezranený, ale lyže sa dolámali
• c/ Ostal s dolámanými nohami, ale lyže vydržali

Napodiv tých dolámaných nôh až tak veľa nebolo. Skôr povolili lyže.

2. Doba bronzová, okolo roku 1965

Aj do našich zemepisných šírok došla lyžiarska revolúcia. My pubertiaci sme ju zaregistrovali v podobe vyšších kožených lyžiarok s vnútorným aj vonkajším šnurovaním, alebo dokonca s tenkými kovovými klipsami. Naši mi ich kúpili a bol som frajer. A revolučne sa zmenilo aj viazanie. Objavila sa jednoduchá napodobenina markerovej špičky, ktorá vyhadzovala botu na princípe ložiskovej guličky v akejsi jamke. Sila, akou to držalo botu, sa nastavovala od oka, šrófikom odspodu. Topánka bola o lyžu pripevnená dlhou strunou, ktorá išla jarčekom v päte, háčikmi na boku lyže až pred markerovú hlavicu a doťahovala sa pákou vpredu. Hovorilo sa tomu strunový marker.

Alternatívou bol marker remeňový. Tam strunu nahradzoval dlhohánsky, vari poldruha metrový kožený pás, ktorý sa zložito prepletal medzi topánkou a očkami, pripevnenými na lyži. Keď marker botu vyhodil, čo sa dialo dakedy aj bez príčiny, človek sa s remeňom musel dlhé minúty babrať v snehu a mraze holými rukami, kým mu prsty načisto nezmrzli a vykašlal sa v ten deň na lyžovanie.

Ďalšou revolučnou zmenou prešli samotné lyže. Už začali mať umelú sklznicu a hrany. Kovové hrany, priskrutkované po okrajoch lyží malými šrófikmi. Tie často vypadávali a hrany sa odtŕhali, zvlášť keď človek škrabol o skalu. Umelá sklznica bol umelohmotný pás, prilepený na spodnej strane lyže, ktorý tiež bohvieako nedržal a keď sa raz začal odlepovať, bolo po lyžiach.

Spôsob nášho jazdenia sa medzičasom tiež zmenil. Už sme si ušliapávali sneh. Rozostavili sme sa vedľa seba a ušliapali široký pás, na ktorom sme potom skúšali oblúky. Išlo to od pluhovania k prívratom, až sa napokon najlepší naučili znožné švihy. Tých každý obdivoval a napodobňoval.

O vlekoch sme nechyrovali. Niekde existovali ,,vleky“, ktoré predstavoval motor z motocykla, ktorý ťahal oceľové lano so zásekmi. Každý lyžiar mal okolo pása omotanú kotvu s povrazom, na konci ktorého bol hák. Tým sa dolu zakvačil na lano, na konci sa odpojil, omotal si povraz s kotvou okolo pása a spustil sa dolu.

Lyže boli dlhé, po ruku, vystretú nad hlavou. A ťažké na hovado.

Poradiť, ako treba lyžovať, nám nevedel nikto.

,,To čo máš za viazanie, ako v tom chceš lyžovať, keď nemáš voľnú pätu?,“ krútil hlavou môj tatko, ktorý kedysi na vojne lyžovával, ale oblúky ,,kristiánky“ vtedy robili s voľnou pätou, telemarkovým štýlom.

3. Doba železná, okolo roku 1970

Revolučné zmeny pokračovali, objavilo sa už viac vlekov, najprv kotvové a potom Pomy, vyrábané v Tatrapome Kežmarok, v licencii francúzskej firmy Pomagalski. Lyže postupne dostali namiesto skrutkovaných zalievané hrany, ktoré v licencii firiem Hagan a potom Atomic začala robiť Drevoindustria Súľov. Viazanie už bol kompletný Marker so strunovou otočnou pätou, alebo Tyrolia. Topánky boli umelohmotné, príšerne tlačiace Botasky s klipsňami, ktoré sa stále odtŕhali. Ale zase, dali sa prinitovať nové. Už dávnejšie sa lyžovalo v šuštiakových alebo páperových vetrovkách.

Objavili sa aj prvé ratraky. Pravdaže, mizerné, československej výroby, na prudšom svahu sa prevracali, ale boli.

Národ sa vrhol na lyžovanie, fabriky, stredné aj vysoké školy nakúpili lyže a výstroj a organizovali lyžiarske zájazdy. Zjazdovky boli plné, na vlekoch nekonečné rady.

Viacerí sme rýchlo začali mať plné zuby svahov s bubnami a plúžiacimi rodinami. Všimli sme si, že pár tvrdohlavých a nepochybne bláznivých Tatrancov si vláči lyže na chrbte na horské hrebene a štíty. A jazdia žľabmi, ba aj stenami dolu, napríklad legendárny samouk a dodnes šéf tatranských horských vodcov Pavol Rajtar. Niektorí si brali lyže so sebou aj na expedície ho Himalájí, Hindúkušu, na Pamír. To bola inšpirácia. Kto by nechcel byť blázon?

Raz sme sa s kamarátom vyterigali aj s lyžami z Ťatliakovej chaty v Roháčoch na Smutné sedlo. Tam sme stretli staršieho pána, ktorý sa o chvíľu elegantnými oblúkmi spustil na druhú stranu, do Žiarskej doliny. Ako sa ukázalo, bol to dlhoročný náčelník Horskej služby, horský vodca a lyžiar Ferko Mrázik. Boli sme tým úplne unesení. Naša jazda naspäť na Ťatliačku a do nášho ,,hotela“, krčmy Pod Šindľovcom, sa tej jeho síce ani zďaleka nevyrovnala, ale bol to zážitok.

A pre mňa začiatok niečoho, čo v rôznych obmenách pretrvalo dodnes.