Spisovateľka Zuzana Štelbaská: Dnešné deti sú rovnaké ako my, len čelia iným výzvam 

Ako našli svoje publikum? Je to jednoduché, povedať si: budem písať detské knihy?  

Písať som začala oveľa skôr, než prišla akákoľvek prvá práca, takže túto aktivitu považujem za svoju bytostnú súčasť. K písaniu pre deti ma priviedla kolegyňa z televízie. Ponúkla mi možnosť spolupracovať s detským programom, ktorý práve kreovala na pozícii scenáristky. Až do tohto momentu som o písaní pre deti nikdy predtým neuvažovala. Ona však akosi vedela, že ma to bude baviť, a mala pravdu.  

Je náročné nadviazať vzťah s detským čitateľom?  

To by bola dobrá otázka skôr pre deti. Sama to za náročné nepovažujem, keďže si pri písaní ani neuvedomujem, že by som sa o to mala nejako nadmerne snažiť. Vnímam to ako celkom prirodzený proces.  

Ako udržiavate tento vzťah?  

Neberiem sa priveľmi vážne a dospelácky. Možno je to preto. 

Aké výzvy vnímate v komunikácii so súčasnou generáciou detí a dospievajúcich?  

Sú skvelí a nie je veľký rozdiel medzi „nimi” a „nami“. Mení sa forma, obsah ostáva. Stále sa riešia tie isté veci dookola, len za iných podmienok. Moja skúsenosť s deťmi a dospievajúcimi, ako aj s mladými dospelými, s ktorými pracujem, je vždy veľmi dobrá.

Nie som celkom stotožnená s tým, keď sa nové generácie detí a mladých posudzujú negatívne alebo pohrdlivo zo strany skúsenejších, ale zároveň často už aj rezignovanejších dospelých. Nie sú iní, ako sme boli my, iba čelia iným výzvam – lenže to sme v porovnaní s generáciou našich rodičov čelili aj my a naši rodičia pred nami. Mne sa s nimi komunikuje veľmi dobre.  

Odkiaľ sa dozvedáte o detských problémoch?   

Chodím s očami a ušami otvorenými a veľa čítam. Keďže pracujem v médiách, sledovanie aktuálneho diania a vývoja spoločnosti patrí k môjmu životnému štýlu.  

Máte pocit, že neustály prístup k sociálnym sieťam ovplyvňuje schopnosť detí prežívať príbehy pri čítaní?  

Sociálne siete sú Pandorina skrinka. Nechávať svet v nich len na deti nie je v poriadku, treba sa s nimi o tom rozprávať, veľa im načúvať a prejavovať pochopenie. Už sa nikdy nevrátime do obdobia bez nich, preto nostalgické lamentovanie a hulákanie po deťoch nemá žiadny význam. Naopak, vedenie k používaniu kritického pohľadu na udalosti okolo nás by malo byť súčasťou vyučovacieho procesu, no keďže tam to absentuje, je na rodičoch, aby to nepodcenili.  

Nestratila nová generácia schopnosť prežívať silné emócie?  

Sociálne siete a digitálne médiá môžu spôsobiť chaos a určite tým bude táto generácia ovplyvnená. Stále však vidím omnoho viac ľudí, ktorí pri prežívaní lásky toto všetko vedia dať na druhú koľaj. Existujú silné kamarátstva aj tajné bozky a držanie za ruku, aj keď to prebieha inak ako za našich čias. Veľa sa tomu venujú knihy určené pre kategóriu young adults a tie v ostatných rokoch zažívajú rozkvet. Preto predpokladám, že ani táto generácia ešte nestratila schopnosť prežívať pri čítaní hlboké emócie. 

Mohlo by vás zaujímať

Rodina

12. decembra 2025

Sloboda + disciplína = Montessori 

Ako sa snažíte zaujať deti v technologicky nabitom svete? 

Nedá sa povedať, že by som sa nejako veľmi snažila. Píšem, čo ma baví, a teším sa, že to baví aj čitateľov. Technológiám sa v textoch nevyhýbam. Žijú s nimi, nerobím si z toho ťažkú hlavu.  

Kde nachádzate inšpiráciu pre príbehy?  

Úplne všade. Veľa čerpám z vlastného života, zo životov detí a rodín v mojom okolí alebo od ľudí, o ktorých sa dozvedám rôznymi spôsobmi, aj keď sa s nimi osobne nepoznám. Mnoho momentov príde náhodne, často si ich zapisujem a keď sa k nim po čase vraciam, inšpirácia sa objaví sama.  

Čo by podľa vás mohlo pomôcť, aby deti a mladí ľudia čítali viac? 

Pomohli by podmienky vytvorené školou a rodičmi. Zbytočne budú po deťoch kričať, že nečítajú, keď oni sami nevezmú knihu do ruky, ako je rok dlhým a deti ich vidia len s mobilom alebo tabletom prilepeným na rukách. Ale aj rodičom – intelektuálom sa stane, že ich dieťa absolútne nejaví záujem o čítanie a nenájde ho nikdy. Naopak, občas sa aj v mimoriadne nepodnetnom prostredí objaví dieťa, ktoré vyhráva čitateľské súťaže. Bolo by skvelé, keby hocijaký malý čitateľ našiel podporu, ak nie doma, tak v škole alebo naopak. 

Napriek možnosti nadväzovať kontakty takmer nonstop sa mnohí ľudia cítia osamelo. Môže literatúra pomôcť deťom cítiť sa menej izolovane? 

