Na skalné steny juhoafrického pohoria Karoo namaľoval niekto pred 200 rokmi dlhé telo s nadol otočenými klami. Problém je, že to zviera by malo byť dávno vyhynuté.
Panel, ktorý dostal názov „Rohatý had“, zobrazuje ľudí so štítmi a vyobrazenia krajiny. Vyniká v ňom však aj vyobrazenie zvieraťa, ktoré vyzerá na pozadí ostatných malieb podivne. Väčšina pozorovateľov v ňom dlhé roky videla nejaké mýtické stvorenie alebo zviera, ktoré sa v tomto regióne vyskytovalo bežne.
Keď sa však paleontológ Julien Benoit z Witwatersrandskej univerzity pozrel na maľbu podrobnejšie, videl niečo iné.
Dlhé telo, dolu otočené kly – táto kombinácia mu pripomínala dikynodonty. Boli to zvieratá, ktoré patria do skupiny Dicynodontia a vyhynuli pred 200 miliónmi rokov.
Benoitova štúdia vyvolala v odbornej komunite záujem aj skepsu. Nie preto, že by to bol absurdný nápad, ale preto, že ak by bol správny, dôsledky by siahali ďalej ako k jednej maľbe.
Jašteričie hrochy
Dicynodontia patria k tým kurióznejším skupinám zvierat. Boli to vzdialení predchodcovia cicavcov. Neboli to však dinosaury ani plazy v klasickom zmysle. Niekedy ich vedci opisujú ako prehistorických krížencov hrocha a obrovskej jašterice.
Charakteristickým znakom tejto skupiny boli dva veľké kly smerujúce dolu, ktoré jedincom trčali z čeľuste. Žili od triasového obdobia a vyhynuli pred asi 200 miliónmi rokov.
Ich fosílie sa nachádzajú práve v Karoo, čo je geologicky bohatá oblasť v južnej časti Afriky, kde žili ľudia kultúry San. Práve tam aj tvorili svoje nástenné umenie a pochovávali svojich mŕtvych.
Skameneliny lebiek s výraznými klami mohli byť ľuďom tejto kultúry dobre známe, pretože ich mohli nachádzať po celej krajine. Benoit hovorí, že archeológovia už potvrdili, že ľudia San fosílie nachádzali a prenášali na dlhé vzdialenosti.
Dážď, mŕtvi a zvieratá zo záhrobia
Ak by sa Benoit zastavil pri samotnej morfologickej podobnosti, hypotéza by zostala zaujímavou, ale ťažko overiteľnou špekuláciou. Pokračoval však ďalej a spojil maľbu s duchovnou tradíciou ľudí San.
V tejto kultúre má dôležité miesto postava tzv. dažďového zvieraťa. Je to bytosť s klami, ktorú šamani počas tranzu chytia a prevedú zo sveta mŕtvych do sveta živých, aby so sebou priniesla dážď.
„Ak ľudia kultúry San namaľovali druh, o ktorom vedeli, že je vyhynutý, teda mŕtvy, pravdepodobne verili aj tomu, že takéto zviera má aj zvýšenú schopnosť preklenúť svet živých a mŕtvych,“ uviedol Benoit.
V zápisoch z roku 1905 sa navyše nachádzajú svedectvá, v ktorých ľudia San opisujú, ako ich predkovia stretávali „obrovské príšery, väčšie ako slony a hrochy“.
Benoit vidí v týchto rozprávaniach odraz skutočného poznania fosílií veľkých vyhynutých tvorov. Toto poznanie sa hlboko spájalo s duchovným životom komunity.
Domorodá paleontológia
Benoit nazýva tento jav „domorodou paleontológiou“. Sú to vedomosti o vyhynutých tvoroch, ktoré existovali v domorodých kultúrach dávno pred príchodom európskej vedy.
Nie je to úplne nová myšlienka. Niektorí vedci navrhli, že ľudia z kultúry San zobrazili v skalnom umení aj dinosaury, pretože ich inšpirovali fosílie a stopy, ktoré nachádzali v krajine.
Kritici upozorňujú, že z maľby na fosílny záznam je ďaleká cesta. Ľudia sa mohli inšpirovať aj tuleňmi, hrochmi alebo to mohla byť čisto mýtická bytosť.
Ľudia kultúry San navyše tradične maľovali to, čo vídali, ale duchovné vízie a ich zobrazenia sa nedajú vždy priamočiaro interpretovať.
Aj samotný Benoit pripúšťa, že v tejto fáze ide o hypotézu. Ale práve preto je zaujímavá. Pripomína totiž, že fosílie nikdy nečakali na vedcov so zápisníkmi.
Text: Zázračná planéta
Foto: Wikimedia Commons/Scott Reid