V 80. rokoch minulého storočia objavili ruskí archeológovia pri jazere Bajkal niekoľko pohrebísk lovecko-zberačských spoločenstiev, ktoré žili pred viac ako piatimi tisícročiami.

Nebolo to nič neobvyklé, pretože v tejto oblasti sa podobné náleziská vyskytujú bežne. Čo však výskumníkov zarazilo, bolo niečo iné: všetci pochovaní zomreli prakticky súčasne.

Namiesto toho, aby sa hrobky využívali po stáročia, ako to bolo v tomto regióne zvykom, tieto cintoríny sa zrazu akoby „zaplnili“ a zanikli.

Analýza starovekej DNA z kostí 42 jedincov zo štyroch pohrebísk priniesla odpoveď: bol to mor. A nie hocijaký – ide o najstaršie doteraz preukázané vypuknutie tejto choroby na svete a má 5 500 rokov.

„Tieto nálezy zásadne menia to, ako uvažujeme o pôvode a ranom vplyve jedného z najvýznamnejších patogénov v dejinách ľudstva,“ uviedol evolučný genetik Eske Willerslev z Kodanskej a Cambridgeskej univerzity, hlavný vedúci štúdie.

Mor bez potkanov a bĺch

Prekvapivé je, že táto epidémia sa odohrala celé tisícročia pred tým, než začali mor šíriť infikované blchy potkanov v stredovekých mestách.

Doterajšia prevládajúca teória totiž predpokladala, že mor si na svoju expanziu vyžaduje hustú populáciu. Ideálne by malo ísť o usadenú, poľnohospodársku civilizáciu, ktorá žije v tesnom kontakte s domácimi zvieratami.

Bajkalská štúdia to teraz vyvracia. Baktéria Yersinia pestis decimovala riedko osídlené lovecké skupiny žijúce v sibírskej divočine. A tam neboli žiadne mestá, hospodárske zvieratá ani blchy.

„Ukazuje sa, že na vznik takýchto ohnísk choroby vôbec nepotrebujete väčšiu hustotu obyvateľstva ani domáce zvieratá,“ skonštatovala genetička Pooja Swali z University College v Londýne, ktorá na výskume nepracovala.

DNA analýza odhalila dve samostatné vlny nákazy – prvú pred zhruba 5 520 rokmi a druhú o 400 až 600 rokov neskôr. V každej vlne zomierali predovšetkým deti a mladiství. Až dve tretiny všetkých pochovaných mali menej ako 15 rokov a príbuzní sa ukladali do spoločných hrobov.

Detekcia baktérie v kostiach dosiahla takmer 39 %. Pre porovnanie, v stredovekej morovej jame v Londýne, kde sa očakáva takmer stopercentná príčina úmrtí na mor, dosahuje detekcia iba okolo 20 %.

Mohlo by vás zaujímať

Časopisy

31. januára 2024

Na čo sa môžete tešiť v prvej tohtoročnej Pravdivej histórii?

Žiadne blchy

Priamym zdrojom nákazy tentoraz neboli krysy ani blchy, ale svište. Sú to veľké hlodavce, ktoré žijú hojne v strednej Ázii. V populáciách svišťov pretrváva Y. pestis dodnes, a to aj v oblasti jazera Bajkal. Preto sa aj dnes objavujú v tejto oblasti sporadické nákazy od svišťov.

Archeológovia nachádzajú pri vykopávkach v regióne stovky svištích rezákov. Tie sú v hroboch uložené ako pohrebné dary, čo svedčí o blízkom kontakte tamojších ľudí s týmito zvieratami. Svište sa v tom čase bežne lovili – jednak pre mäso, jednak pre kožušinu.

K prenosu pravdepodobne dochádzalo práve pri spracovaní mäsa alebo kože infikovaných zvierat. Mor sa potom ďalej šíril vzdušnou cestou z človeka na človeka. Išlo totiž o respiračnú, pľúcnu formu choroby. Táto postihovala dýchacie cesty, nie lymfatické uzliny, ako v prípade bubonického moru, ktorý navyše prenášali blchy.

Vedci identifikovali v genóme baktérie aj gén zodpovedný za extrémnu zápalovú reakciu podobnú Kawasakiho syndrómu. Táto reakcia je obzvlášť smrtiaca práve u detí. To by vysvetľovalo, prečo táto epidémia zabíjala predovšetkým najmladších.

Pľúcny mor však nie je len záležitosť prehistórie. V roku 1911 zabila epidémia takéhoto moru, ktorý je dnes známy ako mandžuský mor, v severovýchodnej Číne viac ako 60 000 ľudí.

Mohlo by vás zaujímať

Tlačové správy

8. februára 2020

Nájdite odpovede na historické otázky

Lekcia pre dnešok

Hlavný autor štúdie Ruairidh Macleod z Oxfordskej univerzity upozorňuje, že bajkalské nálezy nie sú len historickou kuriozitou. Mor sa tu objavil iba 200 rokov po tom, ako sa respiračná vetva oddelila od spoločného predka všetkých kmeňov Y. pestis.

To znamená, že patogén dokázal prejsť zo zvierat na ľudí a rozpútať epidémiu mimoriadne rýchlo. Všetko sa mu to pritom podarilo bez akýchkoľvek „moderných“ podmienok, ako sú veľkomestá či medzinárodný obchod.

Táto rýchlosť je pre vedcov varovaním. Spomedzi všetkých historicky zaznamenaných pandémií sa práve mor, chrípka a koronavírusy radia k tým chorobám, ktoré majú najväčší potenciál spôsobiť globálnu katastrofu.

A ako ukazuje bajkalský výskum, zoonotické choroby, teda choroby prenášané zo zvierat na ľudí, sa v ľudskej histórii opakujú s desivou pravidelnosťou. Robili to pritom dávno pred tým, než sme vytvorili podmienky, ktoré ich šírenie ešte urýchľujú.

„Ide o to, aby sme pochopili, aké veľké a vážne je riziko zoonotických ochorení,“ hovorí Macleod. „Dialo sa to dávno pred tým, než existovalo medzinárodné cestovanie a v mestách bola vysoká hustota obyvateľstva. A práve tieto podmienky nás dnes robia oveľa zraniteľnejšími.“

Text: Zázračná planéta

Foto: Vladimir Bazalijskij