Ako prežiť ponor do hĺbky 250 metrov

Ako ďaleko dokážeme posunúť limity ľudského tela? To je otázka, ktorú si ľudia kladú neustále a pri všetkých možných príležitostiach. Jedným z najlepších testov ľudskej výdrže je freediving – potápanie bez prístrojov so zadržaným dychom.

Freediving nie žiadny moderný výmysel, existuje už celé tisícročia. Archeologické nálezy dokazujú, že v Škandinávii takto lovili mäkkýše už v roku 5400 pred n. l. a v starovekom Grécku a Ríme sa ľudia potápali pri hľadaní potravy a pri vojenských či záchranných akciách. Aj v Japonsku sa už pred 2 000 rokmi potápali po perly Amy (pomenovaním Ama označovali Japonci ‚morskú ženu‛).

V posledných desaťročiach popularita freedivingu narástla a pod vlajkou svetovej federácie AIDA so sídlom vo Švajčiarsku vzniká čoraz viac klubov. AIDA organizuje freedivingové súťaže a zodpovedá aj za zaznamenávanie svetových rekordov. Tie sú rozdelené do ôsmich disciplín.

Na jednom konci stojí disciplína Static Apnea (čas, počas ktorého dokáže človek zadržať dych pod vodou), na druhom konci je disciplína No Limit (maximálna hĺbka, do ktorej sa freediver dokáže ponoriť na jeden nádych, a to aj s pomocou závaží, ak si to želá).

Avšak aj tí freediveri, ktorí neprekonávajú svetové rekordy, sa pasujú so skutočnými výzvami. „Freediving sa od bežného potápania dosť líši,“ vysvetľuje Georgina Millerová z Britskej freedivingovej asociácie.

„Človek má menej výstroja, takže nie je taký ťažkopádny, a to ticho vám dovoľuje lepšie splynúť s okolitým životom. Podmorský svet môžete objavovať úplne inak a klesať a stúpať môžete tak často, ako sa vám zachce.“

Emma Farrellová, ktorá patrí k najlepším inštruktorom freedivingu na svete, s Georginou súhlasí. „Keď sa potápate s výstrojom, unikajúce bublinky vzduchu často odplašia okolité živočíchy a váš pohyb je veľmi limitovaný,“ hovorí. „Pri freedivingu dochádza k oveľa väčšej interakcii s okolitým životom.

„Zvieratá doslova priťahujete. Približujú sa k vám a obzerajú si vás. Navyše, ako freediveri máte oveľa väčšiu voľnosť pohybu.“

NAJVÄČŠÍ NEPRIATEĽ: HYPOXIA

Freediving prináša mnohé mentálne aj fyzické benefity. Naučí vás správne dýchať, vďaka čomu znížite srdcový pulz a upokojíte nervový systém. Naučí vás narábať s bránicou, pľúcami a hrudným košom a zvýši vašu vitálnu kapacitu (maximálne množstvo vzduchu, ktoré dokážete prijať na jeden nádych).

Prirodzene, tento šport sa nezaobí- de bez istých výziev. „V prvom rade musíte prekonať vyrovnanie tlaku vo vnútri uší s tým vonkajším. Pomôcť vám pri tom môže správna strava, lebečná osteopatia či vymývanie dutín,“ hovorí Farrellová.

Pravdou však je, že ak sa ponoríte prirýchlo a hlavou napred, môže nastať veľký problém. Ľudia sa zvyknú domnievať, že limitujúcim faktorom je predovšetkým schopnosť zadržať dych, každý z nás ho však dokáže zadržať na oveľa dlhšie, ako si myslíme.

„Tie skutočne limitujúce faktory sú v našom vedomí a podvedomí. Väčšinu ľudí doslova desí veľká hĺbka, pod- morský život a vedomie, že budú musieť zadržať dych. Prekonať však dokážeme takmer každú fyzickú prekážku. Kľúčom k úspechu je tréning, a to s niekým, komu maxi- málne dôverujete.“

Freediving však nemusí byť úplne bez nástrah ani vtedy, keď sa vám podarí prekonať vyššie spomínané prekážky. Správny freediving je síce bezpečný, ale nikdy by ste sa mu nemali venovať osamote. Fyzické prekážky netreba v žiadnom prípade podceňovať – predsa len, človek funguje na veľmi nízkom prísune kyslíka a vo veľkej hĺbke, v ktorej sa atmosférický tlak zdvojnásobuje zhruba každých desať metrov.

Nie je teda prekvapujúce, že freediving mnohí zaraďujú medzi extrémne športy, obzvlášť po tragickej smrti svetovej šampiónky vo freedivin- gu Natalie Molchanovej, ktorá zomrela v roku 2015.

