Pred vyše storočím sa istý vedec vo svojom newyorskom laboratóriu pozeral na bunky, ktoré sa mu podarilo vytvoriť v skúmavkách. Premýšľal, či práve náhodou neodhalil tajomstvo nesmrteľnosti.  

Francúzsky chirurg Alexis Carrel sa svojho času preslávil ako priekopník techniky spájania ciev, ktoré boli poškodené pri nehode alebo napríklad v dôsledku bodnej rany. Opravoval ich malými, takmer neviditeľnými stehmi. Jeho metóda priniesla revolučnú zmenu v mnohých oblastiach chirurgie a dodnes tvorí základnú techniku pri transplantácii orgánov.

V roku 1904 sa Carrel presťahoval z Francúzska do kanadského Montrealu a neskôr do amerického Chicaga. O dva roky neskôr zasa odišiel do New Yorku a stal sa jedným z prvých výskumníkov v novovzniknutom Rockefellerovom inštitúte pre lekársky výskum (dnes Rockefellerova univerzita). Inštitút ponúkal cieľavedomému vedcovi jedinečné podmienky vrátane vynikajúcich laboratórií a štedrých dotácií. Tridsaťtriročný Carrel bol nepochybne ambiciózny. 

Mohlo by vás zaujímať

Zaujímavosti

12. októbra 2024

Tip na knihu: Hĺbka (James Nestor)

Ako chirurg sníval o tom, že sa mu podarí udržiavať ľudské tkanivá pri živote aj mimo tela. V laboratóriu môžeme pestovať kultúry baktérií alebo kvasiniek donekonečna. Hoci jednotlivé baktérie alebo kvasinky môžu zostarnúť a odumrieť, bunková kultúra neprestáva rásť a v istom zmysle je nesmrteľná. V prípade buniek a tkanív vyšších foriem života, ako sme my, však nebolo isté, že celá vec bude fungovať rovnako. Carrel sa teda na Rockefellerovej univerzite pustil do dlhej série experimentov s cieľom zistiť, či sa kultúra buniek z tkaniva dá udržať pri živote neobmedzene dlho. Podľa všetkého dosiahol prelom, keď umiestnil bunky zo srdca kuracieho embrya do špeciálnej skúmavky a dodával im živiny. Kultúru bolo takto možné udržiavať pri živote celé roky. Tvrdil, že tieto bunky sú nesmrteľné. 

Objav oznámili s veľkou pompou. Novinári usúdili, že ak sa bunky z niektorého tkaniva môžu stať nesmrteľnými, potom by toho mali byť schopné aj celé tkanivá. Nakoniec aj my sami ako jedinci. Úvodník v časopise Scientific American z júla 1921 hlásal: „Možno už nie sme tak ďaleko od okamihu, keď sa väčšina z nás bude môcť nádejať, že sa dožije sto rokov. A ak sto, prečo nie tisíc?“ 

Carrel sa však mýlil. 

Sprvu jeho prácu nikto nespochybňoval, pretože mal veľmi dobrú reputáciu. Postupom času sa otázka nesmrteľnosti kultivovaných buniek začala považovať prakticky za dogmu. Až o tri desaťročia neskôr chcel mladý Leonard Hayflick, vedec z Wistarovho inštitútu vo Filadelfii, zistiť, čo sa stane s bunkami, ak ich vystaví výťažkom z rakovinových buniek. Rozhodol sa použiť Carrelovu metódu pestovania ľudských embryonálnych buniek v kultúre. Na svoje veľké sklamanie zistil, že tieto bunky nemôže pestovať donekonečna. Hayflick, s čerstvým doktorátom z medicínskej mikrobiológie a chémie, sa najprv nazdával, že niekde urobil chybu. Možno nepripravil dobrý živný roztok alebo zle umyl sklo. Počas nasledujúcich troch rokov však starostlivo vylúčil všetky technické problémy. Dospel k záveru, že hoci je teória uznávaná za platnú, je jednoducho nesprávna. Normálne ľudské bunky sa v kultúre nemnožia donekonečna. Nie sú nesmrteľné. 

Namiesto toho, ako Hayflick v rámci pokusov zistil, sa bunky niekoľkokrát rozdelia, ale potom sa už delenie zastaví. V dômyselnom experimente spolu s kolegom Paulom Moorheadom vzali mužské bunky, ktoré sa predtým rozdelili už mnohokrát, a zmiešali ich so ženskými, ktoré sa dovtedy rozdelili len niekoľkokrát. Keď mužské bunky krátko nato dosiahli svoj limit, prestali sa deliť. Tie ženské však pokračovali v delení tak dlho, až v kultúre začali dominovať. Staré bunky si nejakým spôsobom pamätali svoj vek, aj keď ich v kultúre obklopovali mladšie bunky. Prítomnosť mladých buniek ich neomladila ani sa neprestali deliť pre nejaké kontaminujúce chemikálie či vírusy v prostredí. Stav, v ktorom sa vývin a delenie buniek zastavili, Hayflick a Moorhead nazvali senescencia (z latinského výrazu „senescens“, dosl. „starnúci“, pozn. prekl.).

Mohlo by vás zaujímať

Zaujímavosti

8. marca 2026

Tip na knihu: Marcové novinky v Albatros Media Slovakia

Ak by mal takúto všeobecne uznávanú myšlienku spochybniť nejaký iný mladší vedec, bol by z toho možno nervózny. To však nebol prípad sebavedomého Hayflicka. Spolu s Moorheadom dôkladne opísali výsledky svojej práce v prepracovanom tridsaťsedemstranovom článku a zaslali ho do toho istého časopisu, v ktorom Carrel uverejnil svoje pôvodné zistenia. Keďže protirečil uznávanej dogme – a možno aj preto, že redaktor bol Carrelov kolega a dôveroval skôr jemu než neznámemu mladému vedcovi –, redakcia článok odmietla. Nakoniec ho však v roku 1961 zverejnil vedecký časopis Experimental Cell Research a článok sa zakrátko stal súčasťou kánonu vedeckých prác v tejto oblasti. Maximálny možný počet delení určitého typu buniek dnes nazývame Hayflickov limit. 

Kniha Prečo umierame je dostupná na webovej stránke Vydavateľstva Tatran.

Text: Zázračná planéta
Foto: Shutterstock, Vydavateľstvo Tatran