V roku 2010 sa v lokalite Cerro de las Cabezas v strednom Španielsku uskutočnil výkop, ktorého výsledky vedci spracúvali ešte viac ako desaťročie. V roku 2026 sa štúdia zverejnila na predtlač a okamžite upútala pozornosť odbornej verejnosti.

Vedcov z viacerých disciplín viedol antropológ Jesús Herrerín, ktorý zdokumentoval nález z doby železnej, aký nemá v Pyrenejskom polostrove žiadnu paralelu.

Múry, pri ktorých sa nesmelo umierať normálne

Cerro de las Cabezas bolo pyrenejské oppidum. Oppidum je opevnené sídlo na vyvýšenine a konkrétne toto oppidum obývali ľudia od doby bronzovej až do konca 3. storočia pred n. l.

V čase nálezu sa jeho obyvatelia riadili výraznými pohrebnými zvyklosťami. Svojich mŕtvych spaľovali a popol ukladali do urien v nekropole. Zvyčajne tam dávali aj predmety, ktoré prezrádzali spoločenské postavenie zosnulého.

Pri juhovýchodnej obrannej stene oppida sa našli kosti dvoch mužov. Ich pozostatky sa však tamojším pohrebným zvyklostiam vôbec nepodobali. Muži neboli spálení ani uložení v nekropole. Nepochovali ich ani v hrobe s akoukoľvek pohrebnou architektúrou.

Telá sa našli v anatomickom usporiadaní, teda neboli rozhádzané, ale zároveň tam chýbajú akékoľvek známky pohrebného rituálu, akého by sa im dostalo v komunite.

Namiesto toho ich obklopovalo šesť veľkých parohov jeleňa lesného, pričom niektoré merali aj viac ako 90 cm.

Dvaja muži, dve násilné smrti

Antropologická analýza odhalila históriu násilia, ktorá sa zapísala priamo do kostí mužov.

Prvý z nich mohol mať 35 až 45 rokov a na lebke mal zahojenú ranu. Tá vznikla zásahom tupým predmetom, ktorý vznikol niekoľko týždňov pred smrťou.

Jeho smrteľné zranenie však vzniklo inak. Na pravej stehennej kosti mal hlboký rez ostrým predmetom, ktorý pravdepodobne prerušil stehennú tepnu a spôsobil vykrvácanie.

Druhý muž zomrel vo veku 40 až 59 rokov a bol sťatý. Hlava bola oddelená od trupu a uložená osobitne, na vrchu nálezu.

Izotopická analýza kolagénu, kostného apatitu a skloviny poskytla doplňujúce informácie. Strava prvého muža bola bohatá na živočíšne bielkoviny bez výraznej zmeny od dospievania po dospelosť.

Napriek tomu izotopická analýza nedokázala jednoznačne určiť, či išlo o miestnych obyvateľov, cudzincov, vojnových zajatcov alebo väzňov. Táto neistota zostáva jednou z kľúčových nevyriešených otázok.

Čo znamenajú parohy

Šesť jeleních parohov, ktoré boli rozložené okolo a pod telami nie je náhodný nález. Pyrenejská kultúra prikladala parohom výraznú symbolickú hodnotu.

Archeológovia ich nachádzajú na polostrove v rozmanitých rituálnych kontextoch – v obetných daroch, vo svätyniach aj pri základoch budov. Slúžili ako ochranné alebo základné obety.

Práve táto súvislosť viedla autorov štúdie k hypotéze, že nález sa dá interpretovať ako tzv. základná alebo ochranná obeta. Tento rituál sa mohol vykonať pri múre oppida s cieľom ochrany komunity.

Telá by v takom prípade slúžili nielen ako doklad násilia, ale aj ako súčasť ochranného obradu.

Zároveň nález zapadá do kategórie, ktorú archeológovia označujú ako „zlá smrť“. Takéto pochovanie bolo vyhradené pre ľudí, ktorí zomreli násilne alebo inak vybočili zo spoločenských noriem, a preto boli zbavení bežných pohrebných práv.

Vylúčenie z nekropoly, umiestnenie pri obrannom múre, absencia hrobu a formálneho rituálu – to všetko sú znaky spoločenskej stigmatizácie.

Záhada bez rozuzlenia

Nález pri Cerro de las Cabezas zostáva z veľkej časti záhadou. Nevieme, kto boli títo muži ani prečo boli zabití. Nevieme, či ich smrť bola popravou, obetou alebo obe veci naraz. Je tiež neznáme, či ich zabil niekto z komunity alebo išlo o cudzincov odchytených pri konflikte.

Vieme len to, že ich smrť nebola súkromná záležitosť. Umiestnenie tiel pri vstupe do oppida, teda na verejnom, viditeľnom a strategickom mieste, naznačuje, že ich smrť mali ľudia vidieť. Či už ako výstrahu, alebo ako rituálne uzatvorenie jednej kapitoly v histórii tejto komunity.

Text: Zázračná planéta

Foto: Herrerín, J., et al. 2026