Literatúra má mnoho pozitívnych vplyvov na deti aj na dospelých vrátane toho, čo spomínate v otázke. Je to paradox, že odkedy môžeme byť s každým v spojení, cítime sa osamelejší. Som veľmi rada, že o duševnom zdraví sa už hovorí otvorene a prestáva byť tabu. Dnešné deti si s tým nakoniec nejako poradia. Tak, ako sme si my poradili s nástrahami doby, v ktorej sme vyrastali.

Nedá sa to zastaviť, tieto trendy sú ako cunami. Zavalia nás a už len treba nejako plávať. Nie každý má šťastie na pevné vzťahy v okolí, nie každý si ich vie ľahko vytvárať. Vtedy môže literatúra nesmierne pomôcť. Pre tých, ktorí toto zázemie majú, je zas krásnym únikom do iných svetov, životov, ktoré následne prinášajú nové pohľady a inšpirácie. Takže, áno, literatúra môže pomáhať. 

Ako môžu rodičia motivovať deti k čítaniu?  

Začať už od maličkého mala a mať knihy ako niečo celkom bežné a normálne. Ako deti rastú, čítať si s nimi o tom, o čo majú záujem, netlačiť ich do našich predstáv o obsahu, ktorý my považujeme za najlepší a pritom oni strácajú záujem a nudia sa. A nechať im nejaké voľno, aby vôbec mali šancu siahnuť po knihe a len tak sa s ňou váľať po vankúšoch. 

Čo presne by sme mohli spraviť?  

Rodičia by mali sami čítať, aby šli deťom príkladom. Zároveň by nemali očakávať, že dieťa do 10 rokov vydrží pri knihe sedieť tri hodiny. Môže to však byť v ponuke možností, ktoré budeme robiť na striedačku popri fyzických aktivitách.  

Dokáže čítanie kníh podporiť rozvoj emocionálnej inteligencie?  

Je dokázané, že medzi knihami a rozvíjaním emocionálnej inteligencie je priamy súvis. Takže, áno, čítanie kníh má množstvo pozitívnych vplyvov. 

Mohlo by vás zaujímať

Rodina

12. decembra 2025

Sloboda + disciplína = Montessori 

V jednej knižnej sérii sa venujete príbehom zvieratiek zo Záchrannej stanice v Zázrivej. Kde sa zrodil tento nápad?   

Myšlienka vznikla vo vydavateľstve Albatros. Na Slovensku vychádza viacero prekladových sérií o zachránených zvieratkách a cítili, že medzi nimi chýba niečo pôvodné. Hneď ma to zaujalo a ponúkla som, že spracujem príbehy zo Záchrannej stanice pre divé zvieratá v Zázrivej.  Cieľom je priblížiť deťom lokálne príbehy a rozvíjať v nich citlivosť aj pri náročných témach, pretože, ako vieme, medvede v poslednom období u nás vyvolali množstvo emócií. Podobne to bolo pred časom s vlkmi. Obe šelmy tvoria základ našej divočiny a deti sa cez knihy o nich veľa dozvedia.  

Je pre vás dôležité šíriť posolstvo ochrany prírody a zvierat?  

Citlivosť, vnímavosť voči živým tvorom a rešpekt k prírode sú pre mňa mimoriadne dôležité témy. Snažím sa o tom v knihách nemudrovať, ale písať tak, aby to deti vnímali ako našu bežnú súčasť a niečo, čo má byť normálne. Ani jedna moja kniha nie je bez zvierat alebo nejakého prepojenia na iné živé tvory, ktoré nie sú ľuďmi.  

Čo čaká čitateľov vašich kníh v blízkej budúcnosti?  

Aktuálne vychádza finálna, tretia časť série bláznivého Kikinho denníka pod názvom Nech už mám dvanásť! Predchádzali jej diely Nech už mám desať! a Nech už mám jedenásť! Deti si ich veľmi obľúbili, čo ma nesmierne teší. Sú písané tak, aby sa zabavili, možno trochu zamysleli, ale hlavne zistili, že nie sú samy, komu sa dejú čudné veci alebo na koho majú dospeláci nenormálne požiadavky. Takisto som dopísala ďalšiu časť série Záchranná stanica a vydavateľstvo má odo mňa ešte dva rukopisy, o ktorých zatiaľ nebudem hovoriť. Zároveň v už v hlave nosím nový námet na knihu, takže ak sa nič nestane, voľačo hádam ešte napíšem. 

Zuzana Štelbaská  je autorka, prekladateľka a čitateľka kníh pre deti a mládež. Od pätnástich rokov pôsobí v médiách. Ako dramaturgička a scenáristka sa podieľala na tvorbe mnohých detských a tínedžerských programov. Je autorkou mnohých úspešných kníh pre deti, medzi ktoré patrí séria Záchranná stanica inšpirovaná príbehmi zvieratiek zo stanice v Zázrivej, Stane sa zázrak a Na koniec sveta, ktoré ilustroval Adrián Macho, či knihy pre mladých s názvom 14-roční a 15-roční. 

Tip na knihu: Nech už mám dvanásť!  

Pred niekoľkými dňami vyšlo tretie pokračovanie Kikinho bláznivého denníka. Kika má jedenásť rokov a je obyčajné dievča z obyčajnej školy, ktoré miluje zvieratá. Má super veľkého a otravného malého brata a hlavne tie najlepšie kamošky na svete. V najnovšej knižke Kikin svet urobí poriadny kotrmelec – a vaše deti môžu s napätím sledovať všetky jej dobrodružstvá. Kniha je dostupná na www.albatrosmedia.sk.  

Text: Eva Fačková 
Foto: Kristína Vlčková, Shutterstock