Pred vyše storočím sa istý vedec vo svojom newyorskom laboratóriu pozeral na bunky, ktoré sa mu podarilo vytvoriť v skúmavkách. Premýšľal, či práve náhodou neodhalil tajomstvo nesmrteľnosti.  

Francúzsky chirurg Alexis Carrel sa svojho času preslávil ako priekopník techniky spájania ciev, ktoré boli poškodené pri nehode alebo napríklad v dôsledku bodnej rany. Opravoval ich malými, takmer neviditeľnými stehmi. Jeho metóda priniesla revolučnú zmenu v mnohých oblastiach chirurgie a dodnes tvorí základnú techniku pri transplantácii orgánov.

V roku 1904 sa Carrel presťahoval z Francúzska do kanadského Montrealu a neskôr do amerického Chicaga. O dva roky neskôr zasa odišiel do New Yorku a stal sa jedným z prvých výskumníkov v novovzniknutom Rockefellerovom inštitúte pre lekársky výskum (dnes Rockefellerova univerzita). Inštitút ponúkal cieľavedomému vedcovi jedinečné podmienky vrátane vynikajúcich laboratórií a štedrých dotácií. Tridsaťtriročný Carrel bol nepochybne ambiciózny. 

Mohlo by vás zaujímať

Cvičenie

24. júla 2024

Tajomstvo dlhovekej vitality je ukryté vo svaloch

Ako chirurg sníval o tom, že sa mu podarí udržiavať ľudské tkanivá pri živote aj mimo tela. V laboratóriu môžeme pestovať kultúry baktérií alebo kvasiniek donekonečna. Hoci jednotlivé baktérie alebo kvasinky môžu zostarnúť a odumrieť, bunková kultúra neprestáva rásť a v istom zmysle je nesmrteľná. V prípade buniek a tkanív vyšších foriem života, ako sme my, však nebolo isté, že celá vec bude fungovať rovnako. Carrel sa teda na Rockefellerovej univerzite pustil do dlhej série experimentov s cieľom zistiť, či sa kultúra buniek z tkaniva dá udržať pri živote neobmedzene dlho. Podľa všetkého dosiahol prelom, keď umiestnil bunky zo srdca kuracieho embrya do špeciálnej skúmavky a dodával im živiny. Kultúru bolo takto možné udržiavať pri živote celé roky. Tvrdil, že tieto bunky sú nesmrteľné. 

Objav oznámili s veľkou pompou. Novinári usúdili, že ak sa bunky z niektorého tkaniva môžu stať nesmrteľnými, potom by toho mali byť schopné aj celé tkanivá. Nakoniec aj my sami ako jedinci. Úvodník v časopise Scientific American z júla 1921 hlásal: „Možno už nie sme tak ďaleko od okamihu, keď sa väčšina z nás bude môcť nádejať, že sa dožije sto rokov. A ak sto, prečo nie tisíc?“ 

Carrel sa však mýlil. 

Sprvu jeho prácu nikto nespochybňoval, pretože mal veľmi dobrú reputáciu. Postupom času sa otázka nesmrteľnosti kultivovaných buniek začala považovať prakticky za dogmu. Až o tri desaťročia neskôr chcel mladý Leonard Hayflick, vedec z Wistarovho inštitútu vo Filadelfii, zistiť, čo sa stane s bunkami, ak ich vystaví výťažkom z rakovinových buniek. Rozhodol sa použiť Carrelovu metódu pestovania ľudských embryonálnych buniek v kultúre. Na svoje veľké sklamanie zistil, že tieto bunky nemôže pestovať donekonečna. Hayflick, s čerstvým doktorátom z medicínskej mikrobiológie a chémie, sa najprv nazdával, že niekde urobil chybu. Možno nepripravil dobrý živný roztok alebo zle umyl sklo. Počas nasledujúcich troch rokov však starostlivo vylúčil všetky technické problémy. Dospel k záveru, že hoci je teória uznávaná za platnú, je jednoducho nesprávna. Normálne ľudské bunky sa v kultúre nemnožia donekonečna. Nie sú nesmrteľné. 

Namiesto toho, ako Hayflick v rámci pokusov zistil, sa bunky niekoľkokrát rozdelia, ale potom sa už delenie zastaví. V dômyselnom experimente spolu s kolegom Paulom Moorheadom vzali mužské bunky, ktoré sa predtým rozdelili už mnohokrát, a zmiešali ich so ženskými, ktoré sa dovtedy rozdelili len niekoľkokrát. Keď mužské bunky krátko nato dosiahli svoj limit, prestali sa deliť. Tie ženské však pokračovali v delení tak dlho, až v kultúre začali dominovať. Staré bunky si nejakým spôsobom pamätali svoj vek, aj keď ich v kultúre obklopovali mladšie bunky. Prítomnosť mladých buniek ich neomladila ani sa neprestali deliť pre nejaké kontaminujúce chemikálie či vírusy v prostredí. Stav, v ktorom sa vývin a delenie buniek zastavili, Hayflick a Moorhead nazvali senescencia (z latinského výrazu „senescens“, dosl. „starnúci“, pozn. prekl.).

Mohlo by vás zaujímať

Psychológia

21. decembra 2025

Myslite rýchlejšie, hovorte múdrejšie. Ako na spontánnu komunikáciu?

Ak by mal takúto všeobecne uznávanú myšlienku spochybniť nejaký iný mladší vedec, bol by z toho možno nervózny. To však nebol prípad sebavedomého Hayflicka. Spolu s Moorheadom dôkladne opísali výsledky svojej práce v prepracovanom tridsaťsedemstranovom článku a zaslali ho do toho istého časopisu, v ktorom Carrel uverejnil svoje pôvodné zistenia. Keďže protirečil uznávanej dogme – a možno aj preto, že redaktor bol Carrelov kolega a dôveroval skôr jemu než neznámemu mladému vedcovi –, redakcia článok odmietla. Nakoniec ho však v roku 1961 zverejnil vedecký časopis Experimental Cell Research a článok sa zakrátko stal súčasťou kánonu vedeckých prác v tejto oblasti. Maximálny možný počet delení určitého typu buniek dnes nazývame Hayflickov limit. 

Kniha Prečo umierame je dostupná na webovej stránke Vydavateľstva Tatran.

Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock, Vydavateľstvo Tatran