„Existujú mnohé riziká,“ hovorí kardiológ Mark Turner. Aj on však dodáva, že riziká sa väčšinou týkajú len elitných freediverov, ktorí sa neustále pokúšajú posúvať vlastné hranice. Pre bežných potápačov je hlavným rizikom syndróm straty vedomia v plytkej vode a časté sú aj problémy s ušami.

Syndróm straty vedomia v plytkej vode vzniká v dôsledku toho, že vo veľkej hĺbke potrebujeme menej kyslíka, pretože je tam veľký tlak. To môže viesť k tomu, že potápači si nenechajú dostatočné zásoby kyslíka na výstup na hladinu. Keď potom potápač stúpa, tlak v krvi povoľuje, no nemá už dosť kyslíka. Náhle tak dochádza k hypoxii – nedostatku kyslíka.

„Práve to je príčinou väčšiny úmrtí freediverov,“ pokračuje Dr. Turner. „Vystúpia do hĺbky dvoch metrov, stratia vedomie a utopia sa. Jednoducho nemajú v tele dosť kyslíka na to, aby udržal mozog pri živote.“

HRÔZA V HĹBKE

Toto riziko môžete do veľkej miery eliminovať tým, že sa budete potápať s citom a v spoločnosti iných freedive- rov. V prípade elít posúvajúcich vlastné hranice však ide o iný príbeh. U nich je v hre množstvo ďalších problémov.

„Stlačenie pľúc je faktor, ktorý veľmi pravdepodobne ovplyvní maximálnu hĺbku, ktorú dokáže freediver dosiahnuť,“ vysvetľuje Dr. Turner. „Čím hlbšie sa ponárate, tým viac sú vaše pľúca stláčané. V hĺbke 190 metrov a 20 atmosfér majú pľúca

s pôvodným objemom 10 litrov kapacitu len 500 mililitrov. Pľúca sú stlačené, nemajú takmer žiadny vzduch a dýchacie cesty a vzdušné vaky sú nalepené na sebe.“

Ako idú freediveri hlbšie a sú pod hladinou dlhšie, zvyknú ich trápiť problémy ako dekompresná choroba (vzniká v dôsledku poklesu okolitého tlaku) alebo pľúcna barotrauma (vzniká, keď sa potápač nadýchne v hĺbke a hneď na to vystúpi rýchlo nahor). Vzduch sa vtedy rozpína a potrhá pľúcne tkanivo.

Mužom, ktorý si je dobre vedomý možných rizík, je Rakúšan Herbert Nitsch, prezývaný aj „najhlbší muž na svete“. V jeho životopise nájdete 33 svetových rekordov zo všetkých ôsmich freedivingových disciplín, a to vrátane disciplíny No Limit. Rekord si poistil tak, že pri klesaní použil napájané sane, ktoré ho doviedli až do hĺbky 214 metrov.

V roku 2012 sa dostal až do hĺbky 253 metrov, tento výkon mu však AIDA neuznala pre spor týkajúci sa sponzorstva. Stalo sa však nešťastie – Nitsch trpel vážnou dekompresnou chorobou, čo viedlo k viacerým mŕtviciam.

Jeho cesta za zotavením bola dlhá a tŕnistá a zahŕňala šesť mesiacov na vozíčku, dnes sa však už Nitsch znovu potápa. Prezradil, že dostať sa do veľkých hĺbok mu pomáhala technika lícneho pumpovania. „Lícne pumpo- vanie napĺňa pľúca vzduchom navyše, pričom hrtanová príklopka sa využíva ako piest. Objem pľúc sa tak zvýši nad ich bežnú kapacitu.

Tá sa môže podstatne zvýšiť aj pomocou naťahovacích cvičení. Napríklad objem mojich pľúc sa zvýši z desiatich litrov na pätnásť. Vzduch navyše sa pri potápaní do veľkých hĺbok využíva najmä na ‚vyrovnávanie‛ dutín a Eustachovej trubice (uší).“ Nitsch však zároveň dodáva, že skutočne podstatné je nastavenie mysle.

„Psychické riziká úzko súvisia s fyzickými,“ hovorí. Freediver musí byť uvoľnený, akoby sa práve prebudil do lenivého nedeľného rána.“

Ako ďaleko ešte freediveri dokážu posúvať svoje hranice? Odborníci sa domnievajú, že limity sú už takmer dosiahnuté, Nitsch je však človek, ktorý zvykne názory expertov vyvracať. „Je to čím ďalej, tým nebezpečnejšie,“ hovorí a dodáva: „A žiadny limit neexistuje.“

Zdroj: Zázračná planéta

Foto: Shutterstock